Komunikácia

Slovo komunikácia sa vyvinulo z lat. communicare, čo znamená deliť sa, zverovať. Vo všeobecnosti znamená komunikácia rozhovor. V širšom zmysle je komunikácia výmena informácií medzi jedincami prostredníctvom spoločného systému znakov. Komunikácia súvisí so životom každého človeka, výrazne ho ovplyvňuje, obohacuje o nové poznatky a postoje, reguluje naše konanie a správanie, pomáha nám začleniť sa do spoločnosti a vytvoriť si sociálne kontakty. Pri komunikácii dbáme na jasnosť, zrozumiteľnosť a presnosť informácie, aby nedošlo k pseudokomunikácii, t.j. deformácia v oblasti obsahu informácie(úbytok alebo dotváranie).

Druhy komunikácie

Na základe komunikačných kanálov rozlišujeme tri druhy sociálnej komunikácie:

  1. Verbálna/ slovná komunikácia – dorozumievanie za pomoci prirodzeného jazyka, kt. je najdôležitejším prostriedkom odovzdávania informácií v interpersonálnom styku. Jazyk môže mať hovorenú alebo písanú(grafickú)podobu. Rozsah slovnej zásoby závisí od veku, vzdelania, temperamentu, pracovného zaradenia a pohlavia komunikantov. Výber slov a schopnosť komunikovať súvisí s témou rozhovoru, situáciou a tiež s vlastnosťami účastníkov rozhovoru. Komunikácia môže prebiehať ako dialóg(medzi 2 osobami), v malej sociálnej skupine(debaty, diskusie, porady…), k veľkej sociálnej skupine(rečnícky prejav) alebo ako samovrava(sám k sebe). Doplnkovými prostriedkami rečového prejavu sú intenzita, výška a sfarbenie hlasu, chyby, ale aj kvalita reči.
  2. Neverbálna (mimoslovná) komunikácia – pri dorozumievaní nahrádza slová gestikulácia, mimika, reč tela, zovňajšok. Neverbálna komunikácia podporuje verbálnu a je dôležitá najmä pri prejavovaní emócií, ovplyvňovaní postojov a vytváraní dojmov. Neverbálne (paralingvistické) prejavy sú spontánne, ťažko ovládateľné, väčšinou nezámerné, a preto aj dôveryhodnejšie.
  3. Komunikácia činom – napr. kreslenie schém a náčrtov popri verbálnom prejave.

Hlavné funkcie komunikácie

  • Informatívna funkcia – predpokladá sa, že manažér má schopnosť jasne, jednoducho a zrozumiteľne sformulovať informáciu a dokáže ju efektívne posunúť ďalej.
  • Inštruktážna funkcia – manažér musí byť schopný podať informáciu tak, aby zam-nci, ktorým je určená, ju dokázali absorbovať, správne vyhodnotiť, osvojiť si ju a využiť pri výkone svojej pracovnej náplne.
  • Persuázna funkcia – manažér musí vedieť presvedčiť svojich podriadených o zmysluplnosti a relevantnosti svojich požiadaviek a tým ich získať na efektívnu spoluprácu. Mal by byť schopný vytvoriť takú atmosféru, aby zam-nci vybudovali vlastný vnútorný súhlas s jeho rozhodnutím a požiadavkami, aktívne a dobrovoľne spolupracovali. Mal by vedieť apelovať na prestavbu názorov, postojov a záujmov zúčastnených strán komunikácie.
  • Motivačná funkcia – manažér musí byť zručný v motivovaní zam-ncov, musí vytvoriť také prostredie a pracovnú atmosféru, ktorá pomôže uspokojovať vnútorné ašpirácie, potreby a záujmy zam-ncov a ktoré ich budú stimulovať konať žiaducim spôsobom a odvádzať efektívnu prácu.
  • Kontaktná funkcia – schopnosť manažéra vytvárať a udržiavať komunikačný kontakt s partnerom počas celého komunikačného aktu – aj vtedy, keď sa nevyvíja podľa jeho predstáv, je v rozpore s jeho zámerom a situácia sa začne vyvíjať konfliktne.
  • Kontrolná funkcia – manažér musí vedieť prostredníctvom komunikácie efektívne podať zam-covi spätnú väzbu o účelnosti jeho vlastného príspevku k tvorbe podnikovej hodnoty.
  • Emotívna funkcia – zručnosť manažéra prostredníctvom komunikácie vytvoriť priestor na nasýtenie potrieb sociálneho kontaktu (t.j. možnosť vyjadrenia určitých myšlienok, názorov, pocitov na základe, ktorých sa ľudia v podniku poznávajú, porovnávajú a rozvíjajú si komunikačné zručnosti).
  • Sebapoznávacia funkcia – schopnosť sebareflexie manažéra, pretože každý účastník komunikácie prostredníctvom vlastného príspevku do dialógu odráža svoju vlastnú sebadôveru, sebavnímanie

Úlohy, význam a cieľ komunikácie

Slovo komunikácia sa vyvinulo z latinského communicatio, ktorého význam je robiť niečo spoločným, radiť sa, rokovať, zhovárať sa. Komunikáciu teda chápeme ako dorozumievanie, oznámenie, sprostredkovanie (ústne). V latinskom slovníku sa nachádza jeho jednoznačný ekvivalent participare, čo znamená spolupodieľať sa s niekým na niečom, mat podiel na niečom spoločnom, spolu sa zúčastniť, robiť niekoho spolu zúčastneným.

Komunikácia je súčasťou ľudskej existencie, je podmienkou sociálneho správania jedincov v soc. skupine, v rodine, komunite, v spoločnosti. Je podmienkou dosahovania cieľov v podnikoch, rôznych zariadeniach, inštitúciách a iných organizáciách. Predstavuje nesmierne zložitý a mnohorozmerný proces dorozumievania, je základom spoločenského styku ľudí. Ide o komplexný proces, pri ktorom dochádza k výmene info. a zdieľaniu významu medzi dvoma alebo viacerými účastníkmi

  • Predmetom komunikácie môžu byť fakty, pocity, názory, hodnoty.
  • Na komunikáciu sú potrebne najmenej dve osoby preto komunikácia predstavuje predovšetkým vzťah.
  • Oznámenia môžu mať pre účastníkov komunikácie totožnú alebo rozdielnu zrozumiteľnosť, vypovedaciu schopnosť a tým aj hodnotu. Ak je komunikácia vzťah, potom komunikovane, oznámenie predstavuje aktivitu.
  1. Prvou úlohou komunikácie je vymeniť medzi komunikujúcimi za určitý čas čo najväčšie množstvo obsahu oznámení – t.j. efektívnosť komunikácie.
  2. Druhou úlohou je prenášať oznámenia medzi komunikujúcimi vzhľadom na existenciu rušivých vplyvov, podľa možnosti s najmenšími stratami – t.j. spoľahlivosť komunikácie.

Obidve tieto úlohy efektívnosť aj spoľahlivosť môžeme riešiť výberom, sprostredkovaním obsahu a vysokou mierou dôveryhodnosti a uplatňovaním zodpovedajúcich foriem a metód spôsobov komunikácie.

Okrem uvedených dvoch základných úloh (čo komunikovať – obsah a ako komunikovať – formy a metódy) musíme riešiť aj ďalšie komunikačné úlohy a to:

  • Prečo komunikovať
  • Kedy komunikovať (aby nevznikli problémy),
  • Kde komunikovať (doma, na pracovisku, na porade atd.),
  • Postavenie komunikujúcich (vlastník, manažér – na vrcholovej a strednej úrovni, zamestnanec – na najnižšej úrovni).

Cieľom komunikácie je dorozumievanie sa za účelom porozumenia. Existuje v ľudskej komunite od nepamäti.

Jej podstata je vo vzájomnom dorozumievaní sa odovzdávaní a prijímaní v informácií, ovplyvňovaní iných a dosahovaní porozumenia. Prebieha nepretržite, pri náhodnom alebo plánovanom stretnutí dvoch a viacerých ľudí. Je životnou potrebou nielen každého jednotlivca, ale aj organizácie a celej spoločnosti.

Typy komunikácie

Komunikácia ma veľmi premenlivú podobu a širokú škálu možností, ktoré môžeme v rôznych kombináciách používať a meniť – záleží na schopnostiach každého užívateľa, ako citlivo vie používať optimálne spôsoby, ktoré rešpektujú situáciu, úmysel, individuálne odlišnosti partnera, s ktorým komunikujeme, koho presviedčame, poslucháčstvo, ku ktorému hovoríme. Komunikáciu môžeme rozdeliť podľa rôznych kritérií a to podľa:

  • Komunikácia podľa použitia slov: na verbálnu a neverbálnu (zakladné delenie)
  • Komunikácia podľa smerovania: na jednosmernú a obojsmernú,
  • Komunikácia podľa formálnosti: neformálna a formálna,
  • Komunikácia podľa priamosti: priama a nepriama,
  • Komunikácia podľa spôsobu šírenia informácií: na vertikálnu horizontálnu a diagonálnu

Formálna komunikácia

Podľa smerov, ktorými postupuje informácia rozlišujeme tri cesty oficiálnej komunikácie: vertikálnu, horizontálnu a diagonálnu komunikáciu.

Vertikálna komunikácia

Vertikálna komunikácia je komunikačný tok medzi manažmentom a zam-cami v smere nahor aj nadol (zostupne aj vzostupne) má pozitívny vplyv na produktivitu práce, zvyšuje motiváciu, zodpovednosť a výkon, odstraňuje napätie, eliminuje chybovosť v práci, podporuje súťaživosť, uľahčuje adaptáciu na novo vytvorené podmienky, kladne pôsobí na pracovnú morálku, na kreovanie pocitov spolupatričnosti a lojality organizácie. komunikácia od vyššej úrovne k nižšej (zhora-nadol) postupuje smerom od nadriadených k podriadeným), informácie majú zam-ca zaangažovať na cieľoch organizácie, má veľký význam pri prideľovaní úloh a konkretizácii povinnosti zam-cov, jej úlohou je poskytovať podriadeným informácie o:

  • ich pracovnej náplni, individuálnej zodpovednosti a výkone,
  • poslaní, strategických cieľoch a začlenení organizácie,
  • hospodárení, výsledkoch, plánoch organizačných jednotiek,
  • spätnej väzbe na dosiahnuté výkony (v rámci správnej spätnej väzby potrebuje zam-nec vedieť, aký význam má jeho práca, ako ju vykonáva, ako môže napomôcť pri plnení strategických cieľov).

Komunikácia od vyššej úrovne k nižšej (zhora-nadol) má tieto najbežnejšie formy:

  • v ústnej podobe – priame osobné kontakty (inštrukcie, príkazy, nariadenia, prehlásenia, rozhovor, porada, rokovanie, telefonický kontakt),
  • v písomnej podobe – listy, smernice, príručky, manuály, nariadenia, brožúry, obežníky, oficiálne stanoviská, informačné bulletiny, tabule, značky, plagáty, časopisy, podnikové noviny,
  • v elektronickej podobe – videofilmy, web, chat, e-pošta, e-konferencia, e-vzdelávanie, intranet.

Komunikácia od nižšej úrovne k vyššej (zdola-nahor) postupuje od podriadených k nadriadeným až po najvyšší manažment, informácie poskytujú manažmentu dôležité informácie od zamestnancov, ale aj podklady pre zdravé rozhodovanie, pomocou tohto toku získava organizácia od zam-cov cenné informácie o:

  • každodennom fungovaní organizácie,
  • vzniknutých pracovných problémoch,
  • dosahovaní cieľov,
  • zmenách vo vonkajšom prostredí,
  • požiadavkách zákazníkov,
  • možnostiach zefektívnenia prebiehajúcich organizačných procesov.

Prostriedky tohto informačného toku sú:

  • diskusné stretnutia manažmentu so zam-cami, spoločné zasadnutia (porady),
  • tímové rozhodovanie, systém návrhov, zlepšení a sťažností, kritiky,
  • hlásenia, neoficiálne rozhovory, prax „otvorených dverí“,
  • rozličné prieskumy, dotazníkové akcie, audity,
  • konferencie, mítingy, kvalifikačné školenia, tréningy, vzdelávacie programy.

Horizontálna komunikácia

Horizontálna komunikácia sa uskutočňuje medzi riadiacimi zam-cami na rovnakej riadiacej úrovni, ide o oficiálne (formálne) stretnutia zam-cov, ktorí si vymieňajú informácie pri každodennom výkone pracovných úloh alebo ide o oficiálne (formálne) stretnutia manažérov jednotlivých organizačných jednotiek, ktorí si vymieňajú informácie za účelom koordinácie všetkých činností a procesov.

Diagonálna komunikácia

Diagonálna alebo priečna komunikácia – komunikácia krížom, je to tok informácií medzi subjektmi komunikácie, ktoré v podniku zastávajú rôzne pozície (organizačné úrovne) a nie je medzi nimi priama organizačná väzba (neexistuje priamy organizačný vzťah), prínos spočíva v zrýchlení komunikačného toku, v zvýšení efektívnosti komunikácie, diagonálna komunikácia medzi riadiacimi a neriadiacimi zam-cami na rôznej riadiacej úrovni prebieha tam, kde je nevyhnutná kooperácia, a to účasťou na rôznych stretnutiach, seminároch, panelových diskusiách a pod. je daná funkciou oficiálneho informačného systému, potrebou získavať informácie o priebehu riadených procesov, organizačnou štruktúrou a formálnymi hierarchickými vzťahmi, rozhodujúcu časť tvoria pripravené štruktúrované informácie, hlásenia, príkazy a pod.

Verbálna komunikácia

Verbálna komunikácia sa zaoberá otázkami efektívneho využívania jazykových prostriedkov v procese dorozumievania. Podľa sféry, v ktorej komunikácia prebieha, možno hovoriť o verejnej (oficiálnej) a neverejnej (neoficiálnej, súkromnej) komunikačnej sfére. Verbálna komunikácia ako synergia jazykových a komunikačných kompetencií sa tradične radí k sociálnym kompetenciám, kam sa začleňuje tiež schopnosť tímovej práce, kompetentné riešenie konfliktov alebo krízových situácií a iné „mäkké zručnosti“ (soft skills). Mäkké zručnosti sa opierajú o poznatky emocionálnej inteligencie, pričom ich selekciu a transfer reguluje komunikatívny prístup.

Verbálna komunikácia vo verejnej (oficiálnej) komunikačnej sfére môže mať hovorenú a písomnú formu. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že v prípade spoločného komunikačného zámeru zásadný rozdiel medzi napísanou a prednesenou informáciou nie je, opak je však pravdou. Hovorený a písomný prejav sa líšia nielen tým, že pri prvom z nich možno využívať napr. celú škálu paralingválnych prostriedkov (hlas, intonácia, tempo, pauza a i.), spätnú väzbu a neverbálne prostriedky, ale aj tým, že písomný prejav je precíznejší vo výbere slov a dokonalejší vo formulácii myšlienok. Samozrejme, aj písomné komunikáty sa ďalej diferencujú podľa funkcií, ktoré plnia, a podľa vlastností, ktoré sú pre ne typické.

K frekventovaným otázkam z verbálnej komunikácie patria predovšetkým také, ktoré chcú odpovede na to, ako hovoriť a písať, ako aktívne počúvať, ako súhlasiť alebo ako vyjadriť nesúhlas, kedy používať žiť aké otázky a ako na ne odpovedať, a to všetko preto, aby sme v komunikácii pôsobili kompetentne, presvedčivo, ale aj zaujímavo. Niet pochýb o tom, že v hovorenom i v písanom komunikáte (texte) ide primárne o sprostredkovanie obsahu/významu vhodným využívaním jazykových prostriedkov, hoci je dobré si uvedomiť aj to, že k ich úspešnému dekódovaniu patrí aj znalosť neverbálnych signálov, pretože práve ony fungujú ako osožné komplementárne prvky. Z tohto dôvodu predchádzajúce úvodné poznámky venované verbálnej komunikácii je potrebné doplniť o význam neverbálnych prostriedkov v komunikácii. Prirodzený jazyk ako základný prostriedok dorozumievania v hovorenej a v písanej forme môže úspešne naplniť stanovené komunikačné ciele aj zásluhou vedomej a účelnej participácie neverbálnych prostriedkov.

Pri komunikácii s druhými ľuďmi používame reč. Reč nám umožňuje preniesť rýchlo a efektívne veľa informácií potrebných k vzájomnému dorozumievaniu. Okrem reči, verbálnej komunikácie, používame aj neverbálnu komunikáciu a v rámci nej všetky ďalšie mimorečové prejavy tela a hlasu, ktoré podporujú čo hovoríme

Vysielané neverbálne signály treba čítať v spojitosti s aktuálnou komunikačnou situáciou. Ich mylná interpretácia môže negatívne ovplyvniť priebeh komunikácie. Držanie tela, pohyby a hlas vypovedajú o tom, v akom statuse sa komunikujúci práve nachádza. Prostredníctvom vizuálnych podnetov ľudia odovzdávajú o sebe dôležitú informáciu aj o tom, aké je ich spoločenské postavenie. Čím sú gestá a pohyby uvedomelejšie, tým istejšie v komunikácii pôsobíme. Vhodné a spontánne gestá prispievajú k dynamike komunikácie a oživujú ju, pohyby rúk, gestá, sú prirodzenou súčasťou reči, pretože dotvárajú verbálnu produkciu, a to nielen pozitívnu, ale aj negatívnu. Vzpriamené a uvoľnené držanie tela signalizuje sebavedomie a kompetentnosť komunikujúceho. Stabilita telesného postoja je signálom dobrej psychickej stability, neverbálnym prejavom schopnosti dokázať reálne hodnotiť momentálnu situáciu a pružne reagovať na meniace sa okolnosti. Rešpektovaním hranice, pri ktorej (ešte) máme príjemný pocit, spĺňame jednu z najdôležitejších podmienok dobrej sociálnej komunikácie, a to prejav úcty k druhej osobe.

Názov odvodený z latinského „verbum“ – slovo, je základnou formou vzťahu a postoja, ktorý ľudia voči sebe aktívne zaujímajú. Základným elementom je slovo (slovná zásoba) – oznamovanie určitej informácie adresátový prostredníctvom slov. Podstatu tvorí centrálny dorozumievací systém – jazyk (základný komunikačný aparát dorozumievania medzi ľuďmi), každé verbálne odovzdanie informácie pozostáva z formálnej a obsahovej časti, kvalita podávanej informácie závisí od kombinácie jej formy a obsahu.

Formálna stránka je to, ako človek hovorí, často sa stáva, že človek, ktorý chce toho veľa povedať prekryje chudobný obsah výpovede atraktívnou formou a zaujme viac než ten, kto ma síce čo povedať ale obsahu chýba správna forma.

Obsahová stránka je to, čo človek hovorí, súvisí s úrovňou myslenia a jeho charakteristikami. Reč sa viaže na myslenie a dáva signál o jeho kvalite. Z obsahového hľadiska sa najviac zdôrazňuje stručnosť, nutnosť, presnosť, výstižnosť, jasne logické väzby a stavba prejavu. Rušivo pôsobí odbočovanie od témy, rozvláčnosť, zdĺhavosť, nejasnosť cieľa, nelogickosť atd.

Verbálna komunikácia sa uskutočňuje ústnou alebo písomnou formou. Kedy je vhodnejšie vybrať si na komunikáciu jej písomnú podobu a kedy bude primeranejšia ústna komunikácia závisí od potreby spätnej väzby, komplexnosti informácii, potreby trvalého záznamu, poctu a dostupnosti adresátov

Neverbálna komunikácia

Neverbálna komunikácia, tak ako aj celý komunikačný proces, musí byť chápaný ako celok, ktorý je väčší ako suma jeho častí. Naša schopnosť komunikovať s druhými je, zdá sa, do veľkej miery závislá na tzv. rytmickej synchronicite, to znamená zdieľanie spoločného rytmu. Tento rečový rytmus je sprevádzaný aj neverbálnymi prejavmi a gestami. Počúvajúci, keď je v súzvuku s týmto rytmom, nielenže lepšie rozumie hovoriacemu, ale má z tejto komunikácie aj väčšie uspokojenie a lepší vzťah k rečníkovi.

Neverbálny prejav má jeden z troch funkcií: nahradzuje, zdôrazňuje verbálny prejav, alebo mu odporuje. Ak ho zdôrazňuje, zvyčajne to napomáha lepšiemu porozumeniu medzi partnermi. Ak je s ním v protiklade, máme tendenciu skôr veriť neverbálnemu ako verbálnemu prejavu, pretože väčšina ľudí verí, že tieto hovoria úprimnejšie o našich úmysloch a emóciách a nedajú sa ovládať vôľou.

Neverbálna komunikácia je prvotnou formou komunikácie. Zahŕňa širokú oblasť toho, čo signalizuje jedinec bez slov, podáva informácie o emóciách, pocitoch a vyjadruje, čo si myslime. Nemôžeme sa jej vyhnúť môžeme ju len potlačiť. V živote každého z nás sa mimo slovné prejavy objavujú skôr ako rečový prejav. Rečou tela môžeme dotvoriť význam prenášanej informácie- aby bola komunikácia efektívna a optimálna, mali by byť obdive zložky – verbálna a neverbálna – v súlade. Neverbálna komunikácia dotvára verbálnu zložku podčiarkuje jej význam, vrysuje účinnosť a dáva jej iný rozmer. Neverbálna komunikácia inými slovami mimoslovná komunikácia dáva jasné signály o ľudských postojoch, psychických stavoch, názoroch, momentálnych náladách a odhaľuje emocionálnu zložku osobnosti.

Vizuálne signály v neverbálnej komunikácii

Neverbálne signály delíme na úmyselné a neúmyselné, podľa toho, či ich uskutočňujeme vedome alebo nevedome a na priestorové, prechodné, vizuálne a akustické, podľa toho, na aký receptor pôsobia. Do tejto kategórie zaraďujeme veľké množstvo neverbálnych signálov ako napr. výraz tváre, pohyby tela, gestá, dotyky, zrakový kontakt, fyzický vzhľad a používanie rôznych predmetov. Súčasťou neverbálnej komunikácie je haptika, posturika, kinezika, gestikulácia, proxemika, mimika, fonika, vizika, grafika, kolorika a olfaktorika.

Haptika

Haptika sa zaoberá významom dotykov v neverbálnej komunikácii. Najčastejšie je to podávanie rúk, rôzne náhodné dotyky a má význam najmä pre sexuálnu komunikáciu. Je komunikácia dotykmi rúk a patrí k základným formám dorozumievania sa. Dotykmi komunikujeme, dotvárame emocionálny vzťah a vyjadrujeme spoločenské postavenie, sú viacvýznamové. V komunikácii sa využívajú tri druhy haptických kontaktov: dotyk osoby, dotyk predmetu, dotyk seba samého.

Nebolestivé dotyky sa všeobecne vnímajú ako priateľské, výnimku tvoria tie dotyky, pri ktorých prekračujeme osobné teritórium druhého, čo v pracovnej komunikácii možno hodnotiť ako provokáciu s potencionálnym konfliktom. Všetky ostatné bolestivé dotyky sú vnímané ako agresia a spôsobujú konfliktnú situáciu. Preto sú často dotyky napr. pri zvítaní ritualizované do rôznych spôsobov podaní rúk, bozkov, objatí. Pohyby rúk, gestá, sú prirodzenou súčasťou reči, pretože dotvárajú verbálnu produkciu, a to nielen pozitívnu, ale aj negatívnu, napr. vytváraním bariér ako pasívnej formy obrany.

Dotýkať sa – dotykové správanie, dotyková komunikácia je najzákladnejšou a prvou formou dorozumievania medzi ľuďmi. Najbežnejším dotykom v nasej kultúre je podanie ruky. Hapticke signály sú veľmi silne, majú veľkú informačnú hodnotu a napovedajú o vnútornom stave človeka. V manažmente sa Haptika používa v presne stanovených situáciách ako súčasť komunikačných vzorcov, napr. podanie ruky, objatie, bozk a pod., ktorých aplikácia v komunikačnom procese môže vyvolať rôzne pocity, ktoré sa dlhodobo fixujú v pamäti komunikantov.

Posturika

Posturika sa zaoberá prenášaním informácií polohou a držaním tela. Venuje sa polohe tela, držaniu rúk, polohe nôh, spôsobom sedenia v komunikácii. Držanie tela pomáha dotvárať požadovaný emocionálny obsah, varianty postoja vypovedajú o kvalite emocionálneho zážitku a o význame komunikačnej udalosti pre jej účastníkov. Sú tiež neverbálnymi signálmi, ktoré odrážajú úspešnosť pri dosahovaní komunikačného zámeru. Držanie tela pri chôdzi vyjadruje vnútorný postoj a emocionálny stav, v ktorom sa osoba nachádza. Komplementárnymi prvkami sú gestá, mimika, hlas.

Reč postoja – predstavuje komunikáciu prostredníctvom polohy tela, poloha, ktorú jedinec zaujíma, vyjadruje jeho aktuálny psychický stav a jeho vzťah k okoliu, napr. uvoľnenosť, pohodu, napätie, odmietanie, aroganciu až agresivitu a pod. napr. skrížené ruky i nohy – signalizujú uzavretosť, zohnutý chrbát, sklonená hlava, ruky medzi nohami – signalizujú úzkosť, strach; komunikácia spoza stola signalizuje uzavretie sa a bariéru, póza, ktorú človek v rámci komunikácie zaujme, prezrádza o ňom, čo si myslí a či sám verí tomu, čo hovorí, osobitné miesto má v obchodnom rokovaní, používa sa nielen na navodenie harmónie a dôvery pri rokovaniach, ale aj na účelové navodenie frustrácie a stresu, komunikanti môžu prostredníctvom nej psychologicky meniť komunikačný proces s cieľom dosiahnuť výhody.

Kinezika

Kinezika na rozdiel od posturiky je dynamická, zaoberá sa pohybom končatín a tela. Tieto pohyby často súvisia s príslušnosťou k určitej kultúre. opisuje pohyby celého tela, ktorými sa sprostredkúva až 65 % informácií. Telo permanentne vysiela nejaké signály, jeho pohyby sú spontánne, len v niektorých prípadoch ich obmedzuje spoločenská norma a konvencia. Kopírovanie pohybov medzi komunikujúcimi je signálom kooperácie a príbuzného postoja, opačné pohyby naznačujú rozdielnosti na rôznych úrovniach. Kinetika sa týka nielen pohybov rúk (gestikulácie) a nôh, ale aj ostatných častí tela, spôsobu chôdze, uvoľnenosti alebo napätia v tele.

Pohyb – znamená oznamovanie informácií prostredníctvom fyzického postoja a konfiguráciou časti tela, všíma si dynamickú stránku pohybov ľudského tela a schopnosť hovoriť pohybmi, napr. hranie sa s rukami, klopkanie prstami alebo nejakým predmetom, kývanie nohami alebo celým telom, atď. všetky tieto mimovoľné pohyby signalizujú napätie alebo nepohodu, často sa nimi zbavujeme nahromadeného napätia, ventilujeme to, o čom z rôznych dôvodov nechceme rozprávať, informácie o človeku môžeme vyčítať aj z jeho chôdze.

Gestika

Gestika je súbor pohybov, jedná sa o konvenčné, kultúrne, štandardizované pohyby. Gestá delíme na autosemantické (keď nahrádzame určité slovo) a synsemantické (nadbytočné) gestá. Ruky sú kontaktným orgánom tela a často sa považujú za „druhé oči“ človeka. Možno ich pokladať za samostatné komunikačné médium, ktoré sa využíva na prenos informácií medzi vonkajším okolím a vnútorným prostredím. Dotyk rukou prináša nové informácie alebo potvrdzuje už získané. Ruky stimulujú mozog a čiastočne „prispievajú k jeho kondícii.“ Významnou funkciou ruky je jej schopnosť signalizácie. Pohyby rúk a prstov sa podieľajú na verbálnej produkcii. Pohyby rúk podporujú a zvýrazňujú to, čo práve chceme povedať slovami (napr. pri napomínaní zdvíhame varovne prst a kývame ním), mnohé gestá majú aj samostatný symbolický charakter (napr. dva zdvihnuté prsty do V – víťazstvo, palec vsunutý medzi ukazovákom a prostredníkom znamená figu borovú atď.). Gesto sa teda spája najmä s rukami, ale za gestá pokladáme i pohyby nôh, niektorí autori za gestá pokladajú i mimiku na tvári, robiť gestá môžeme aj hlavou (ukázať áno alebo nie) a ramenami (neviem).

Gestikulácia – reč pohybov prostredníctvom rúk je definovaná ako prostriedok neverbálnej komunikácie, ktorý môže byť používaný na komplexne náhradné sprostredkúvanie info posunková reč alebo na čiastkové doplnkové sprostredkúvanie odosielanej info. Tvoria ju špeciálne pohyby a posunky rukami, spojenými predovšetkým s pohybmi prstov, ktoré majú presný komunikačný význam a zmysel. Gesta bývajú súčasťou slovnej výpovede alebo ju nahrádzajú. Okrem gest úmyselných, vedomých, sú mnohé gesta neúmyselné nevedome a spontánne. Platí zásada, že gesta by mal človek využívať primerane a funkčne s určitým zámerom, napríklad na zvýšenie koncentrácie pozornosti poslucháčov, zdôraznenie, vyjadrenie súhlasu či nesúhlasu.

Mimika

Mimika je jedným z najdôležitejších prostriedkov sociálnej komunikácie. Má schopnosť vyjadrovať zážitky, ovplyvňovať priebeh sociálneho kontaktu, umožňuje poznávať ľudí. Mimika nesie znaky osobnej individuality, a tak sa zaslúžene pokladá za jeden z najdôležitejších prostriedkov identifikácie osoby. Je významným zdrojom informácií, hoci konvenčná mimika, pre ktorú je typická nulová alebo minimálna osobná (emocionálna) zainteresovanosť, môže v komunikácii spôsobiť i nedorozumenia.

V rituáloch (pozdrav, privítanie a pod.) sa neočakáva mimika, ktorá je výsledkom prežitia situácie. Profesijnú mimiku možno sledovať napr. u bankárov, právnikov, učiteľov, hercov a mímov. Extrémna mimika má svoje podoby napr. v tvári bez mimiky (nezáujem o kontakt, neistota, vysielaný chlad) alebo v prehnaných grimasách (nadmerná mimika odpútava pozornosť od verbálneho prejavu), čo môže súvisieť s emocionálnymi problémami osoby. Pohyby svalov okolo očí a okolo úst signalizujú to, čo sa v človeku deje, aký je jeho postoj k obsahu komunikácie, aké má sprievodné pocity. Mimika je zrejme najjemnejší, najdecentnejší a najcitlivejší jazyk, je viditeľný iba na malé vzdialenosti, a preto sa uplatňuje najmä v osobnej alebo v intímnej vzdialenosti.

Reč tváre – je základným prostriedkom neverbálnej interpersonálnej komunikácie a zobrazuje momentálny stav prostredníctvom výrazu tvare. Komunikátormi sú najmä oči, ústa, čelo, lícne svaly a brada. Mimiku tvoria výrazy úst (všetky typy úsmevov), výrazy oči – všetky typy pohľadov, výrazy a pohyby obočia a očných viečok, výrazy a pohyby brady, lícnych svalov a cela.

Proxemika

Proxemika sa venuje funkcii a (zámernému) striedaniu fyzickej vzdialenosti ako dôležitého neverbálneho signálu v komunikácii. Voľba vzdialenosti korešponduje s komunikačným zámerom a s cieľmi komunikácie. Nie je novou informácia, že fyzická vzdialenosť zrkadlí psychickú vzdialenosť medzi komunikujúcimi. Približovanie a vzďaľovanie sú signály, ktoré pomáhajú identifikovať nielen vzťah medzi účastníkmi komunikácie, ale aj ich postoje a skenujú priebeh komunikácie.

Napríklad súhlas, náklonnosť, sympatie, afilialita sa prejavujú spravidla skracovaním vzdialenosti, približovaním sa. Samozrejme aj približovaním sa môžeme vyjadrovať nesúhlas, a to vtedy, ak nadobudne formu zastrašovania a vyhrážania sa. Nesúhlas, hostilitu neverbálne vyjadruje vzďaľovanie sa od osoby, ktorej vedome či nevedome tento postoj adresujeme. Vhodné, situačné, individuálne a interkultúrne primerané využívanie celej škály vzdialeností pozitívne ovplyvňuje osobnostný vplyv komunikujúceho v procese komunikácie.

Reč vzdialenosti – znamená fyzické priblíženie alebo oddialenie sa jedného človeka k druhému, predstavuje najjednoduchší spôsob neverbálnej komunikácie, zisťuje vzťah a postoj, ktorý ľudia voči sebe aktívne zaujímajú, je to teda osobná zóna, fiktívna bublina, ktorá obklopuje každého človeka a on je v jej strede, každý človek má niekoľko takýchto zón, do ktorých dá iným ľudom preniknúť rôzne hlboko. Existujú štyri druhy zón – intímna, osobná, sociálna a verejná:

  • intímna zóna – platí do vzdialenosti asi 45 cm – zóna silne psychicky aj fyzicky chránená, komunikujú v nej dôverne blízki ľudia, najbližší rodinní príslušníci, veľmi dobrí priatelia, ošetrovatelia, lekári a pod.,
  • osobná zóna – platí od 45 cm do 120 cm – uskutočňujú sa v ňom ešte osobné rozhovory, nemala by byť narušená bez súhlasu, využíva sa pri bežnej konverzácii a umožňuje nám sledovať reakcie partnera,
  • sociálna zóna – od 120 cm do 360 cm – príznačná pre formálny styk medzi ľuďmi. Vzájomný dotyk je tu nemožný, preto táto zóna dáva pocit psychického bezpečia. Menšia vzdialenosť (do 210 cm) sa uplatňuje v rozhovoroch pri pultoch, väčšia vzdialenosť pri formálnych spoločenských a obchodných rokovaniach. Od 210 cm sa už nekomunikuje dotykom a oči tu už hrajú inú úlohu.
  • verejná zóna – od 360 cm do 750 cm – typická pre verejný sociálny styk. Tieto vzdialenosti zvyšujú prestíž a autoritu tých, ktorí si ju svojim prejavom dokážu vytvoriť a udržať (napr. rečníci na mítingoch, učitelia na prednáške).

Fonika

Fontika sa zaoberá využívaním a fungovaním zvukových, čiže fónických pro-striedkov vo verbálnej komunikácii. Opisuje zafarbenie hlasu, rýchlosť a plynulosť reči, monotónnosť prejavu a úsečnosť prejavu, silu a tón hlasu, prestávky v reči, hmkanie, prehĺtanie konca slov, dynamiku a pestrosť intonácie, zmeny intenzity a tempa reči.

Hlas je dôležitou indíciou telesnej a duševnej potencie komunikujúcich, je to nástroj, pomocou ktorého vnímame úroveň emocionálneho zainteresovania účastníkov do procesu komunikácie, ale aj hierarchizujeme vlastné priority a vyjadrujeme zásadné postoje. Fonika vstupuje do kreovania vzťahov a ich hraníc vedome alebo spontánne, signalizuje potrebu kontaktu, blízkosti a istoty.

Vizika

Vizika sa zameriava na vizuálne, zrakové vnemy. Vizuálny kontakt je prostriedkom na nadväzovanie kontaktu alebo vzťahu (raportu), nástrojom na upútanie pozornosti, vyjadrovania pocitov, prejavu záujmu i nezáujmu, porozumenia, ale aj prostriedkom na signalizovanie spokojnosti a nespokojnosti, tenzie a stresu. Do viziky patria aj otázky týkajúce sa zrakových vnemov, ktoré spracúvajú rôzne vizualizované informácie (fotografie, počítačové obrazy). Pohľad je súčasťou sociálnej komunikácie, prináša informácie o sebadôvere hovoriaceho a vysiela informácie o vzájomnom vzťahu komunikantov.

Grafika

Do grafiky patria ľudské produkty a rukopis je typickým neverbálnym produktom. Pohyb pri písaní odráža bezprostredný vnútorný svet pisateľa, a preto je písmo predmetom analýzy grafológie a psychológie. Senzomotorická koordinácia hovorí o tom, ako sa úroveň inteligencie, schopností, povahových vlastností a zručností odrážajú v rukopise. Rukopis je fixovaným psychomotorickým pohybom. Motorické sa prejavuje v písme charakteristickým, tzv. výrazovým princípom. Písomný prejav za normálnych okolností je odrazom toho, čo sa deje vo vnútornom svete pisateľa. Čím viac je písmo automatizované, tým viac sa pisateľ venuje obsahu prejavu.

Našu pozornosť zameriame na grafiku v elektronickej komunikácii (e-komunikácia), pretože ju využívame denne, šetrí náš čas, elektronicky môžeme komunikovať vždy vtedy, keď nám to vyhovuje. E- komunikácia využíva nielen potenciál ľudí, ktorí sú si geograficky vzdialení, ale môže vniesť aj poriadok do vzťahov, akceleruje prípravu projektov a prácu na nich. E- komunikácia sa síce pokladá za neosobnú, to však nevylučuje eventualitu, že môže byť aj veľmi osobná, a dokonca i subjektívna.

Kolorika

Kolorika sa zaoberá pôsobením farieb v komunikácii. Farba je nositeľom istej funkcie a estetickej hodnoty. Farby vidíme vždy v ich vzájomnom vzťahu, farba vynikne v protiklade – komplementárny kontrast. Farby sa navzájom ovplyvňujú. Rôzne farebné kombinácie ovplyvňujú čitateľa a namáhajú jeho oči, pretože najčastejšie prichádza do kontaktu s materiálmi tlačenými čiernym písmom na bielom papieri. Táto farebná kombinácia je pre vysoký kontrast nešetrná k ľudským očiam a namáha ich.

Oflaktorika

Oflaktorika sa venuje pôsobeniu pachov a vôní v komunikácii. Pach je jedným z najsilnejších signálov reči tela, ktorý si môžu ľudia navzájom vymieňať. Každý človek má svoj pachový podpis, ktorý je takisto jedinečný ako odtlačok prstu. Pretože je súčasťou osobnosti, v komunikácii môže pozitívne alebo negatívne ovplyvniť jej priebeh. Vône sprevádzajú aj naše osobné zážitky. Čuchová pamäť oživuje spomienky na emocionálne bohaté udalosti.

Vonkajší vzhľad

Ním človek vyjadruje, ako vníma sám seba, ale aj ako chce, aby ho vnímali iní, vyjadruje tým nielen príslušnosť k sociálnej skupine a k určitému životnému štýlu, postojom a hodnotám, ale aj svoje estetické cítenie, emocionalitu, sebavedomie, povrchnosť alebo dôslednosť. Oblečenie, odevné doplnky, ozdoby a šperky majú špecifické signálne účinky, preto by sme si mali vopred rozmyslieť, či bude náš zovňajšok v súlade s obsahom našich zámerov. Oblečenie má zodpovedať postaveniu. Pri komunikácii zohráva dôležitú úlohu aj fyzický vzhľad, fyzická príťažlivosť pomáha komunikácii, ľudia jej pripisujú určitý význam. Nesmieme zabúdať ani na vhodné správanie a kultivovaný prejav. Pre dobrého manažéra je veľmi dôležité poznať reč tela a vedieť čítať z pohybov, gest, mimiky, držania tela, aby sa mohol vyhnúť prípadným signálom, ktoré by odhalili jeho slabosti a aby dokázal čítať z neverbálnych prejavov ostatných spolupracovníkov a obchodných partnerov.

Paraverbálna komunikácia

Spôsob dorozumievania sa, ktorý síce súvisí s rečou, týka sa však skôr toho, čo je prítomné akoby popri nej, čo tvorí jej kontext a pozadie, sa nazýva paraverbálna komunikácia (vyjadrovanie tónom reči). Ide o spôsob, akým je obsah artikulovaný: výška hlasu, hlasitosť (intenzita), rýchlosť (tempo reči), zafarbenie hlasu.

Súbory na stiahnutie

V kategórii Komunikácia – druhy, funkcie a význam komunikácie sa nachádzajú tieto súbory na stiahnutie:

Promotion-Komunikacia-a-strategie.pdf
Reklamny-plan.pdf
Podstata-a-ciele-marketingovych-strategii.pdf


Komentáre

Pridaj komentár