(, EuroEkonóm.sk ,  0)

Teória verejného sektora

Verejný sektor

Verejný sektor môže byť definovaný ako kategória trhovej ekonomiky. Je spojený so vzájomnou koexistenciou dvoch sfér hospodárenia – sféry súkromného hospodárenia a sféry verejného hospodárenia. Každý rozvinutý ekonomický systém je výrazne inštitucionalizovaný a legislatívne upravený. (Peliova et al., 2006, s. 10)

Z tohto hľadiska je verejný sektor atribútom právneho štátu a právneho systému, je teda spojený s ekonomickými a sociálnymi funkciami vlády, štátnej správy, miestnej a regionálnej samosprávy, s funkciami parlamentu a sociálneho partnerstva v rámci tripartitných vzťahov. Rozhodujúcou charakteristikou verejného sektora je, že je financovaný z verejných zdrojov. To ale nevylučuje, aby v niektorých oblastiach vynakladania nákladov, zákonnými normami presne definovaných, neboli do súkromného sektora presúvané verejné zdroje a do verejného sektora súkromné zdroje. Sektor verejnej správy sa skladá zo všetkých jednotiek štátnej správy a všetkých netrhových neziskových organizácii, ktoré sú kontrolované a v podstatnej časti financované
jednotkami štátnej správy.

Verejný sektor a verejná správa

Verejný sektor sa najčastejšie považuje za produkt činnosti štátu, ktorého potreba je vyvolaná rôznymi politickými, ekonomickými, sociálnymi, ekologickými a kultúrnymi príčinami vo vnútri príslušného štátu, ale na jeho existenciu sú dôležité aj dôvody medzinárodné. Verejný sektor je založený na štátnej aktivite, správa sa netrhovo, vynucuje si ho trhová ekonomika a pri jeho organizácii a riadení má osobitné postavenie vláda.

Prvý dôvod existencie verejného sektora je, že sú také aktivity v každom štáte, ktoré nemožno zveriť súkromnému sektoru, ide napr. o bezpečnosť štátu, jeho obranyschopnosť, o súdnictvo, štátnu správu, výskum, medzinárodnú reprezentáciu, verejné zdravie, časť školstva atď.

Ďalším dôvodom je skutočnosť, že neexistuje čistý a dokonalý trh. Medzi príčiny zlyhania trhu môžeme označiť nedokonalú konkurenciu, vznik monopolov a externalit, existencia verejných statkov, nutnosť brať ohľad na kvalitu životného prostredia, kvalitu ľudského potenciálu, etiku, potreba zmierňovať nerovnosti medzi subjektmi a zabezpečiť hospodársky rast, stabilitu zamestnanosti, zmierniť infláciu a pod. Takéto zlyhanie trhu si vynucuje štátne zásahy. Štát a stále vo väčšej miere i územná samospráva vyvíjajú aktivity na predchádzanie zlyhaniu trhu a následne aj riešenie takýchto dôsledkov (Peková et al, 2002,11-14)

Správa

Spravovanie spoločenských, hospodárskych a sociálnych činností v štáte vedie k pojmu správa. Pod správou rozumieme sústavné a cieľavedomé organizované obstarávanie záležitostí, ktoré prináša život. Svojou zložkou výkonnej moci štátu a samosprávnych územných orgánov sa verejná správa bezprostredne dotýka každého občana. Verejná správa má bohatú štruktúru, ktorá v zásade obsahuje výkonnú moc štátu, ktorá sa člení na ústrednú štátnu správu a miestnu štátnu správu, samosprávu, verejné korporácie a poradné zbory.

Verejná správa predstavuje spravovanie verejných záležitosti v spoločnosti. Pri tvorbe a skúmaní organizácie verejnej správy v SR vychádzajú domáci i zahraniční teoretici z toho, že za  samostatné časti verejnej správy sa považujú tieto organizačné zložky (Kosorín, 1999, s. 20):

  • orgány štátnej správy,
  • orgány územnej samosprávy (obce a mestá, samosprávne kraje) a orgány záujmovej samosprávy – (združenia, komory, politické strany),
  • verejné inštitúcie – vznikli na základe zákona a na plnenie štátneho záujmu ako nezávislé inštitúcie štátu, štátne organizácie, štátne fondy, národné agentúry,
  • poradné orgány.

Štátna správa predstavuje činnosti vykonávané v mene štátu prostredníctvom jej orgánov. Samospráva vykonáva činnosti prostredníctvom orgánov obcí, miest a vyšších územnosprávnych celkov. Rozdielnosť (a zároveň totožnosť) samosprávy a štátnej správy je možné lepšie pochopiť ak sa uvedú kritériá pre hodnotenie ich účinnosti. Kritériom účinnosti práce samosprávy je miera podmienok vytvorených pre uspokojenie potrieb občanov na tomto území, na ktorom príslušný orgán samosprávy z vôle voličov pôsobí v rámci prijatých zákonov. Kritériom účinnosti práce štátnej správy je miera dodržiavania zákonov štátu na celom území krajiny.

Právo občanov podieľať sa na riadení verejných záležitostí je považované za jeden z najdôležitejších demokratických princípov. Toto právo sa najjednoduchšie realizuje v obciach a v mestách, kde občania žijú. Utváranie samosprávnosti nemá v našich podmienkach kontinuálny charakter, neprebieha ako prirodzený vývojový proces, v ktorom sa obecné spoločenstvá postupne učia spravovať svoje záležitosti, zmocňujú sa kompetencií a rozširujú ich, pestujú si svoje samosprávne návyky a tradície a odovzdávajú ich ďalším generáciám.

Demokratické premeny našej spoločnosti sa preto nevyhli ani samosprávnej súčasti verejnej správy. Po niekoľkých desaťročiach bola znova obnovená územná samospráva, najprv na úrovni obcí (miestna samospráva) a v roku 2001 na úrovni samosprávnych krajov (regionálna samospráva). Obce sa stali základným článkom územnej samosprávy s pomerne rozsiahlymi právomocami, stali sa samostatným právnymi a ekonomickými subjektmi.

Samospráva

Podstatou samosprávy je, že obce samostatne rozhodujú a uskutočňujú všetky úkony súvisiace so správou obcí a ich majetku. Najčastejšie sa samospráva rozčleňuje na (Peková et al, 2002,62):

  • územná samospráva
    • regionálna samospráva
    • miestna samospráva
  • záujmová samospráva

Územná samospráva

Úlohou územnej samosprávy je prenášanie kompetencií v rámci určitého územia (regiónu), teda štátu z centrálnej vlády na miestne orgány. Základom územnej samosprávy je obec. Územná samospráva je formou verejnej vlády a verejnej správy, ale je zároveň realizáciou práva občanov na vlastnú samosprávu, právo na spravovanie určitého územia menšieho ako štát, na základe pôsobnosti stanovenej ústavou a príslušnými zákonmi pri tvorbe potrebných ekonomických podmienok (Peková et al, 2002,71)

Regionálna samospráva

Regionálna samospráva ako stredný stupeň samosprávy alebo druhá úroveň samosprávy bola formalizovaná v roku 2001. Nie je nadriadená miestnej samospráve, každá z nich má svoje kompetencie, úroveň pôsobenia, svoju zodpovednosť a právomoci. Základom regionálnej samosprávy je samosprávny kraj (vyšší územnosprávny celok). Územný obvod samosprávneho kraja je totožný územným obvodom kraja – územnej jednotky pre výkon štátnej správy – ide o tzv. symetrický model. Samosprávny kraj je zo zákona právnickou osobou a vo veciach územnej samosprávy je možné samosprávnemu kraju ukladať povinnosti len zákonom a na základe medzinárodnej zmluvy. Na samosprávny kraj je možné (podobne ako pri miestnej samospráve) preniesť výlučne zákonom aj niektoré úlohy štátnej správy, pričom štát s prenesením poskytne samosprávnemu kraju aj potrebné finančné a materiálne prostriedky. Medzi základné pôsobnosti samosprávneho kraja patrí starať sa o všestranný rozvoj svojho územia a o potreby svojich obyvateľov. (Peková et al, 2002,70 -74)

Miestna samospráva

Základom miestnej samosprávy je obec ako samostatný subjekt verejnej správy, ktorý je právne nezávislý od štátu a svoje kompetencie vykonáva samostatne vo vlastnom mene. K nim patrí starostlivosť o územie obce, správa jej majetku, usmerňovanie rozvoja obce a starostlivosť o obyvateľov obce.

Záujmová samospráva

Existencia záujmovej samosprávy je založená na určitom profesionálne odbornom zameraní, orientácii určitého okruhu osôb, buď fyzických alebo právnických (Tej, 2000, s. 56). Záujmová samospráva je reprezentovaná podstatne širšou paletou samosprávnych osôb. Sú to jednak združenia osôb, majetku alebo aj také, ktoré nemožno zaradiť do žiadnej zo skupín. Najčastejšie majú charakter stavovských organizácií – profesijné komory, záujmové a hospodárske združenia a verejné fondy

Individuálny, skupinový a kolektívny (verejný) záujem

Individuálny záujem je záujem jednotlivca konať v nejakej činnosti, alebo oblasti vo svoj prospech.

Skupinový záujem predstavuje rovnaký záujem skupiny osôb, konať vo svoj prospech.

Kolektívny (verejný) záujem je reprezentovaný štátom (vládou) a slúži v prospech väčšiny občanov

Ekonómia verejného sektora

Ekonómia verejného sektora sa zaoberá skúmaním verejného sektora – teóriou verejného sektora. Predmetom jej záujmu je regulácia rôzneho druhu, verejné výdavky, dane, verejné poskytovanie určitých statkov, ale aj otázky verejného dlhu a efektívnosť vo verejnom sektore. Zaoberá sa správaním verejných inštitúcií t.j. orgánov verejnej správy na všetkých jej úrovniach, verejnoprávnymi inštitúciami, verejnými podnikmi, verejnoprospešnými organizáciami…

Štát a úlohy štátu

Štát vzniká na určitom stupni vývoja spoločnosti ako organizovaný systém inštitúcií, ktorý zabezpečuje právo a poriadok pre všetkých obyvateľov na donom území. Jeho výkonnou zložkou vo väčšine krajín je vláda. Štát vytvára všeobecný rámec fungovania spoločnosti, ale sprostredkuje tiež formovanie a výkon politickej moci. Štát považujeme za predstaviteľa a vykonávateľa všeobecného, verejného záujmu.

Medzi hlavné úlohy štátu patrí:

  • ochraňovať krajinu pred vonkajším nepriateľom
  • udržiavať spravodlivosť vnútri krajiny
  • budovať a udržiavať také verejné zariadenia, o ktoré nemá záujem jednotlivý podnikateľ

Štátne zásahy

Zásahy štátu, alebo štátny intervencionizmus predstavuje rôzne formy účasti štátu v reprodukčnom procese jednotlivých trhových ekonomík. Deje sa tak hlavne v oblastiach, kde trhový mechanizmus nepôsobí dostatočne efektívne a vyvoláva poruchy. Podstatu všetkých zásahov, bez ohľadu na formu prejavu treba hľadať v infraštruktúre, najmä ekonomickej.

Infraštruktúra

Infraštruktúru definujeme ako súhrn zariadení a inštitúcií, ktoré vytvárajú predpoklady pre celkové fungovanie ekonomiky, najmä jej výrobnej sféry. Ekonomickú infraštruktúru tvoria dopravné siete (cesty, mosty, tunely, prístavy, železnice…) energetické zariadenia (jadrové, tepelné, vodné, ale aj plynárenské siete, vodovody a pod.) a zariadenia spojov (rozhlasové, telekomunikačné, televízne siete.

Sociálnu infraštruktúru nájdeme vo forme bytových, vzdelávacích, kultúrnych, vedeckých, zdravotníckych a iných zariadení.

Spoločným prvkom týchto infraštruktúrnych zariadení je, že:

  • nachádzajú sa na území celého štátu
  • slúžia všetkým obyvateľom

Znaky infraštruktúry

  1. technická a časová náročnosť vypracovania projektov – posudzovanie rôznych variantov
  2. životnosť projektov – na 30 a viac rokov, čiže slúži viacerým generáciám
  3. kapitálová náročnosť projektov – značný objem finančných prostriedkov na celý proces od projektovej dokumentácie, vykúpenia pozemkov až výstavbu samotného diela
  4. dlhodobá návratnosť projektov – vložený kapitál sa vracia oneskorene, alebo vôbec, čo odrádza súkromných investorov
  5. prevaha monopolného postavenia na danom území – spravidla ide o také zariadenia a stavby, kde je neefektívne budovať konkurenčné súbežné projekty (cesty, rozvody elektriny, plynu…)

Regulácia a jej úlohy

Regulácia obmedzuje slobodu a voľnosť konania jednotlivcov tým, že vytvára určité pravidlá. Verejná regulácia znamená uplatňovanie pravidiel prostredníctvom administratívnych
orgánov, ktoré sa opierajú o právo. Existencia regulácie chráni verejné záujmy proti nežiaducim účinkom na trhu. Vo všeobecnosti môžeme reguláciu definovať ako akékoľvek úsilie správy kontrolovať správanie občanov, podnikov alebo samosprávnych orgánov.

Podstata sieťového systému

Sieťový systém sa nachádza na území celého štátu, aby k nim mali prístup všetci odberatelia. Sieťový systém sa skladá z jednotnej siete, do ktorej výrobcovia dodávajú produkt, napr. elektrickú energiu a z jednotnej siete sa tento dostáva spotrebiteľom prostredníctvom distribútorov. Všetky zložky siete sú prepojené regulačnými miestami, v ktorých štát určuje regulačné pravidlá na regulovanie cien.

Privatizácia

Iný spôsob zasahovania štátu do pôsobenia na trhu je privatizácia. Privatizáciu chápeme ako prevod vlastníctva ekonomických subjektov zo štátneho do súkromného sektora. Z metód, ktoré možno pri privatizácii uplatniť je to jednak:

  • reštitúcia, čiže navrátenie majetku pôvodným majiteľom alebo potomkom
  • predaj štátneho majetku formou malej, alebo veľkej privatizácie
  • masová privatizácia prostredníctvom kupónovej privatizácie, táto umožňuje pre jednotlivcov dobrovoľne ponúknuť kupóny za akcie štátnych podnikov a iné.

Hlavné dôvody vzniku verejných podnikov

  1. nedostatočná súkromná ponuka statkov
  2. pomoc súkromným firmám, lebo ich zatvorenie nie je v súlade s verejným záujmom
  3. rast konkurencie
  4. zníženie spoločenských nákladov (napr. negatívnej externality zo znečistenia životného prostredia)
  5. ochrana národnej suverenity

Verejnú podniky zriaďuje štát na rôznej úrovni verejnej správy. Produkujú verené statky a poskytujú verejné služby za úhradu pre súkromnú spotrebu, pričom zisk nie je rozhodujúcim
ukazovateľom ich činnosti.

Trhové, netrhové a zmiešané statky

Čistý trhový statok je taký ekonomický statok, ktorého produkcia i realizácia na trhu je ponechaná voľnému priechodu trhových síl, bez akejkoľvek regulácie štátom. Cena týchto statkov vzniká na základe mechanizmu konkurencie a je regulovaná vzájomným vyrovnávaním dopytu a ponuky.

Čistý netrhový statok je ekonomický statok, ktorého produkcia i realizácia sa uskutočňuje mimo pôsobenia trhových síl, cena nie je tvorená a regulovaná na základe dopytu a ponuky, ale na základe vládneho rozhodnutia a štátneho financovania.

Zmiešané (polotrhové) statky sú síce predmetom trhovej konfrontácie a ich cena je formovaná na trhu, ale sú zároveň objektom i zásahov štátu. Spôsoby štátnej regulácie týchto statkov sú rôzne od obmedzenia spotreby (alkohol, cigarety), až po priamu cenovú intervenciu. Ide teda o rozhodnutie štátu bez priamej väzby k ich ekonomickej podstate, teda o rozhodnutie politické.

Subjekty verejného sektora

Verejný sektor tvorí množstvo organizačných subjektov s veľmi širokou a rôznorodou škálou úloh a funkcií. Konkrétne množstvo a rozsah pôsobnosti organizačných subjektov závisí od stupňa rozvinutosti trhového systému a miery orientácie politických, vládnych síl na sociálny program uskutočňovaný v danej krajiny. Vo všeobecnosti je ich početnosť a rozsah ich pôsobnosti a tým aj rozsah verejného sektora podmienený funkčnosťou hospodárstva a štátu.

Služby

Znaky, ktoré vyjadrujú osobitosti služieb:

  • služby sú produkty práce, ktoré sú užitočné ináč ako tvorbou hmotných statkov
  • služby sú ekonomické statky, ktoré sú produkované s cieľom uspokojovať spoločensky uznané (t. j. trhom a verejným záujmom) potreby
  • služby svoju užitočnosť prejavujú prostredníctvom užitočného efektu, ktorý je výsledkom poskytnutia služby
  • služby participujú predovšetkým na finálnej (súkromnej a verejnej) spotrebe
  • poskytnutie (výkon) služby sa nedá spravidla priestorovo ani časovo oddeliť, t. j. služby sa zvyčajne spotrebovávajú v tom čase a mieste, kde sa produkujú, čo vyplýva z ich materiálnosti
  • pri poskytovaní služieb je potrebná živá i spredmetnená práca, výsledky tejto práce sa pri poskytovaní spotrebovávajú
  • služby sú mnohotvárne vo výkone, čo vyplýva z charakteru práce a z úseku, v ktorom a pre koho sa poskytujú
  • svojou symbiotickou funkciou vo výrobnom procese sa stávajú rastovým faktorom národného hospodárstva, napomáhajú udržiavať národné bohatstvo a aktívne spolupôsobia pri jeho vytváraní
  • služby sú jednou z dôležitých zložiek životnej úrovne. Zasahujú do všetkých oblastí spoločenského života, stávajú sa jeho neodmysliteľnou súčasťou ako prvok celkovej kvality života

Vlastnosti služieb:

  • nemateriálnosť
  • neoddeliteľnosť
  • variabilita
  • neskladovateľnosť

Efektívnosť

Ekonomická efektívnosť vyjadruje vzťah medzi vloženými prostriedkami a ich ekonomickými účinkami. Efektívnosť každého javu či procesu je vždy výsledkom vzťahu medzi veľkosťou vstupov, vkladaných do realizácie tohto javu či procesu, a veľkosťou výstupov, ktoré z realizácie tohto javu vychádzajú. Efektívnosť predstavuje také použitie ekonomických zdrojov, ktoré prináša maximálnu úroveň uspokojenia dosiahnuteľnú pri daných vstupoch a technológiách.

Meranie efektívnosti vo verejnom sektore

Pri meraní efektívnosti vo verejnom sektore autor Buchta navrhuje používať tieto kritériá:

  • kritérium času, a to z hľadiska dlhodobého, krátkodobého, ako aj rýchlosti realizácie akcií, programov a projektov
  • kritérium rizika, najmä z hľadiska rozhodovania o budúcich efektoch
  • kritérium prínosu, pre jednotlivca, alebo skupiny
  • vplyv na životné prostredie, pozitívne alebo negatívne

Čo vedie k neefektívnosti verejného sektora?

  • chybná alokácia verejných financií
  • menšia inovačná aktivita spôsobov uspokojovania potrieb
  • byrokratizácia vo fungovaní subjektov verejného sektora
  • ťažkopádnosť subjektov a procesov vo verejnom sektore
  • nerešpektovanie spotrebiteľa

Súbory na stiahnutie

V kategórii Teória verejného sektora sa nachádzajú tieto súbory na stiahnutie:

 Uvod-do-teorie-verejneho-sektora-otazky.pdf
 Verejny-sektor-Skratky.pdf
 Verejna-politika-a-ekonomika-seminarka.pdf

Autor: EuroEkonóm.sk

Tento príspevok bol vytvorený 14.12.2009 a aktualizovaný 11.10.2019. Pozrite si ďalšie príspevky autora EuroEkonóm.sk.

Už ste čítali?


Zdroje a literatúra

  • ADAMASCHEK, B. 2000. Efektivita vo verejnej spáve. Vplyv konkurenčného prostredia na efektivitu a inováciu vo verejnej spáve. Bratislava: Inštitút pre verejnú správu, 2000, 105 s. ISBN 80-968308-3-X
  • BUCHANAN, J. M. 1969. The Demand and Supply of Public Goods. Chicago: Rand McNally Company, 1969.
  • HAMERNÍKOVÁ, B., KUBÁTOVÁ, K. Veřejné finance. Praha: EUROLEX BOHEMIA, s.r.o., 2000. 402 s. ISBN 80-902752-1-4
  • JENČÍKOVÁ, Š. Podnikateľský a verejný záujem vo výkone verejnej správy. In Teória a prax verejnej správy. Košice: UPJŠ, 2003, s. 369 –373. ISBN 80-7079-551-2
  • KOSORÍN, F. 1999. Teória a prax verejnej správy. Bratislava: Ekonóm, 1999. 231 s. ISBN 80-225-1114-5
  • MEDVEĎ, J., NEMEC, J. et al. 2007. Základy verejných financií. Bratislava : SPRINT vfra, 2007. 272 s. ISBN 978-80-89085-84-2
  • OCHRANA, F., PAVEL, J., VÍTEK, L. et al. 2010. Veřejný sektor a veřejné finance. Financování nepodnikatelských a podnikatelských aktivit. 1 vyd. Praha : Grada Publishing, 2010. 264 s. ISBN 978-80-247-3228-2
  • PÉLIOVÁ, J., VINCÚROVÁ, Z. 2006. Základy teórie verejných financií. Bratislava: Merkury, spol. s r.o., 2006. 136 s. ISBN 80-89143-37-7.
  • PEKOVÁ, J., PILNÝ, J. 1998. Veřejná správa a finance. Praha: Codex, 1998. ISBN 80-85963-85-6
  • PEKOVÁ, J., PILNÝ, J. 2002. Veřejná správa a finance veřejného sektoru. 1. vyd. Praha : ASPI Publishing, 2002. 441 s. ISBN 80-86395-21-9
  • REKTOŘÍK, J. 1999. Ekonomika veřejného sektoru. Praha: Ekonomicko správní fakulta Masarykova Univerzita, 1999. ISBN 80-210-2045-8
  • STIGLITZ, J. E. 1997. Ekonomika veřejného sektoru. Praha: Grada Publishing, 1997, 661 s. ISBN 80–7169–454–2
  • STRECKOVÁ, Y. 1998. Teorie veřejného sektoru. Brno: Ekonomicko správní fakulta Masarykova Univerzita, 1998, 214 s. ISBN 80-210-1737-6
  • ŠIKÝŘ, M. 2012. Personalistika pro manažery a personalisty. 1. vyd. Praha : Grada publishing, 2012. 208 s. ISBN 978-80-247-4151-2
  • ŠKULTÉTY, P. 2001. Základy verejnej správy. 1.vyd. Banská Bystrica : Fakulta politických vied a medzinárodných vzťahov UMB, 2001. 120 s. ISBN 80-8055-387-4
  • ŠTOFKO, S. et al. 2011. Manažment verejnej správy. 1. vyd. Žilina : EDIS – vydavateľstvo ŽU, 2011. 206 s. ISBN 978-80-554-0406-6
  • TEJ, J. 2000. Ekonomika a manažment verejnej správy. Prešov: FHPV PU, 2000, 221 s. ISBN 80-88885-68-X
  • WRIGHT, G., NEMEC, J. 2003. Management veřejné správy teórie a praxe. Zkušenosti z transformace veřejné správy ze zemí střední a východní Evropy. Praha : Ekopress, 2003. 419 s. ISBN 80-86119-70-X

Pridaj komentár