(, EuroEkonóm.sk ,  0)

Sociológia

Sociológia je vo všeobecnosti veda o spoločnosti, veda o sociálnom správaní, vzájomnom pôsobení ľudí, o sociálnych skupinách, o sociálnych vzťahoch, sociálnej štruktúre atď. Sociológia skúma súčasné spoločnosti, hoci zaujíma ju aj ich historický vývoj, a často porovnáva spoločnosti rôznych štátov. Sociológia je veda, ktorá sa zaoberá skúmaním spoločenských subjektov, spoločenských procesov a vzťahov medzi nimi.

Za dátum vzniku sociológie býva zvyčajne považovaný rok 1838, kedy francúzsky filozof vedy August Comte prvýkrát použil slovo sociológia. Prvý nezávislú katedru sociológie založil A. W. Small v roku 1892 na University of Chicago v USA.

Sociológia býva radená medzi multiparadigmatické odbory. Obvyklé základné delenie odbore je na:

  • Mikrosociológiu – zaoberá sa skúmaním spoločenskej mikroštruktúry – malých sociálnych skupín (napr. rodiny)
  • Mezosociológiu – zaoberá sa skúmaním spoločenských mezostruktur – javov na pomedzí medzi mikro a makroštruktúr
  • Makrosociológiu – zaoberá sa skúmaním spoločenskej makroštruktúry – spoločnosti, sociálnych tried, sociálnych vrstiev, veľkých organizácií a celospoločenských inštitúcií

Spoločnosť

Spoločnosť je predmetom skúmania viacerých spoločenských vied – napr.

  • psychológie (skúma jednotlivca + jeho psychiku – charakter, vnímanie, myslenie, pamäť)
  • sociálnej psychológie (skúma vzťah medzi jednotlivcom + skupinami),
  • ekonómie (skúma výrobu, spotrebu tovarov a služieb, o následky skúmaných procesov sa zaujíma len okrajovo)
  • politológie (skúma problematiku politického systému spoločnosti – politické inštitúcie)
  • antropológie (skúma tradične, predliterárne spoločenstvá a skupiny)
  • histórie (skúma minulosť, dejiny spoločnosti)

Predmet sociológie

Predmet sociológie tvoria dva typy problémov:

Sociálny problém – je ním to, čo určitá spoločnosť za problém považuje. Podľa súčasného amerického sociológa P.L. Bergera obyčajne hovoríme o sociálnych problémoch vtedy, keď niečo v spoločnosti nefunguje tak, ako by malo. Sociálne znamená, že sa problém netýka len jedného alebo niekoľkých ľudí, ale že postihuje celú spoločnosť.

Sociologický problém – týka sa sociológie ako vedy. Nejde o problém spoločnosti, v ktorej niečo nefunguje primeraným spôsobom, ale o problém, prečo niečo funguje práve určitým spôsobom a aké vnútorné a vonkajšie vzťahy v spoločnosti to spôsobujú. Prečo ľudia dodržujú pravidlá a normy, prečo sa každodenne správajú rovnakým spôsobom a vykonávajú rovnaké činnosti – ako teda funguje celý systém.

Sociológia skúma spoločnosť z viacerých stránok – hľadísk:

1. demografické hľadisko: vychádza z konkrétnej populácie (obyvateľstva)
2. psychologické hľadisko: rešpektuje dôležitosť jednotlivcov, ich charakteristiky, záujmy, konanie
3. kolektívne hľadisko: človek sa združuje do skupín a tie sú základným prvkom spoločnosti
4. spoločenské hľadisko: spoločnosť je zložitý systém, sú v ňom zložité vzťahy, procesy, ako sú usporiadané
5. kultúrne hľadisko: spoločnosť vytvára systém hodnôt, noriem a pôsobí na správanie ľudí
6. dynamické hľadisko: spoločnosť je neustále sa meniaci a vyvíjajúci sa systém

Sociológia umožňuje ľuďom objektívne spoznávať a chápať sociálny svet, v ktorom žijú, majú svoje miesto v ňom. Zároveň pomáha odhaliť a odmietnuť nesprávne názory.

Členenie sociológie

Sociológiu možno rozdeliť na:

  • Sociálna statika – skúma podmienky existencie spoločnosti a jednotky, ktoré držia pohromade spoločnosť, napr. rodina, štát, náboženstvo
  • Sociálna dynamika – teória spoločenského pokroku – vývoja. Rozhodujúci intelektuálny vývoj, potom podnebie, demografické faktory, deľba práce
  • Teória vývinu spoločnosti – vývin ľudského ducha, resp. intelektuálny vývin

Pri teoretickom štúdiu spoločnosti rozlišujeme:

  • mikrosociologickú úroveň (mikrosociológia) – sústreďuje sa na skúmanie menších sociálnych skupín
  • makrosociologickú úroveň (makrosociológia) – skúma veľké sociálne skupiny, kultúry, sociálne štuktúry, sociálnu stratifikáciu, ktoré charakterizujú buď celú spoločnosť alebo jeje časti.

Sociologický výskum

Nástrojom získavania empirických poznatkov o spoločnosti a overovanie ich zhody s teóriou je sociologický výskum. Je to vymedzenie výskumného problému, štúdium literatúry, formulácie výskumných hypotéz, voľba metodiky výskumu, zber empirických zdrojov, analýza zozbieraných údajov, formulácia záverov. Výskumníci majú etické záväzky chrániť súkromie účastníkov výskumu, vyhýbať sa tomu, aby podvádzali účastníkov a poškodili ich (homosexuáli).

Predstavitelia sociologických vied

Ako pri iných vedách tak aj pri sociológii sa dá povedať, že má dlhé dejiny, ale krátku históriu. Predsociologické myslenie je tu tak dlho ako ľudstvo samo. Od dávnych vekov chceli ľudia poznať, čo je príčinou správania sa ľudí v komunite a spoločnosti. Za zakladateľa modernej sociológie sa považuje Auguste Comte. Ako ďalších klasikov sociológie by bolo dobré spomenúť aspoň takých sociológov ako boli: Karl Marx, Emile Durkheim, Vilfredo Pareto, Ferdinand Tönnies, George Simmel či Max Weber.

Sociológia je vedou teoreticko-empirickou. Má vlastné nástroje na sociologický výskum. Existujú dva základné druhy výskumu, kvalitatívny výskum a kvantitatívny výskum. V sociológii sú pre poznanie veľmi dôležité teórie sociológie a sociologické paradigmy. Zaoberajú sa fungovaním a štruktúrou ľudskej spoločnosti. Zaujíma ich konanie a myslenie ľudí ako v skupinách tak aj v celej spoločnosti.

Sociológia úzko spolupracuje s inými vedami, aj keď sa niekedy prekrývajú oblasti ich záujmu. Spomenieme niektoré vedy: ekonómia, psychológia, kultúrna antropológia a politológia.

Zdroj: Sociológia na Wikipédii

Štádia spoločnosti

Spoločnosť prechádza 3 štádiami:

  • teologické štádium – ľudia všetko podkladali za produkt nadprirodzených síl (starove – raný stredovek)
  • metafyzické štádium – rozklad viery, morálky, filozofie i spoločnosti (1300-1800)
  • pozitívne štádium – štádium vedy, priemyslu, harmónie a rozvoju spoločnosti

Súčasná sociológia

Najvýznamnejšie smery, ktorými sa uberá súčasná sociológia ako veda:

  1. teórie sociálneho konsenzu (z nich dominujúci je štruktúrny funkcionalizmus) – kladie dôraz na stabilitu, poriadok, spoluprácu
  2. teórie sociálneho konfliktu – zdôrazňujú konkurenciu, zmenu a nátlak v rámci spoločnosti
  3. interpretatívna sociológia – sústreďuje sa na spôsoby akými ľudia navzájom ovplyvňujú svoje správanie v každodennom života

Hoci predpoklady týchto troch teórii sú často protirečivé, použitím všetkých troch sa dozvieme viac ako keby sme sami seba obmedzili použiťím každej zvlášť.

Spoločnosť ako systém

Spoločnosť je zložitý systém. Jeho štruktúru tvoria ľudia, inštitúcie, organizácie, korporácie, ktoré sú vzájomne prepojené zložitou sústavou činností a vzťahou. Je to usporiadané spoločenstvo ľudí, ktoré obýva určité územie a je riadené svojimi vlastnými inštitúciami. Toto spoločenstvo zdiela spoločnú kultúru a funguje ako špecifická jednotka.

Pre modernú spoločnosť je charakteristická sociálna štruktúra s množstvom skupín a zo zložitou sieťou vzťtahov. Každý občan a každá sociálna skupina sa usilujú naplniť svoje individuálne a skupinové potreby, sledovať svoje vlastné záujmy. Hranice tohto napľňania určuje zákon, ako aj klasické obmedzenie individuálnej slobody ( moja sloboda končí tam, kde sa začína obmedzovať sloboda iného). Naopak spoločnosť, ktorá slúži ľuďom, očakáva od nich podporu a prácu v prospech verejných vecí.

Ľudská spoločnosť je organizácia menších spoločností, menších zjednotených celkov- sociálnych skupín. Spoločnosť je jedno z najväčších zoskupení ľudí s cieľom koordinovať kvôli určitým cieľom svoje úsilie. Je to vnútorne diferencovaný celok skladajúci sa z viacerých sociálnych skupín.

Ľudia sa sami združujú podľa náklonnosti, podobnosti, spoločných potrieb a vznikajú tak zoskupenia pritaľov, rodiny, skupiny a pod.

Diferenciácia spoločnosti

Existujú všeobecné kritéria, podľa ktorých sa diferencuje spoločnosť:

Biologické – rasa, pohlavie, vekové – mládež, dospelí, historicko – etnické –rod, kmeň, národnosť, geografické – Európan, Afričan, konkrétno – etnické – Slovák, Maďar, kvalifikačno-ekonomické – robotníci, policajti, úradníci,politické – liberáli, socialisti, kresťanský demokrati, záujmové – záhradkári, skauti, zárobkové – kvalifikovaný robotníci, manažérska elita

Sociálna skupina

Základnou jednotkou spoločenskej štruktúry je sociálna skupina. Môžeme ju vymedziť ako skupinu dvoch alebo viacerých ľudí, medzi ktorými existuje :

Interakcia – vzájomné pôsobenie, vedomie súdržnosti a spolupatričnosti, existencia spoločných cieľov, spoločné hodnoty, organizovanosť, disciplína, časté kontakty

Niektoré z tých znakov sa vo vačšej miere alebo primeranejšie uplatňujú v malých skupinách (napr. častosť vzájomných kontaktov), iné sú výraznejšie vo vačších skupinách (napr. organizovanosť, vnútorná disciplína).

Sociálna skupina je dynamickou jednotkou, čo znamená, že tu existuje prepojenie medzi zmenami v skupine. Napr. zmena spoločného cieľa može znamenať zmenu štruktúry skupiny, zmena vodcu zase zmenu postavenia jednotlivých členou a ich funkcie.

Typológia skupín

  1. Podľa velkosti: malé (rodina), veľké (podnik)
  2. Z hladiska väzieb medzi členmi: primárne (citové, dôverné) , sekundárne (náhodné)
  3. Podľa charakteru zaradenia jedinca do skupiny: dobrovoľné (vlastné rozhodnutie jednotlivca), nedobrovoľné (určené inou, od vôle jednotlivca nezávislou okolnosťou)
  4. Podľa vzťahu jednotlivca ku skupine: vlastné (jednotlivec sa stotožňuje s ideálmi, hodnotami skupiny),cudzie (jednotlivec odmieta hodnoty a normy skupiny)
  5. Podľa vzájomného vzťahu členov: formálne (neosobné vzťahy založené na predpisoch), neformálne (osobné vzťahy, intímne)
  6. Podľa zamerania činnosti: pracovné, rekreačné

Stratifikácia

Na základe statusu môžeme spoločnosť rozvrstviť – ide o proces stratifikácie:

  1. Stratifikácia kastová
  2. Stratifikácia sociálna
  3. Stratifikácia stavovská
  4. Stratifikácia triedna

Sociálna rola

Sociálna rola predstavuje súhrn práv a povinností, ktoré spoločenská skupina určila jednotlivcovi vzhľadom na jeho spoločenskú pozíciu. Správanie, ktoré skupina od jednotlivca s určitým postavením očakáva, a ktoré si teda jednotlivec s prijatím istej sociálnej pozície musí osvojiť.

V priebehu života sa jedinec učí, čo sa od neho v istej role očakáva. Role si často prispôsobuje, ale ich často aj odmieta, mení či pretvára. Každý človek hrá súčasne vždy viac rolí. Musí ich vhodne spájať, čo nie je vždy jednoduché.

Človek si vytvára systém individuálnych rolí, pričom tieto rola individuálne uskutočňuje. Napr. Žena môže byť matkou, lekárkou, manželkou, členkou odborového združenia, …

  • Ako matka – je vychovávateľkou, udržovateľkou domácnosti
  • Ako lekárka – lieči pacientov
  • Ako manželka – sexuálna partnerka
  • Ako členka odborového združenia – pokladníčka

Dodržiavanie alebo nedodržiavanie rolí sa pozitívne alebo negatívne sankcionuje (sankcionizuje):

  • spoločenskými inštitúciami (pokuty, tresty)
  • jednotlivcami (nesúhlas, pohŕdanie, odpor)
  • svedomím

Realizácia rolí umožňuje fungovanie spoločnosti, skupín a sociálnych vzťahov vôbec lebo v rolách si jednotlivec uvedomuje, čo sa od neho očakáva a čo má on očakávať od iných. Popri odbornej kvalifikácii sa od jednotlivca očakávajú empatické schopnosti – (pochopenie druhého, vžitie sa do jeho situácie), ľudskosť, pochopenie, taktnosť. Sociálne roly môžu byť:

  • Krátkodobé – cestujúci vo vlaku
  • Dlhodobé – mama, otec
  • Všeobecné – muž, žena
  • Špecifické – provokáter

Konflikt rolí

Keď sa požiadavky rozličných rolí, v ktorých človek pôsobí, dostanú do nesúladu, vzniká konflikt rolí:

  • Napr. Otec rodiny, ktorý je zároveň vedúcim pracovníkom v podniku – ak trávi väčšinu svojho času v podniku, nezostáva mu dosť času, aby sa venoval rodine. Ak napr. ochorie manželka, môže pociťovať napätie, že nezvláda svoju prácu, lebo musí manželku čiastočne nahradiť.
  • Konflikty je potrebné riešiť a ich riešenie neoddaľovať (pôsobí to na psychiku).
  • Proces začleňovania sa do spoločnosti, pri ktorom si človek osvojuje vzťahy medzi ľuďmi a preberá normy, hodnoty a idey určitej spoločnosti alebo kolektívu, nazývame socializáciou.

Socializácia

Socializácia začína narodením dieťaťa a uskutočňuje sa prostredníctvom sociálneho učenia, ktoré môže prebiehať. :

  • Na nižšej úrovni – napodobňovanie, identifikáciou, poučovaním …
  • Na vyššej úrovni – presvedčovanie, vzájomné porovnávanie a logický úsudok, vzájomne porovnávanie a log. úsudokV priebehu socializácie často dochádza k tomu, že jednotlivec vymení už osvojené vzory správania za iné, hovoríme o resocializácii.

Tam, kde socializácia neprináša optimálne výsledky, musí k dodržiavaniu soc. Noriem prispievať sociálna kontrola.

Typy socializácie

  • Primárna socializácia – socializácia dieťaťa
  • Sekundárna socializácia – proces učenia a prispôsobovania jedincov v priebehu celého života

Cieľom socializácie je sformovať sekundárnu socializáciu – proces učenia a prispôsobovania jedincov v priebehu celého života. Cieľom socializácie je sformovať jedinca tak, aby aj osamote správal, akoby bol pod stálym dohľadom ostatných členov skupiny.

Kontrola môže byť:

  • Neformálna (použitie trestov, odmien, verejná mienka )
  • Formálna (vynútenú štátnymi orgánmi)
  • Sebakontrola

Deviácia

Deviácia je také správanie jednotlivcov, ktoré spoločnosť či sociálna skupina pokladá za porušenie spoločenských či skupinových noriem, a preto vyvoláva reakcie jednotlivcov, sociálnych skupín alebo spoločnosti. Opakom deviácie je konformita – poslušnosť, prispôsobenie sa sociálnym normám.

Akýmsi stupňom medzi konformitou a deviáciou je nonkonformita – t.j. také správanie jednotlicov, ktoré sociálna skupina pokladá za odchýlku (porušenie) od svojich noriem, nepresahujú však hranice tolerancie skupiny, a preto nevyvoláva reakcie proti nekonformným osobám (napr. výstredné obliekanie, nezvyčajný štýl života).

Deviácia nie je absolútna, ale relatívna. To, či sa určité správanie pokladá za deviantné, závisí od čsu, miesta a sociálnych okolností.

Deviácie môžu byť:

  • Negatívne – disfunkčné. Napr. pitie alkoholu pokladajú za deviantné správanie všetky islamské krajiny, pretože to prísne zakazuje korán, bolo zakázané aj v USA (1919-1933). Zákony väčšiny štátov zakazujú piť alkohol mladistvým osobám.
  • Pozitívne – funkčné. Napr. ľudí prichádzajúcich s novými myšlienkami spoločnosť často pokladá za deviantov, zosmiešňuje ich a akceptuje ich až po čase, keď sa zmenia spoločenské normy a vzory správania (najmä zásluhou týchto ľudí).

Pospolitosti

Sociálne útvary, ktoré vznikajú spravidla spontánne, sú pospolitosti. Medzi pospolitosti patria:

  • pár (manželský, priateľský),
  • spoločenský okruh (okruh známych z dovolenky, cestujúcich do zamestnania),
  • verejnosť (teritoriálne zoskupenie ľudí na dedinách, v mestách štvrtiach),
  • komunita (kláštorná komunita, komunita náboženskej skupiny, skinheadi),
  • publikum (obecenstvo – zhromaždené na jednom mieste, nezhromaždené),
  • dav (dočasné priestorové zoskupenie ľudí reagujúcich na spoločný podnet),
  • skupina (rodina, mládež).

Sociálne skupiny plnia v živote človeka a spoločnosti množstvo funkcií, ktoré môžeme rozdeliť:

  • inštrumentálne (nástrojové, organizačné)
  • efektívne (citové)

Mnohé skupiny vznikajú preto, lebo iba takto združení ľudia môžu dosiahnuť určité ciele a splniť úlohy, ktoré presahujú možnosti jednotlivca. Vtedy skupina plní prevažne inštrumentálnu funkciu.

V skupinách postupom času vzniká skupinová oligarchia – vláda niekoľkých osôb, čiže vodcov nad väčšinou členov skupiny.

Vodcovia

Často sa vyskytujú dva typy vodcov:

  • inštrumentálny – plní úlohu organizátora
  • expresívny – utvára v skupine pohodu, dobré vzťahy, náladu

Inštrumentálny vodca sa stáva tzv. formálnym vodcom, expresívny sa stáva tzv. neformálnym vodcom.

Spoločenské vzťahy a spoločenský styk

Vzťahy medzi ľuďmi možno klasifikovať podľa rôznych hľadísk:

  • podľa vzniku (spontánne, navodené)
  • podľa trvanlivosti (dočasné, dlhodobé)
  • podľa funkcií činnosti (vývinové, komunikačné, informačné, riadiace)

Spoločenský vzťah sa začína spoločenským stykom v určitom priestore, na ktorý nadväzuje psychická väzba vyjadrená vzbudením záujmu a dorozumenia sa.

Spoločenský styk charakterizuje:

  • komunikatívnosť (výmena informácií)
  • interaktívnosť (vzájomné pôsobenie človeka, Č+P, Č+Č)
  • perceptívnosť (vnímanie zmyslovými orgánmi)

Sociálny status (pozícia, postavenie) jedinca je miesto, ktoré zaujíma jednotlivec vo svojej sociálnej skupine. Tvorí miera jeho prestíže, aktraktivity, autority či akceptovania skupinou

Z hľadiska aktraktivity možno odlíšiť jedincov:

  • populárnych (sú príťažliví pre väčšinu členov skupiny)
  • obľúbených (sú príťažliví pre mnohých)
  • akceptovaných (sú uprednostňovaní časťou členov skupiny)
  • trpených v skupine (uprednostňujú ich len niektorí členovia skupiny)
  • jedinci stojaci mimo skupiny (nik ich neuprednostňuje)

Z hľadiska akceptovania presadzovania sa jedincov v skupine možno odlíšiť:

  • kladne sa presadzujúcich – skupina ich prijíma kladne
  • prehliadaných – radi by sa presadili, ale skupina ich neberie na vedomie
  • odmietaných – skupina im bráni v presadzovaní
  • osamelých – sami sa vzďaľujú od ostatných, alebo ostatní od nich bočia, ale radi by sa presadili
  • izolovaných – nechcú sa presadzovať, nechcú spolupracovať

Sociálny status sa navonok často vyjadruje istými znakmi – napr. lekár nosí biely plášť, uniformy v armáde. K symbolom statusu patrí služobné auto, vlastná pracovňa, sekretárka, hlavičkový papier a pod. V priebehu života každý človek prechádza rôznymi pozíciami, dievča – študentka, mladá žena, členka pracovného kolektívu, manželka atď.

Podľa spôsobu nadobudnutia rozlišujeme status

  • status vrodený – jednotlivci ho nemôžu ovplyvniť (rasa, pohlavie, vek)
  • status získaný – nadobúdaný vlastným pričinením (profesia, vzdelanie)
  • status vnútený – jednotlivcom ho vnúti spoločnosť alebo skupina (vyradený, nezamestnaný).

Sociológia na Slovensku

Na Slovensku zatiaľ pôsobia štyri katedry sociológie, na ktorých sa vyučuje jednoodborová sociológia. Najstaršia sídli v Bratislave na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Nebola zrušená ani počas komunistického režimu, čo sa nedá povedať o ostatných katedrách v bývalom Česko-Slovensku, pričom sociológia bola v tom čase vládnou mocou považovaná za buržoáznu pavedu. Druhá katedra sociológie je na Filozofickej fakulte Trnavskej Univerzity. Tretia katedra sociológie má sídlo na Fakulte sociálnych vied a zdravotníctva Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. Štvrtá sídli na Vysokej škole svätej Alžbety v Bratislave.

Súbory na stiahnutie

V kategórii Sociológia sa nachádzajú tieto súbory na stiahnutie:

 Sociologia-pre-ekonomov.pdf

Autor: EuroEkonóm.sk

Tento príspevok bol vytvorený 16.12.2009 a aktualizovaný 12.10.2019. Pozrite si ďalšie príspevky autora EuroEkonóm.sk.

Už ste čítali?


Zdroje a literatúra

  • ARNOLD, J. et al. Psychologie práce pro manažery a personalisty. 1. vyd. Brno: Computer Press. a.s., 2007. 629 s. ISBN 978-80-251-1518-3.
  • BEDRNOVÁ, E. – NOVÝ, I. et al. Psychologie a sociologie řízení. 2. vyd. Praha: Management Press, 2002. 586s. ISBN 80-7261-064-3
  • BEDRNOVÁ, E. et al. Manažerská psychologie a sociologie. 1. vyd. Praha: Management Press, 2012. 615 s. ISBN 978-80-7261-239-0
  • BĚLOHLÁVEK, F. Ják vést a motivovat lidi 5. vyd. Brno: Comuter Press, a.s, 2008. 113 s. ISBN 978-80-251-2235-8.
  • BĚLOHLÁVEK, F. Organizační chování. 1. vyd. Olomouc: Rubico, 1996. 343 s. ISBN 80-85839-09-1.
  • BERGER, P. L. 1991. Pozvání do sociologie. Praha: Federální ministerstvo obrany ČSFR, Správa sociálního zařízení.
  • CIGÁNEK, J. Úvod do sociologie umění. Obelisk. Praha:1972, str. 293.
  • DOHNALOVÁ, M. – PRŮŠA, L. Sociální ekonomika. Praha: Wolters Kluwer Česká republika, 2011. 175 s., ISBN 978-80-7357-573-1.
  • GIDDENS, A. Sociologie. 1. vyd. Praha: Nakladatelství Argo, 1999. 525 s. ISBN 80-7203-124-4.
  • HAVLÍK, R. Úvod do sociologie. 4. vyd. Praha: Nakladatelství Karolinum, 2004. 128 s. ISBN 80-246-0381-0
  • HUDEČKOVÁ, Helena a Michal LOŠŤÁK. Sociologie I.: (úvod do sociologie a sociologie venkova). Vyd. 3. Praha: Credit, 2000, 93 s. ISBN 80-213-0592-4.
  • JANDOUREK, J. Sociologický slovník. Vyd. 2. Praha: Portál, 2007. ISBN 978-80-7367-269-0.
  • JANDOUREK, J. Úvod do sociologie. Vyd. 1. Praha: Portál, 2003, 231 s. ISBN 80-7178-749-3.
  • KADEŘÁBKOVÁ, A. Ekonomické a sociální inovace. Praha: Vysoká škola ekonomie a managementu, 2015. 148 s., ISBN 978-80-87839-44-7.
  • KASPER – MAYRHOFER. Personální management, řízení, organizace. Praha: Linde, 2005. 592 s. ISBN 80-861-3157-2
  • KELLER, J. 2005. Dějiny klasické sociologie. Praha: SLON.
  • KORIMOVÁ, G., 2007. Predpoklady rozvoja sociálnej ekonomiky. Banská Bystrica: Univerzita Mateja Bela, Ekonomická fakulta, 2007, 192 s. ISBN 978-80-8083-399-2.
  • KORIMOVÁ, G., 2014. Sociálna ekonomika a podnikanie, Banská Bystrica: Univerzita Mateja Bela, Ekonomická fakulta, 2014. 214 s. ISBN 978-80-557-0695-5
  • MAJEROVÁ, V. – HEROVÁ I. Velký sociologický slovník: I. svazek A-O. Vyd. 1. Praha: Karolinum, 1996, 747 s. Studie Slon, sv. 22. ISBN 80-718-4164-1.
  • MAJEROVÁ, V. – HEROVÁ I. Velký sociologický slovník: II. svazek P-Z. Vyd. 1. Praha: Karolinum, 1996, 747 s. Studie Slon, sv. 22. ISBN 80-718-4310-5.
  • MULLINS, J.L. Management and Organisational Behaviour. 9 vyd. Harlow: Financial Times, 2010. 896s. ISBN 978-02-737-2861-0
  • URBAN, L. Sociologie. Praha: Eurolex Bohemia, 2006, s. 47 – 133.
  • VESELÁ J., 2002: Sociologie. Vyd. 2. Pardubice: Univerzita Pardubice, 96 s. ISBN 80-7194-479-3.

Pridaj komentár