Politológia

Politológia a politika

Politológia je:

• veda o politike
• spoločenská veda, ktorá skúma – mechanizmus pôsobenia moci
• fungovanie zložiek politického systému
• činnosť štátu a jeho inštitúcií
• pôsobenie človeka – občana v nich

Politológia je vedná disciplína, ktorá sa zaoberá skúmaním politiky, od roku 1949 je uznávaná ako samostatná vedná disciplína. Politológiu ako súčasť vied nájdete na stránke Postavenie politológie v systéme vied. Je to teoretická reflexia reálnej politickej praxe:

• polis – je to slovo gréckeho pôvodu, konkrétny mestský štát ( napr. Sparta, Atény), všeobecne štátny útvar
• logos – znamená slovo , rozum, vedenie, poznanie, veda
• politikos – dnešný termín potiky
• politické vedy – Ján Bodin v 16. storočí …angloamerický vplyv
• politológia – vplyv európske krajín – Francúzsko, Nemecko

Pozrite si aj Vzájomný vzťah politických a ekonomických vied a Vzťah politológie k iným vedám a vedným disciplínam.

Vymedzenie rozsahu politických vied:

• politická teória a dejiny politických ideí
• politické inštitúcie – ústava, forma vlády, regionálna a lokálna forma vlády
• strana , skupiny a verejná mienka
• medzinárodné vzťahy (politika, organizácia a veda )

Politika – definičné variácie

Politika môže byť chápaná ako (1) používanie moci alebo ako (2) vytváranie verejnej voľby.

Definícia politiky: Politika ako používanie moci na vykonávanie spoločných rozhodnutí pre skupinu ľudí (Shively 1987, xv).

Definícia politiky: Politika je proces, v ktorom skupina ľudí, ktorých názory a záujmy sú spočiatku odlišné, dosahuje kolektívne rozhodnutia, ktoré sú všeobecne považované pre skupinu za záväzné a sú presadzované ako spoločný spôsob konania. (Blackwellova encyklopédia politického myslenia: s.378)

Boyer (1996, 57): „Racionalita a demokracia – grécke vynálezy – sú ozaj navzájom späté v tom, že obidve sú výrazom odmietania násilia ako prostriedku riešenia konfliktov: rozum je hlavne polemický, no vojna, ktorú napodobňuje, je len intelektuálna.“From swords to words!“

Empirická odvaha spočíva v prijatí rizika, že sa staneme svedkami odmietnutia našej politiky zo strany ovládaných, rizika, bez ktorého niet legitímnej moci.

Alternatívy voči politike

Diktatúra

PROBLÉM: „osvietený monarcha“ – ale čo keď nastúpi po ňom niekto brutálny, alebo príliš ambiciózny? Napríklad Nero, Claudius a Caligula v Ríme. Claudius mnohokrát nad senátormi osobne vykonával úlohu sudcu. Odsudzoval ich za vymyslené delikty, dal popraviť 35 členov Senátu (Sme, 13.10.2004, s.11).

PROBLÉM: Čo keď „osvietený“ monarcha má priveľké imperiálne ambície? Napríklad „Kráľ Slnko“, Napoleon….Vo všeobecnosti, kto nám zaručí práva na život, na majetok,…?

Anarchia

Anarchia – kde niet všeobecne uznávaných hodnôt, noriem správania, každé konanie je v stave anarchie podmienené situačne, jediným riešením konfliktu je sila, jediným právom je právo silnejšieho, jediným zákonom je zákon džungle. Podľa anarchistov však anarchia nie je bezvládie, len neexistencia vlády, t.j. centrálnej alebo univerzálnej autority. Anarchia je stav svojvôle mnohých, kým tyrania alebo despotizmus je stav svojvôle malej organizovanej skupiny alebo formálne jednotlivca.

PROBLÉM: Ideál existencie bez vlády, ale kto nakoniec začne dominovať? Film a kniha Boh múch, film Experiment…

Dobrovoľná izolácia/ignorácia politiky

PROBLÉM: rozhodnutia prijímajú iní, nie nevyhnutne lepší a múdrejší, ale dopady ich rozhodnutí nesieme aj my.

Podobne ako v prípade anarchie, vieme sa úplne vzdať vymožeností civilizácie? Film Pláž….

Najdokonalejšie, ale vlastne aj základné vymoženosti civilizácie zaručuje politicky organizovaná spoločnosť… Je to možné riešenie pre časť, prípadne aj väčšinu spoločnosti, ale nie pre všetkých…

Spoliehanie sa na tradície/náboženstvo

PROBLÉM: nie všetky tradície alebo náboženstvá sú zamerané na pozemský život, nie všetky tradície považujeme dnes za správne – napríklad otroctvo, nevoľníctvo, ukameňovanie neverných žien, vláda starších bez možnosti zmeny či výmeny…Nie všetky tradície/náboženstvá nám pomôžu s modernými problémami. Európska skúsenosť – v dôsledku náboženských vojen snaha o oddelenie náboženstva od politiky /verejných záležitostí/, vytlačenie náboženstva do súkromia. Francúzsky koncept „laicité“, resp. sekulárny štát /Turecko/. Dve tradície islamu – šíitska a sunnitská.

Čo ak chceme zmeniť nejakú tradíciu? Napríklad v roku 997 vypuklo na našom území povstanie vojvodcu Kopáňa, ktorý sa postavil proti kráľovi Štefanovi. Kopáň požadoval, aby platilo právo pohanského seniorátu, t.j. nástupnícke právo najstaršieho člena rodu, a nie kresťanský princíp prvorodeného syna (Dvořák 2004).

Vláda expertov

PROBLÉM: Kto ich menuje? Kto ich bude kontrolovať a prípadne odvolávať? Čo keď sa pomýlia? Nedá sa všetko rozhodnúť exaktne…./peniaze dôchodcom, alebo mládeži? prísne odborne vzaté…/

V stredoveku hľadanie dobrého panovníka, počas osvietenstva politika ako nástroj na riešenie spoločenských problémov.

Problém (politického) poriadku je teda od začiatku problémom vyrovnávania sa s krajnosťami: ide o to, ako sa vyhnúť krajným situáciám anarchie a despotizmu a odcudzenia.

Dominantnou sociálnou skúsenosťou súčasného človeka je problém vyrovnávania sa s dôsledkami vlastnej činnosti /o tom v rámci Globalistiky, resp. TSK/.

Utópie sú snom o spoločnostiach, v ktorých by riziko bolo znížené na najnižšiu možnú mieru. Mytológie, náboženstvo, veda, umenie – to všetko sú aj, možno najmä – spôsoby ako sa vyrovnať s neurčitosťou sveta.

„Umenie politiky“ je vlastne nájsť optimálny pomer medzi rizikom/pokrokom a stabilitou.

Neurčitosť, nepredvídateľnosť a nezavŕšenosť sú samotnou podmienkou našej slobody. Preto každá politika, ktorá bude chcieť ovládnuť náhodu, vyhlasujúc, že vyjadruje rozum, by mohla ísť proti slobode a spôsobiť vyčerpanie potenciálu/?/, ktorý ľudia potrebujú, aby sa považovali za humánnych. Vo všeobecnosti, aby ľudia cítili túžbu politicky použiť svoju vôľu, musia sa vystaviť náhode a neurčitosti.

Aby sme konali v politickom priestore, je potrebné buď to, aby uskutočnenie rozumu bolo len ideálom, a nie cieľom, alebo prisúdiť rozhodujúce miesto emóciam a iracionálnosti. Ak podporujeme hlbokú absenciu východiska, hlbokú absenciu cieľa a zmyslu, vtedy, ale len vtedy – pristupujeme s uvoľnenou mysľou, prakticky, jasnozrivo k praktickým problémom /Bataille podľa Besniera 1995, 124-125/.

Jadrom sporu vo väčšine krajín je hrať na výhru, hľadať rovnováhu medzi ziskom a rizikom, alebo uprednostniť istotu. Moderné politické systémy sa vytvorili z uvedomenia, že svojich nepriateľov sa nemôžeme zbaviť, že tu budú vždy, že teda musíme nájsť spôsob koexistencie.

Predpokladom politiky je teda rozdiel medzi realitou a ideálom, a vôľa tento rozdiel znížiť.

Politika je aj o účasti na kolektívnom konaní.

Formálna, alebo výkonná politika je o pomere síl, ide v nej o moc, o jej získanie, udržanie, expanziu.

Politika je do istej miery „kontrolovanou anarchiou“, t.j. hľadaním rovnováhy medzi pravidlom a spontánnosťou.

V období stability sú spoločné záujmy reprezentované zákonom a v kritických fázach výnimkou zo zákona, alebo umožnené formuláciou “ v súlade s najlepším svedomím a vedomím, v súlade s humanitou.“

Ako sme si už povedali, najčastejšie sa stretávame s dvoma odlišnými koncepciami politiky – politika ako sféra realizácie spoločných a všeobecných hodnôt a záujmov, a politika ako boj o moc, ale v konečnom dôsledku to vždy je spor medzi rozdielnymi hodnotami a záujmami.

Politika má miesto len tam, kde sa rozhoduje o alternatívach v podmienkach nejasných kritérií, podľa ktorých by sme mali rozhodovať, že dobro je vždy dobrom „pre niekoho.“

Veda nám nezodpovie otázku, či je lepšie dať viac peňazí penzistom alebo študentom – morálne otázky, politické rozhodnutie.

Základné spory v politike

1. spôsob presadzovania cieľov (stanovenie pravidiel hry, determinujú šancu jednotlivých politických subjektov presadiť svoje ciele, základné alternatívy sú násilie, vyjednávanie/konsenzus, alebo voľby)
2. rozhodovanie o výbere a realizácii určitých cieľov (otázka priorít, odborné verzus politické riešenie?) Niektoré otázky sa nedajú rozhodnúť po odbornej stránke, alebo v danom čase nejestvuje zhoda vo verejnosti že dajú rozhodnúť odborne /eutanázia, interrupcie../
3. kompetencie osôb alebo inštitúcií (otázka deľby moci a ich funkcií)
4. spôsob výberu politickej reprezentácie (spôsob a frekvencia volieb, prípadne menovania)
5. personálna politika (spôsob generovania politikov – mediálny alebo stranícky, niekde dedičné práva, v štátnej správe: odbornosť, straníckosť)
6. spôsob a rozsah kontroly (až v demokracii získal ľud možnosť kontrolovať vládcov, pričom demokracia v porovnaní s ostatnými formami vlády umožňuje najefektívnejšiu kontrolu politikov: médiá ako strážny pes, nezávislé súdnictvo a prokuratúra – Taliansko, armáda v Turecku)

Štát

Pôvod slova štát je z latiského status, čiže stav, ústava, poriadok. V dnešnom chápaní sa začalo používať až v období severoitalských republík. Do začiatku 16. storočia označenie res publica, civitas, regnum, imperium, ešte skôr polis…

Štát je:

• inštitúcia, ktorá sa vyznačuje univerzalitou a verejným charakterom vytvárania a uplatňovania noriem správania a súčasne je spôsobilá zabezpečiť ich uplatnenie v praxi (Filip, Svatoň a Zimek).

• hierarchicky usporiadaný suverénny mocenskoriadiaci subsystém politického systému spoločnosti, ktorý je tvorený štátnymi orgánmi a štátnymi úradníkmi a ktorý prostredníctvom práva riadi spoločnosť (Prusák)

• podľa Corneliusa Castoriadisa štát znamená konkrétny spôsob rozdelenia a koncentrácie spoločenskej moci s cieľom zvýšenia schopnosti riadenia. Je to subjekt oddelený od celku, založený na to, aby zabezpečil pretrvanie tejto oddelenosti. Inými slovami, štát je subjekt založený vo forme štátneho aparátu s ohraničenou sférou kompetencie (Bauman 2000)

Čiastkové sprostredkujúce funkcie vo vzťahoch jednotlivcov a spoločenských skupín, ako aj vo vzťahu k štátu, plnia neštátne politické inštitúcie ako sú napríklad politické strany, politické hnutia, záujmové a nátlakové skupiny.

Štát sa formálne skladá z územia, obyvateľstva a organizácie tohto obyvateľstva /štátnej moci/ – Jellinek 1906, minimalistický, formálno-nominálny opis štátu.

Funkcionalisticko-inštitucionálny opis štátu: štát má k dispozícii orgány a inštitúcie, prostredníctvom ktorých presadzuje určité funkcie štátu. Je to zvrchovaný útvar s univerzálnou záväznosťou všeobecných rozhodnutí. Štát je tvorcom zahraničnej politiky a subjektom medzinárodného práva. Štát je hlavným regulátorom spoločenských, politických a ekonomických vzťahov prostredníctvom práva.

Suverenitou (zvrchovanosťou) štátu sa rozumie nezávislosť a neobmedzenosť výkonu štátnej moci zo strany akejkoľvek inej alebo vonkajšej moci.

Občania sú fyzické osoby, ktorých vzťah k štátu má charakter trvalosti a je formalizovaný do podoby právneho vzťahu, ktorý vypovedá o členstve jednotlivca v štáte.

Ako subjekt medzinárodného práva musí byť uznaný ostatnými štátmi – jeden nestačí, ale v praxi môže fungovať ako štát podľa Jellinkovej definície (Severocyperská turecká republika).

Vznik štátu

• exogénny (keď jedna spoločnosť dobyje druhú)
• endogénny (keď jedna časť spoločnosti postupne ustanoví svoju dominanciu nad druhou)

Dominujúci musia z dlhodobého hľadiska poskytovať určitú formu služby alebo služieb ak chcú byť považovaní za legitímnych.

• vznik štátu nemusí automaticky nasledovať z existencie hierarchií alebo tried v spoločnosti
• vznik súvislého štátu nie je nevyhnutný vtedy ak dominantnú skupinu predstavuje vojenská aristokracia s pravidelnou dodávkou zbraní a prostriedkov ničenia
• vznik štátu môže v určitom období predstavovať úpadok či ústup moci dominantnej triedy

Teeórie vzniku štátu:

• dohodou (Hobbes, Locke a Rousseau) – Švajčiarsko, USA
• teória dobytia (Spencer)
• triedne teórie (Marx a Engels) štát otrokársky, feudálny, kapitalistický, socialistický (a predtým prvotnopospolná spoločnosť)
• teokratické (panovník ako zosobnenie Boha) – faraón v Egypte
• teologické (moc panovníka a vznik štátu z božej milosti) – rakúsko-uhorský cisár
• patriarchálne (rozrastanie rodiny, kmeňa)

Premeny štátnej moci v dejinách

Toto je najčastejšia verzia, nie u všetkých to prebehlo takto chronologicky:

1. moc jednotlivých feudálov sa postupne sústreďuje v rukách najsilnejšieho z nich – výnimka napr. Švajčiarsko, ale pokus tam bol zo strany Habsburgovcov
2. vymedzujú sa presné štátne hranice
3. namiesto kmeňových a lénnych vzťahov dominuje územná výsosť
4. namiesto tradícií a náboženstva ako spôsobu správy vecí verejných nastupuje tvorba zákonov
5. štát postupne prestane byť chápaný ako identitcký s monarchom (Kráľ Slnko – „štát som ja“)
6. štát si vytvára orgány štátnej správy a súdy
7. štát sa oddeľuje od cirkvi
8. štát získava mocenský monopol
9. štát si začína nárokovať suverenitu v domácich aj zahraničných záležitostiach (Vestfálsky mier, potom prelomový prípad Kosova – porušenie Charty OSN, Charty NATO, argumentácia ľudskoprávna)
10. vytvára sa stála profesionálna armáda
11. štát začína vyberať dane nielen príležitostne na vedenie vojny, ale aj pravidelne na fungovanie štátnych orgánov (poddaní „desiatok“, ale nie štátu, ale zemepánovi)
12. jednotlivcovi sú zaručené základné práva a slobody /obrana stavovských práv – duchovenstvo, šľachta, meštianstvo – mestá – remeselníci – bola prvou formou obrany slobody jednotlivca a úsilím o obmedzenie moci štátu/

Historické skúsenosti ciest k prosperite

Princípy a z toho vyplýávajúce smernice (Mehler a Mrkos, 1994):

1. INTENZÍVNA PODPORA HOSPODÁRSTVA
   • nízke dane
   • usporiadané štátne financie
   • mimoriadna podpora všetkých výrobcov
   • mimoriadna podpora obchodu
   • podpora a integrácia všetkých spoločensky dôležitých skupín
   • sociálny štát nie je žiaduci
   • dôsledné budovanie a rozvíjanie obchodných komunikačných možností
   • potlačenie monopolov
   • obchodná etika
   • ekonomický liberalizmus
2. SPRAVODLIVOSŤ
   • miernosť
   • rovnosť
   • boj proti kriminalite
   • ľudské práva
3. INTENZÍVNE SNAHY O MIER ALEBO ZABRÁNENIE VOJNE VŠETKÝMI PROSTRIEDKAMI
   • politika sobášov detí panovníkov alebo panovníkov
   • intenzívna a extenzívna komunikácia so susednými štátmi
   • hospodárska pomoc, hospodárske oživenie a vôbec rôzne pomocné akcie
   • obratná spojenecká politika
   • existencia armády na odstrašenie (švajčiarske referendum)
   • v súčasnosti technologické know-how a hospodárska moc sa stali faktormi, ktoré rozhodujú o úspechu pri obrane – ale súčasne nebezpečenstvo zbraní hromadného ničenia
4. ŠPIČKOVÁ VEREJNÁ SPRÁVA
   • schopní a morálne bezúhonní úradníci
   • primerane veľký úradnícky aparát
5. SLOBODA
   • sloboda slova
   • sloboda obchodu, povolania, bývania, hospodárska sloboda
   • náboženská sloboda
6. PODPORA UMENIA
7. PODPORA VEDY
8. PODPORA VZDELANIA
9. OCHRANA ZVIERAT A ŽIVOTNÉHO PROSTREDIA
10. VYSOKÁ PRACOVNÁ MORÁLKA

Už ste čítali?

Komentár sa zobrazí až po schválení.