Rozhodovací proces v organizácii

Rozhodovací proces je proces voľby medzi viacerými možnými riešeniami (užšie poňatie, hľadanie a výber vhodných variantov riešenia vzniknutého problému). Predstavuje proces riešenia rozhodovacích problémov (problémov s viac variantmi riešenia) – posudzovanie variantov a výber optimálneho variantu. Do rozhodovacieho procesu je v organizácii zapojených obyčajne viac osôb a každá z nich má svoje osobitné postavenie. Proces rozhodovania trvá spravidla dlhšie ako u jednotlivca.

Charakteristika rozhodovania

  • výber alternatívnych priebehov činností,
  • je základom plánovania,
  • je súborom čiastkových špecifických činností, ktoré vedú k cieľu,
  • nie je možné zostaviť plán bez rozhodovania, to je o začlenení zdrojov, o spôsobe postupu,
  • manažér považuje rozhodovanie za svoju hlavnú prácu, pretože musí „neustále“ rozhodovať o tom, čo ma byť vykonané, kto to má vykonať, kedy a kde a čas od času ako to má byť vykonané (manažérske rozhodovanie),
  • je tiež súčasťou každodenného života každého človeka a priebeh činností,
  • nie je možné posudzovať izolovane, pretože každé rozhodnutie sa prenáša aj na ostatné plány.
  • rozhodovanie musí byť logický proces,
  • kto rozhoduje aj zodpovedá,
  • výber riešenia musí byť vedomý a cieľavedomý, vybrané riešenie musí byť uskutočniteľné,
  • rozhodovanie sa uskutočňuje z ohľadom na možnosti, potenciál organizácie,

Typy rozhodovania

Empiricko-intuitívne rozhodovanie

Empiricko-intuitívne rozhodovanie sa opiera o odborné znalosti, skúsenosti a logický úsudok subjektu rozhodovania. Rozhodovateľ na základe poznatkov získaných z praxe intuitívne, bez hlbšej analýzy prijíma rozhodnutia. Pozitívnou stránkou tohto typu rozhodovania je využitie vedomostí, skúseností a tvoriacich schopností rozhodovateľa. Je však použiteľný iba pri riešení opakovaných, jednoduchých problémov. Medzi hlavné nedostatky empiricko-intuitívneho rozhodovania patrí:

  • obmedzená platnosť skúseností (len v rovnakých či podobných podmienkach)
  • neľahké zdôvodnenie rozhodnutí
  • subjektívnosť rozhodovania

Pri riešení zložitých problémov praxe je nutné prejsť k rozhodovaniu založenému na vedeckých základoch.

Exaktné rozhodovanie

Exaktné rozhodovanie predpokladá využitie štandardizovaných postupov a modelov. Nachádza uplatnenie v opakovaných situáciách, kde možno väčšinu faktorov a prvkov kvantifikovať, presne vyjadriť. Rozhodovacie procesy v riadení sa zaoberajú riešením predovšetkým zložitých problémov, jedinečných, neopakovateľných s prevahou kvalitatívnych vzťahov. Použitie exaktných modelov a postupov je tu často neefektívne, niekedy nemožné. Východisko je možné nachádzať v účelnom prepojení oboch predchádzajúcich spôsobov – exaktného a empiricko-intuitívneho rozhodovania, t.j. v heuristickom rozhodovaní.

Heuristicke rozhodovanie

Heuristicke rozhodovanie tak predstavuje uplatnenie súborov štandardných postupov a metód vychádzajúcich z exaktného rozhodovania, ktoré využívajú empírie a schopnosti intuície subjektu rozhodovania.

Individuálne rozhodovanie

Pri individuálnom rozhodovaní je subjektom rozhodovania jedinec. Tento typ rozhodovacích procesov kladie vysoké nároky na morálne a odborné predpoklady subjektu rozhodovania. Existuje tu veľké nebezpečenstvo subjektivizmu v rozhodovaní, čo sa dá znížiť konfrontáciou názorov viacerých jednotlivcov. Individuálne rozhodovanie je použiteľné iba pri riešení jednoduchých problémov, predovšetkým operatívneho charakteru, kde je nutné rozhodnúť rýchlo.

Kolektívne rozhodovanie

Rastúca zložitosť riešených problémov vynucuje kolektívnu prípravu rozhodnutí, kedy sa na príprave i výbere variantu riešenia podieľa tím pracovníkov. Hovoríme tak o kolektívnom rozhodovaní, kde je dôležitá úloha rozhodovateľa zodpovedného za kvalitu rozhodnutí. Rozhodovateľ koordinuje a riadi prácu ostatných riešiteľov, sú na neho kladené okrem nárokov na odbornosť, skúsenosti a schopnosti tvorivého riešenia problémov i požiadavky umenia práce s ľuďmi. Rozhodnutia prijaté väčšinou sú záväzné pre všetkých členov tímu.

Rozhodovanie v manažmente

Viac sa o rozhodovaní v manažmente dočítate v článku Rozhodovanie v manžmente.

Aspekty rozhodovania

Kvalita rozhodovacích procesov ovplyvňuje zásadným spôsobom fungovanie organizácie.

Meritórna stránka rozhodovania

Meritórna alebo vecná či obsahová stránka rozhodovania odráža rozdielnosti rozhodovacích procesov, ich špecifické rysy. Jednotlivé procesy sú predmetom štúdia rôznych disciplín (marketing, finančný manažment, personalistika,…). Príklady meritórnej stránky rozhodovania:

  • výrobný program,
  • kapitálové investície,
  • uvedenie výrobku na trh, marketingová stratégia,
  • organizačné usporiadanie,
  • vytvorenie spoločného podniku,
  • výber pracovníkov

Procedurálna stránka rozhodovania

Procedurálna alebo logická stránka rozhodovania obsahuje:

  • rámcový postup riešenia (identifikácia problému, vyjasnenie jeho príčin a cieľov riešenia, generovanie variantných riešení, hodnotenie a výber),
  • koncepty (úžitok a jeho meranie),
  • metódy a nástroje podporujúce riešenie rozhodovacích problémov.

Teórie rozhodovania

  • teória úžitku (utility – prospechu pre organizáciu) – hodnotenie variantov podľa kritérií, ktoré prinášajú prospech,
  • sociálno-psychologické teórie – zamerané na subjekt a jeho správanie sa,
  • kvantitatívne orientované teórie – aplikácie matematických modelov a metód (operačná analýza, teória hier, rozhodovacia analýza),
  • teórie rozhodovania v organizáciách – rešpektujú obmedzené schopnosti subjektu rozhodovania, ako aj obmedzenie racionality v organizáciách.

Normatívne teórie

  • poskytnutie návodu, ako problémy riešiť, aké modely použiť a akým spôsobom,
  • tvorba noriem, ktorých aplikácia vedie k požadovanej kvalite rozhodovania,

Deskriptívne (popisné) teórie

  • získavanie poznatkov o tom, ako rozhodovanie skutočne prebieha,
  • popis, analýza a hodnotenie rozhodovacích procesov, ich priebehu, predností a nedostatkov, správanie sa rozhodovateľa a ďalších subjektov v priebehu rozhodovacieho procesu.

Klasifikácia rozhodovacích procesov

  1. podľa štruktúrovanosti rozhodovacieho problému a postupu riešenia – programované rozhodovanie, neprogramované rozhodovanie,
  2. podľa informovanosti subjektu o rozhodovacej situácii – rozhodovanie v podmienkach istoty, v podmienkach rizika, v podmienkach neurčitosti
  3. podľa počtu riešiteľov – individuálne rozhodovanie a skupinové (tímové) rozhodovanie,
  4. podľa úrovne riadenia a časového rozpätia medzi prijatím a realizáciou rozhodnutia – strategické rozhodovanie na najvyššej úrovni riadenia, operačné rozhodovanie, taktické rozhodovanie,
  5. podľa funkčnej oblasti – rozhodovanie o výrobe, rozhodovanie o financiách, rozhodovanie o ľudských zdrojoch, rozhodovanie o marketingových aktivitách, o výskumu a vývoji a pod.

Rozhodovanie v podmienkach istoty, rizika a neistoty

Rozhodovanie za istoty je považované za rozhodovanie deterministické. Vychádza z koncepcií plnej informovanosti a racionálneho správania sa rozhodovateľa. Pri rozhodovaní za istoty musí rozhodovateľ poznať všetky faktory t.j. všetky alternatívy, ich dôsledky a stavy okolia. Úlohou rozhodovateľa je v tomto prípade voliť alternatívu s najvyššou hodnotou úžitkovosti.

Pri rozhodovaní v podmienkach neistoty (rizika) pozná rozhodovateľ pri určitých stavoch okolia jednotlivé varianty a ich úžitkovosť. To, ktorý z týchto stavov skutočne nastane, však vie len odhadnúť s určitou pravdepodobnosťou.

O rozhodovaní v podmienkach neurčitosti hovoríme vtedy, ak sú známe alternatívy a ich výsledky pri jednotlivých stavoch okolia. Nepoznáme však pravdepodobnosť výskytu možných stavov okolia.

Spolurozhodovanie

Zainteresovanosť podriadených do rozhodovania zvyšuje zodpovednosť zamestnancov za ich rozhodovanie. Zodpovednosť je jeden z najdôležitejších motivačných faktorov. Ako správne odhadnúť, vycítiť, ktoré rozhodnutia nechať na svojich podriadených sa dočítate na stránke Spolurozhodovanie.


Pridaj komentár

Štítky: