Novoveká filozofia

Novoveká filozofia vychádza z renesančného myslenia. Ovplyvnilo ju viac činiteľov, predovšetkým ale prechod európskych krajín od feudalizmu k buržoázii (toto obdobie je obdobím ranoburžoáznych revolúcii v Holandsku, Anglicku) súvisiace s novým postavením človeka ako občana a jeho práv, s novým poňatím štátu, ako aj s potrebou novej vedy oslobodenej od teológie. Ďalším výrazným činiteľom bol teda rozvoj novovekej vedy (najmä prírodných vied) a jej metód.

Filozofi a vedci skúmajú prírodu, zákonitosti hmotného sveta a tieto poznatky využívajú na praktické ciele. Do popredia filozofie sa dostáva problematika vedeckého poznania, hľadanie spoľahlivých základov vedy. Kľúčovou disciplínou novovekej filozofie sa stáva teória poznania, vzhľadom k čomu sa vývin novovekej filozofie spočiatku javí ako spor medzi empirizmom a racionalizmom. Empirizmus preferuje skúsenostné (empirické) východiská vedeckého poznania, pôvod nachádza v zmyslových pocitoch a vnemoch. Hlavnými predstaviteľmi boli: Bacon, Locke, Berkeley, Hume. Racionalizmus nachádza jediné spoľahlivé východisko poznania v istotách rozumu (ratio). Hlavní predstavitelia: Descartes, Spinoza, Leibniz.[1]

Baruch Spinoza – životopis

Baruch Spinoza sa narodil 24. novembra 1632 v Amsterdame v židovskej obchodníckej rodine, španielsko-portugálskeho pôvodu. Učil sa za rabína, ale už počas štúdia zaujal kritický postoj k náboženským dogmám a za svoje názory bol vylúčený z amsterdamskej náboženskej obce, prekliaty a obvinený z kacírstva. Bol vykázaný z Amsterdamu. V roku 1672 dostal ponuku, aby vyučoval na univerzite, ale odmietol to. Jeho spisy za jeho života neboli vydané. Aby si udržal materiálnu a duchovnú nezávislosť, zarábal si brúsením šošoviek, čo však zhoršilo jeho pľúcnu chorobu a na následky choroby vo veku 44 rokov zomrel.

Monizmus

V chápaní substancie sa dopracoval k monistickému stanovisku: Základom všetkého je jedna substancia – príroda, ktorá je nekonečná, jednoduchá a nedeliteľná, nevznikla nijakým vonkajším zásahom a pre svoj pohyb nepotrebuje nijakú vonkajšiu príčinu. Sama je príčinou samej seba (causa sui). Táto substancia je nekonečná, má nekonečné množstvo podstatných vlastností – atribútov, kým človek poznáva iba dve vlastnosti: myslenie (idea) a rozpriestranenosť (teleso). Synonymom prírody je u neho Boh (je panteistom). Táto substancia sa prejavuje v našom svete prostredníctvom módov (modus – spôsob prejavovania sa substancie bytia).

Poznanie

Spinoza je striktným zástancom racionalizmu. Za východisko poznania pokladá idey, ktoré sú nám dané tzv. racionálnou intuíciou, teda nie „vrodené idey“. Racionálna intuícia sa opiera o „vyšší rozum“, tzv. „intellectus“, ktorý presahuje bežné „ratio“. Racionálnou intuíciou vraj uchopujeme základné pravdy (napr. matematické axiómy). V konkrétnom procese poznania tak narábame so skúsenosťou, ktorá zhromažďuje materiál poznania, ako aj s vyššími – racionálnymi a intelektuálnymi – postupmi. Tieto sú dominantné, a tak aj hlavnou metódou poznania je dedukcia. Pravdu zdôvodňujeme nadempiricky, t.j. vyvodzujeme ju z východísk, ktoré sú nášmu rozumu jasné a zreteľné. Ideál deduktívnej (matematickej) vedy chcel Spinoza aplikovať aj vo filozofii. Usiloval sa budovať ju „na spôsob geometrie“. Vychádzajúc zo základných axióm, definícií a elementárnych viet či výrokov, vyvodzuje a dokazuje ďalšie, ktoré podľa potreby objasňuje doplňujúcimi poznámkami. Touto metódou vybudoval aj svoje hlavné dielo Etika.

Etika

Spinozova Etika je veľmi pozoruhodným spisom, ktorý sa vymyká vtedajšiemu štandardu. Už formou, akou je písaná. Spinoza píše o tak zložitej téme akou je etika formou čisto racionalistickou.

Sama kniha má 5 časti:

  • Bohu,
  • prirodzenosti a pôvode mysle,
  • prirodzenosti a pôvode afektov,
  • ľudskej neslobode neboli o sile afektov,
  • moci rozumu neboli o ľudskej slobode.

Presnosť rozumu

Jeho zámerom bolo čo najviac sa priblížiť presnosti rozumu. Preto sa kniha neskladá z rozsiahlych kapitol na jednotlivé témy. Ako prvé je uvedené určité tvrdenie, potom nasleduje dôkaz a poprípade nejaká poznámka či dôsledok tvrdenia. Spinoza tu týmto spôsobom vysvetľuje svoje myšlienky. V každej z piatich kapitol sú uvedené definície – Spinoza vysvetľuje, čo si predstavuje pod jednotlivými pojmami, s nimi v texte pracuje. Zámerom je vysvetlenie najrôznejších myšlienok tohto filozofa a zároveň si ich autor ako keby ospravedlňuje. Snaží sa svoje myšlienky vysvetliť čo najjasnejšie, najracionálnejšie. Pretože práve rozum bol u Spinozy tou hlavnou vecou, ktorá vládne, alebo by aspoň mala, svetom.

Pravdivé poznanie

Cieľom Spinozovej filozofie je pravdivé poznanie za účelom dosiahnutia najvyššieho dobra a slobody. Zdôrazňuje, že najvyšším dobrom a aktivitou človeka je poznanie. Jeho etika nevedie k bohu, ale tiež ústí do praxe. Pravdivé poznanie sa má prejaviť vo správaní orientovanom na konanie človeka voči sebe a ostaným ľuďom. Ideálnym cieľom jeho etiky je jednotné konanie všetkých ľudí na základe jednotného rozumového poznania, tiež sa prejavuje vo spoločenskom živote, v štáte akože láska k blížnemu. Praktický rozum má u Spinozy prednosť pred teoretickým. Tento jav je u neho však prechodný.

Zmysly

Hovorí, že v poznaní sú zmysly nevyhnutné a dokonca potrebné, rovnako tak i v jednaní je potrebná afektovanosť. Je nutné s tým v teórií mravného jednania počítať a nie ho obchádzať či sa nad neho povznášať. Je zložkou ľudskej bytosti, je nižšou formou rozumu. Nemá teda význam zatracovať človeka pre jeho „hriešnu“ žiadostivosť. Spinozova etika nepozná pojem hriech, a tým menej dedičný, ktorá sa viaže na predstavu osobného a trestajúceho boha. Človek nie je dobrý či zlý sám o sebe, ale len v mysli, podľa jeho hodnotenia, ktoré sa mení. V Spinozovom bohu nie je ani dobro ani zlo, a predsa ho nie je objektívne ani v človeku.

Substancia

Spinozova myšlienka substancie vidí vlastne boha v prírode, a tomuto hovorí substancie. Je to niečo existujúce samo o sebe, je to nekonečné a sebestačné. Niekoľkokrát v knihe tuto svoju myšlienku zmieňuje. Boh je jednotný, nedeliteľný a nezávislý. Boh tu nie je ako ozdoba či najvyššia nedotknuteľná idea. Tým, že boha stotožňuje s prírodou, ho vlastne približuje človeku. Nejde už o myšlienku cirkvi, alebo o myšlienku ľudskú ako máme vidieť boha, kde ho môžeme spozorovať. Spinoza hovorí, že boh je všade okolo nás, že ho vidíme v prírode. Táto jeho koncepcia je panteistická, ale vzhľadom k tomu, že ide o splynutie boha s prírodou bez rozlíšenia ide o naturalistický panteizmus.

Spinozove atribúty

Ďalšou zaujímavou myšlienkou sú Spinozove atribúty. Sú to vlastne najpodstatnejšie a neoddeliteľné vlastnosti substancie. Istým spôsobom vlastne diferencujú substancie, a to v ňom samom. Prostredníctvom nich sa dá prejsť od Spinozovej jednoty k mnohosti. Absolútna substancia má nekonečne mnoho atribútov, podstatných a svojou kvalitou i nekončených vlastností, kvalít. Človek je však vďaka svojmu rozumu schopný poznať dva z atribútov, a to rozpriestranenosť a myslenie. Tieto sú vnútorne jednotné, ale pretože sú kvalitatívne odlišné, je treba každý z nich chápať za seba samého.

K prirodzenej substancii patrí, že sa každý z jeho atribútov chápe za seba samého, pretože všetky atribúty, ktoré má , boli v nej súčasne a odjakživa, preto nemohol byť jeden atribút vytvorený iným, ale každý z nich vyjadruje realitu či bytie substancie. Táto vzájomná nezávislosť atribútov znamená akceptovanie zásadných odlišností materiálneho sveta a sveta duchovného, vlastne ide o odlišnosť v jednote. Tu sa otvára otázka rozdvojenia jednotného v samej podstate bytia. Spinoza hovorí, že celá príroda (skutočný svet), tak ako duchovný svet, sa zrkadlí jeden v druhom a riadi sa rovnakými zákonmi. Toto platí i pre telo, i pre ideu tela, ba dokonca a pre ideu idei tela.

Sloboda človeka

Venuje sa i slobode človeka. Tvrdí, že vôľa človeka sa nemôže nazývať slobodnou príčinou, ale práve nevyhnutnou. Vôľa je len určitý modus myslenia. Z toho tiež vyplýva, že ani boh nekoná zo slobodnej vôle. Hovorí tiež o afektoch v tom smere, že človek, ktorý sa im poddáva, je neslobodný, je vlastne hračkou náhody, kedy nakoniec musí ísť horšou cestou, aj keď vidí i tu lepšiu. Preto je najlepšie a jedinou zárukou jedincovi slobody jeho rozum. Zaoberá sa i tým, čo je to dobro (to, čo je nám užitočné) a zlo (to, o čom sa s istotou vyhne, zabraňuje, aby sme dosiahli nejaké dobro. Rovnako človek podľa neho neuvažuje o zle, o smrti, ale hlavne o živote. Pokiaľ by sa ľudia rodili slobodní, nevytvárali by si pojmy zla a dobra, keď by boli slobodní. Človek vedený rozumom je slobodnejší vo svete, kde žije podľa spoločných ustanovení, než v samote, kde poslúcha len sám seba.

Ako prvý naznačil, že môže byť slobodný, pretože rozumom môže poznať to, čo je v bohu. Na druhej strane je však otázka, či sa môže človek rozhodnúť stáť sa slobodným, alebo či všetko závisí na bohu. Slobodným sa vlastne stáva boh skrze človeka, a to tiež nie z vlastnej vôle, ale je vedený svojou vlastnou prirodzenosťou. Ľudská sloboda preto spočíva len v adekvátnom poznaní a duševnej spokojnosti.

Myšlienka pre manžéra

„V prirodzenosti rozumu je nechápať veci ako náhodne, ale ako nevyhnutné.“

Manažér by nemal nechávať veci na náhodu a svoje povinnosti by mal brať ako nevyhnutné, pretože nič nie je náhodné. V prirodzenosti rozumu je chápať veci pravdivo.

Zdroje a literatúra

[1] Novoveká filozofia. In:http://www.noska.estranky.cz/clanky/filozofia-poznamky/novoveka-filozofia [05. 11. 2010]


Pridaj komentár