Názorové koncepcie v oblasti strategického riadenia

Názorové koncepcie a prístupy v oblasti strategického riadenia ovplyvnili tieto myšlienkové smery a osobnosti:

Ansoff a Mintzberg

Ansoff tvrdí, že strategické riadenie musí udávať smer riadeným činnostiam. A dáva prednosť cieľovej orientácii.

Henry Mintzberg tvrdí, že stratégiu možno opísať až pri spätnom pohľade (ex post) a stratégie retrospektívne zdôvodňujú konanie podniku. Mintzberg dáva prednosť procesnej orientácii strategického riadenia.

Racionálne plánovanie

Racionálne plánovanie je sústredené na navrhovanie a formulovanie dosiahnuteľných cieľov. Východiskom je určenie poslania a základných cieľov podniku, pre kt. sa stanovujú variantné stratégie. Výber vhodnej stratégie sa uskutočňuje podľa hodnotenia príležitosti a hrozieb v externom okolí a síl a slabostí v internom okolí podniku.

Proces riadeného spoznávania

Plánovanie ako proces riadeného spoznávania pripúšťa, že je náročné predvídať budúce externé a interné prostredie. Skutočné spoznávanie sa deje v praxi, v prostredí reálnych problémov a reálnych osôb. Manažér s týmto štýlom nikdy nie je spokojný so súčasným stavom, preto strategický rozvoj je proces neustáleho zdokonaľovania.

Logický inkrementalizmus

Logický inkrementalizmus ako myšlienkový smer dospieva k názoru, že plánovaná implementácia stratégie z bodu A do bodu Z je len ilúzia. Podľa tohto prístupu sa realita strategického myslenia a riadenia skladá nielen z cieľov, ale aj z ľudí, to znamená pripustiť, že pracovníci podniku majú svoje vlastné ciele a prežívajú vlastný proces spoznávania.

Spontánna stratégia

Spontánna stratégia učí, že ak chýba dostatok cieľovej a procesnej orientácie, je nutné reagovať pružným spôsobom na náhodne vznikajúce udalosti. Hlavný predstaviteľ Mintzberg tvrdí, že strategický rozvoj podniku pozostáva z pružnej stratégie, ktorá sa spontánne vynára, objavuje a podniky sú prekvapené vývojovými trendmi, reagujú na ne neštruktúrovaným spôsobom a učia sa na svojich chybách.

Prístupy v oblasti strategického riadenia

Teoretické zovšeobecnenia možno podľa rozdeliť do nasledujúcich názorových koncepcií:

  • plánovacia (klasická) koncepcia
  • učiaca sa koncepcia
  • pozičná koncepcia
  • zdrojovo založená koncepcia

Plánovacia (klasická) koncepcia

Plánovacia (klasická) koncepcia poskytuje systematické, detailne prepracované viacfázové modely procesu strategického riadenia. Tieto modely sa v súčasnosti už považujú za mechanické a opisné, keďže sa viac orientujú na plánovanie ako na samotnú stratégiu. Zodpovednosť za stratégiu je zverená viac do rúk štábnych pracovníkov – plánovačov ako líniovým manažérom. Stratégia sa zostavuje v duchu súladu medzi vonkajším a vnútorným prostredím podniku. Príťažlivé na tejto koncepcii, ktorá patrí medzi najstaršie, je to, že poskytuje množstvo formálnych metód a techník. Neskôr strategické plánovanie stratilo časť svojej prestíže. Mohutné plánovacie útvary boli považované za nákladné a neefektívne. Zaoberali sa zložitými analýzami, pričom ich závery pravidelne zaostávali za rýchlo sa meniacou realitou. Ročný plánovací cyklus sa ukázal ako príliš ťažkopádny a nepružný, aby sa mohol adaptovať na rýchlo sa meniace trhy špičkových technológií. Prínos tejto koncepcie spočíva v poskytnutí množstva techník a metód v oblasti strategického riadenia (napr. analýza SWOT, matica BCG, PIMS…)

Učiaca sa koncepcia

Učiaca sa koncepcia sa podobá na model prirodzeného výberu, ktorý predpokladá, že prostredie je do takej miery nepredvídateľné a zložité, že synoptické modely neposkytujú ochranu pred vonkajšími vplyvmi, ktorým musia podniky čeliť. Sú nútené prispôsobiť sa, alebo, zjednodušene povedaní, „vynájsť sa“, ak chcú prežiť. Plánovanie v snahe komplexne zvládnuť zložitosť vonkajšieho a vnútorného prostredia podniku zlyháva. Podniková prax reagovala na nové podmienky prostredníctvom logického inkrementalizmu, keď do budúcnosti smerovala prostredníctvom evolučného prispôsobovania sa. Na rozdiel od „vynachádzania“ inkrementalizmus je zmysluplný a proaktívny, integruje analytické a behaviorálne stránky formulovania stratégie. Plánovanie však stráca výlučné postavenie a stáva sa jedným z viacerých faktorov, ktoré umožňujú strategickú zmenu. Stratégia je výsledkom formálnych, kognitívnych a intuitívnych procesov a navyše ovplyvňovaná mocenskými záujmami a podnikovou kultúrou. jej hlavným predstaviteľom bol Mintzberg.

Pozičná koncepcia

Pozičná koncepcia vo veľkej miere predstavuje úspešnú aplikáciu mikroekonomickej teórie do moderného strategického riadenia. Podľa Portera je podstata konkurenčnej stratégie v tom, aké sú väzby medzi podnikom a jeho prostredím. Podnik sa snaží zaujať v odvetví takú pozíciu, v ktorej sa môže najlepšie brániť, alebo výhodne využívať vplyv konkurenčných síl. Stratégia sa formuluje v zmysle prístupu zvonku dovnútra. Okolie považuje za kľúčový determinant výkonu. Zdôrazňuje sa úloha trhovej pozície a úspech sa viac pripisuje starostlivému výberu trhu a pozície v ňom, ako vnútorným vlastnostiam podniku. K tomuto prístupu radíme M. E. Portera.

Zdrojovo založená koncepcia

Zdrojovo založená koncepcia sa objavila v osemdesiatych rokoch dvadsiateho storočia, keď viaceré výskumy potvrdili, že výkonové rozdiely medzi podnikmi v tom istom odvetví spôsobujú ich výnimočné schopnosti. Pozornosť sa sústredila na analýzu podnikových zdrojov v nádeji, že sa zistí ich originálne zoskupenie a súlad, ktoré poskytne konkurenčnú 15 výhodu. Stratégia sa formuluje v zmysle prístupu znútra von. Táto koncepcia preferuje akumuláciu vzácnych zdrojov, ktoré sú zviazané zručnosťami a dokonalým poznaním a do centra strategickej analýzy kladie skúmaný podnik a nie jeho konkurentov. Zástancami tohto smeru sú najmä G. Hamel. C.K. Prahalad a čiastočne aj M. E. Porter.

Pozičná aj zdrojovo založená koncepcia sú v svojej podstate statické v tom zmysle, že predpokladajú príčinný súlad medzi súborom premenných, ktorými sú schopnosti, štruktúry, stratégie a trhové prostredie. Možno ich zistiť štatistickým výskumom, ktorý ukáže korelácie medzi premennými, ale len v určitom časovom okamihu. Teórie a štúdie tohto druhu však neukážu správanie podniku v časovom priebehu. Nedávne a súčasné myšlienkové prúdy v strategickom riadení pokladajú za dôležité to, ako sa podnik prispôsobuje s časom zmene. Pochopenie príčin, prečo a ako podnik koná a mení sa, je dôležitejšie ako štatistické korelácie.

Tieto teórie sa navzájom prelínajú. Nemožno hľadať a implementovať univerzálne stratégie. Prevaha niektorej z koncepcií je daná typom konkrétneho podniku, charakterom externého prostredia alebo rôznymi kultúrami

Úrovne strategického riadenia

  • vlastnícka stratégia – je výrazom záujmu vlastníka, vlastník stanovuje veľkosť investície, dobu návratnosti, očakávaný výnos, druh odvetvia, štruktúra záväzkov a pohľadávok, štruktúru zdrojov príjmov,
  • podniková stratégia – hlavná úloha je riadiť portfólio v podnikaní. Rieši: alokáciu kapitálových investícií do jestvujúcich podnikaní, redukcia málo výnosných investícií, rozšírenie portfólia o nové podnikania, posilnenie konkurenčných pozícií,
  • podnikateľská stratégia – vytvorenie a posilnenie dlhodobej konkurenčnej pozície na trhu. Rieši formulovanie reakcií na zmeny v odvetví, formulovanie konkurenčných opatrení, ktoré povedú ku konkurenčnej výhode, riešenie špecifických podnikateľských problémov.
  • konkurenčná stratégia – je užší pojem ako podnikateľská stratégia, odpovedá na otázku ako konkurovať, metódy a techniky konkurovania, ofenzívne (konkurenčný predstih pred súperom) a defenzívne opatrenia (ochrana konkurenčnej pozície).
  • funkčná stratégia – pomáha konkretizovať a detailizovať podnikateľskú stratégiu, stanovuje ako budú riešené funkčné aktivity, vypracovávajú sa pre funkčné oblasti ako sú výskum, vývoj, výroba, marketing, financie, ľudské zdroje.
  • operačná stratégia – týka sa postupov v riadení kľúčových podnikateľských jednotiek (napr. závodov) a v riešení každodenných operačných úloh.


Pridaj komentár