Transakčná analýza

Transakčná analýza sa v organizáciách vyvinula do organizačnej transakčnej analýzy, ktorá sa zameriava na spôsoby myslenia, cítenia a správania v organizáciách, ako aj na metódy diagnostiky a intervencie používanej odborníkmi na osobnej i systémovej úrovni. Ide teda o kontextovo orientovanú metodiku, ktorá má za cieľ navrhnúť vhodný proces rozvoja so zámerom urýchliť učenie na organizačnej a osobnej úrovni, opierajúc sa o štrukturálne a ekonomické aspekty, role a systémovú dynamiku (Mohr, G., Steinert, T., 2006).

Transakčná analýza ponúka nástroj, s ktorého pomocou môžu zamestnanci zlepšovať svoju profesijnú výkonnosť (Napper, R., Newton, T., 2010). Jej zákonitosti a modely sa ukázali byť aplikovateľné v psychologickom poradenstve, vo vzdelávaní dospelých, vo výchove a v psychologickej práci v organizáciách (Hašto, J., Černák, P., 2006). Je možné ju uplatňovať aj konkrétne v organizáciách formou koučingu, supervízie, rozvoja organizácií, konzultačnej činnosti a vzdelávania manažérov (Asociácia transakčnej analýzy Slovenska, dostupné na: http://www.ata-sk.sk/co-je-ta/). Pomáha precvičovať a rozvíjať asertívne správanie, poskytovanie spätnej väzby, argumenty, komplexnejšie aspekty komunikácie a aktívne počúvanie (Bednařík, A. a kol., 1998).

Štruktúra osobnosti zamestnanca

Správanie človeka je súčtom jeho vlastností a toho, čo od neho určitá situácia (t.j. požiadavky a podmienky) vyžaduje. Človek na určité požiadavky a podmienky reaguje podľa toho, ako mu to jeho vlastnosti dovoľujú, a tiež ako sám pre seba danú situáciu interpretuje.

V pracovnom chovaní sa prejavujú tieto zložky: znalosti, skúsenosti, vedomosti, schopnosti, motivácia a osobné vlastnosti (Matoušek, O., Růžička, J., Hladký, A., 1972). Pri výbere zamestnancov do podniku, projektových tímov a pracovných skupín zohrávajú dôležitú úlohu typológie osobnosti vypracované na základe psychických vlastností, dynamiky psychickej činnosti a emocionálnej stability jednotlivca ktoré tvoria súčasť psychológie osobnosti (Szarková, M., 2009).

„Transakčná analýza poskytuje ľuďom nástroj, s ktorého pomocou môžu zlepšovať svoju osobnú aj profesijnú výkonnosť“ (Napper, R., Newton, T., 2010, s.13). Každý z nás má svoj osobný štýl odvodený od individuálneho spôsobu spájania rôznych typov chovania vychádzajúcich z rôznych egostavov. Niekedy toto správanie vychádza len z jedného alebo dvoch egostavov, inokedy využívame všetky. Aby sme však mohli pracovať čo najefektívnejšie, potrebujeme mať k dispozícii všetky egostavy (Napper, R., Newton, T., 2010). Identifikácia egostavov je „vecou presného pozorovania a intuitívnej citlivosti. Prvému sa dá naučiť, zatiaľ čo druhé je možné kultivovať“ (Berne, 1961, in Henning, G., Pelz, G., 2008, s.119).

Pozitívne egostavy sú sprevádzané pocitmi a myšlienkami „vyjsť s niekým“ vychádzajúc zo životnej pozície „ja som OK, ty si OK“. Používame ich pri zapájaní pozitívneho Kritického Rodiča na štruktúrovanie úloh, napr. dávanie pokynov, pozitívneho Starostlivého Rodiča k poskytovaniu spätnej väzby, napr. chválenie, Dospelého k podávaniu a zisťovaniu informácii, napr. kladenie otázok, pozitívneho Adaptovaného Dieťaťa k spochybneniu alebo nesúhlasu s tým, čo je dané inštitúciou a osnovami, napr. končiť včas, pozitívneho Neadaptovaného Dieťaťa k zábavnému a tvorivému prístupu k obsahu a metódam, napr. tým, že do zavedeného systému pridáme vtip (Napper, R., Newton, T., 2010).

Okrem poznateľnosti egostavov je vhodné pri identifikovaní štruktúry osobnosti použiť aj tzv. päťfaktorový model osobnosti označovaný ako Big Five, ktorý predpokladá, že osobnosť tvorí päť základných faktorov – intelekt, charakter, temperament, dispozície a emócie (nálady). Tieto faktory boli zoradené do tzv. osobnostných dimenzií, ktoré tvoria základ individuality človeka (Szarková, M., 2009).

Pri identifikácii egostavov je možné nielen pracovať na komunikačnej úrovni teraz a tu, ale je tiež možné aj objaviť vnútorné psychické procesy (Henning, G., Pelz, G., 2008). Analyzovať a poznať štruktúru osobnosti „má veľký význam pre teóriu a prax manažmentu, a to najmä v personálnych otázkach výberu a rozmiestňovania ľudí v podniku, ako i v otázkach ich riadenia a vedenia“ (Szarková, M., 2009, s.53).

Psychické a psychologické vlastnosti osobnosti

Osobnosť je mnohokrát charakterizovaná ako súbor vlastností (Pružinská, J., 2005). „Vlastnosti či dispozície vyjadrujú trvalejšie charakteristiky osobnosti“ (Pauknerová, D., 2012, s.77). Trvalé vlastnosti osobnosti môžu byť výsledkom aktívneho pretvárania obsahov prisvojených jedincom alebo stotožnenia sa so vzormi (Nakonečný, M., 1998).

Psychické vlastnosti osobnosti, ktoré sa často označujú aj ako rysy osobnosti, vyjadrujú „zovšeobecnenie pozorovaných prejavov osobnosti, teda akési popisné charakteristiky osobnosti pozorovaného jedinca“ (Nakonečný, M., 1998, s.62). Pri interakcii s druhými ľuďmi im pripisujeme isté vlastnosti, ktoré sú podľa nás príčinou ich správania a prejavov. Každý z nás si však vysvetľuje správanie druhého po svojom (Pružinská, J., 2005).

Psychické a psychologické vlastnosti sa počas života formujú, čo spôsobuje určité individuálne odlišnosti psychického vybavenia zamestnanca alebo manažéra. Koncentrované psychické a psychologické vlastnosti sa prejavujú ako charakteristický osobnostný profil jedinca a rozdeľujeme ich na telesné a výrazové vlastnosti, temperament a charakterové vlastnosti. Všetky tri uvedené skupiny sa ďalej upresňujú z hľadiska obsahu práce, úloh a kompetencií, ktoré zamestnanec v danej organizácii vykonáva. Rozlišuje sa najmä medzi určitou kombináciou psychických a psychologických vlastností, ktoré sú nevyhnutné na výkon určitej profesie, a určitou kombináciou tých, ktoré sa viažu na vnútropodnikové štruktúry moci a autority. Dá sa povedať, že každá profesia vyžaduje určitý súbor vlastností a dispozícií, bez ktorých zastúpenia v štruktúre osobnosti by pracovník nemohol dosiahnuť profesionálny úspech (Szarková, M., 2009).

Keď pozorujeme sami seba, môžeme pozorovať vlastné chovanie, ktoré nám môže pomôcť vytvárať vzťahy, riešiť konflikty a byť s ľuďmi v kontakte. Sebapoznanie je v samotnom centre riadenia vzájomného pôsobenia druhých ľudí a s druhými ľuďmi. Z hľadiska transakčnej analýzy môžeme povedať, že každý z nás má jedinečné egostavy, ktoré sú založené na našej minulej skúsenosti (Napper, , R., Newton, T., 2010). Jednotlivé egostavy sú spojené s určitými postojmi, ktoré sú pre človeka charakteristické (Hašto, J., Černák, P., 2006).

Schopnosti

Človek môže byť definovaný aj z hľadiska riešenia problémov, vyrovnávania sa s úlohami, úspešného vykonávania tej ktorej činnosti. Toto všetko súvisí s výkonnosťou, ktorá môže byť chápaná ako vnútorná psychomotorická dispozícia. Vnútorné dispozície k určitému druhu činnosti sa nazývajú schopnosti (Nakonečný, M., 2004). Schopnosti sú „všeobecné vlastnosti osobnosti, ktoré determinujú úroveň výkonnosti“ (Pružinská, J., 2005). Výkonnosť, teda reálne dosiahnutý výkon, vyplýva popri motivácií a pracovných podmienok najmä zo schopností zamestnanca. Získavajú sa na základe vlôh, teda ide o získané dispozície k určitým druhom činnosti, ktoré treba rozvíjať (Štikar, J., Rymeš, M., Riegel, K., Hoskovec, J., 2003). Schopnosti sú osobnostnými predpokladmi na vykonávanie určitej činnosti zaručujúcimi jej úspešnú realizáciu. Medzi schopnosťami a psychickými a psychologickými vlastnosťami jedinca je veľmi úzka súvislosť. Psychické a psychologické vlastnosti do istej miery podmieňujú mieru uplatnenia schopností človeka v reálnom živote. Ako určité osobnostné predpoklady zabezpečujúce úspešné vykonávanie funkcie sa schopnosti diagnostikujú pomocou psychodiagnostických metód a postupov (Szarková, M., 2009). Pre každú profesiu je nevyhnutné disponovať špecifickým súborom schopností a nemožno ich zovšeobecniť.

Psychické procesy

Psychika je zložkou celkovej činnosti človeka, ktorá je vyjadrená pojmami prežívanie a správanie. Utvára sa v spojení s činnosťou indivídua a v jeho činnosti sa aj prejavuje. „Vystupuje vo forme procesov, stavov a dispozícií, ktoré tvoria celistvý funkčný systém, zvaný osobnosť“ (Nakonečný, M., 1997, s.243). Svojráznosť človeka je výsledkom (individuality) zvláštností jednotlivých vlastností jedinca a osobitostí priebehu jednotlivých psychických procesov (Pružinská, J., 2005).

Psychické procesy tvoria podstatu dynamiky osobnosti manažéra alebo zamestnanca. Z hľadiska potrieb pracovného procesu, resp. pracovného miesta alebo manažérskej pozície psychológov i ekonómov zaujíma kvalita psychických procesov, ktorú možno merať pomocou psychodiagnostických metód a testov“ (Szarková, M., 2009, s.57).

Citový stav

Psychický stav jednotlivca tvoria emócie a vyššie city, ktoré sú v pracovnom procese neustále prítomné. Ich zdrojom môžu byť podnety z makro a mikroprostredia, napr. strach z redukcie pracovných miest, z nepochopenia, zo zlyhania, z vytesnenia z pracovného tímu a pod. (Szarková, M., 2009). Tiež sem môžeme zahrnúť citovú stabilitu, schopnosť prekonávať stres a schopnosť vychádzať s ľuďmi (Armstrong, M., 1999). Rozdiel medzi citom a emóciou je v tom, že „cit je zážitková stránka emócie. Pojem emócie zahŕňa i zodpovedajúce telesné prejavy. City majú rôznu intenzitu a hĺbku a sú ovládateľné sebakontrolou“ (Říčan, P., 2009, s.114).

Postoje a emócie ovládajú a formujú chovanie (Armstrong, M., 1999). V období vývinu človeka môžu city dokonca ovplyvniť vznik určitého typu osobnosti (Nakonečný, M., 1997). Emócie sú „reakciou na subjektívny význam situácie“ (Nakonečný, M., 1998, s.114). Prejavuje sa to tým, že za určitých podmienok uľahčujú alebo sťažujú riešenie problémov, rozhodovanie, orientáciu v danej situácii, a tým usmerňujú jednanie (Nakonečný, M., 1998).

Psychické a psychologické zručnosti

Vo všeobecnosti sú zručnosti dispozície k manuálnej zručnosti (Nakonečný, M., 1998). „Psychické zručnosti sú založené na mechanizmoch osobnej regulácie. Sú to určité komplexy psychického vybavenia človeka na výkon určitej profesie, ktoré možno tréningom rozvinúť“ (Szarková, M., 2009, s.62). Z toho vyplýva, že pracovné zručnosti a návyky sú meniace sa rysy osobnosti (Daniel, J., Szabó, I., 1994). Zásadne platí, že upevňované reakcie sa udržujú a neupevňované vyhasínajú. Z veľkej miery ich tvoria komunikačné zručnosti a ich zložky (Nakonečný, M., 1998).

„Komunikácia vo všeobecnosti znamená proces výmeny informácií, pričom ak prebieha medzi ľuďmi, nazývame ju interpersonálnou, a ak prebieha v pracovnom procese a obsahuje určité na profesiu sa viažuce charakteristiky, nazývame ju profesionálnou“ (Szarková, M., 2009, s.62). Profesionálna komunikácia je nevyhnutná pre každý pracovný proces, pracovné prostredie aj profesiu a jej osvojenie je považované za významnú komunikačnú zručnosť. Predstavuje súbor v podniku používaných komunikačných vzorcov, t.j. termínov, výrazov i neverbálnych dorozumievacích znakov a symbolov, ktoré umožňujú zamestnancom rýchlo a pružne sa dorozumievať a orientovať v pracovnom probléme. Profesionálne komunikačné zručnosti sú odrazom i výrazom podnikovej kultúry, ktoré musí každý zamestnanec vedieť používať. Zaraďujú sa sem najmä verbálne i neverbálne komunikačné dispozície, aktívne počúvanie, efektívna tvorba objektívnej spätnej väzby, efektívne narábanie s komunikačnými vzorcami, persuázia, empatia a asertivita (Szarková, M., 2009).

Človek si to niekedy ani neuvedomuje, no v interakcii s druhými dochádza zmenám v jeho egostavoch. Keď niekto cíti, že prístup druhého človeka k nemu je kladný alebo aspoň neutrálny, trvale na dostatočnej úrovni, akceptujúci a primeraný, uvoľní sa a je prítomný so všetkými pozitívnymi integrovanými a použiteľnými egostavmi. Stačí však najmenší stres a jedinec možno začne byť k dispozícii len v tom egostave, v ktorom chce byť prednostne kontaktovaný. Je tiež pravdepodobné, že reagovať bude jedine pomocou negatívnych egostavov. Kvalita vzťahu s ľuďmi, s ktorými pracujeme, bude závisieť na schopnosti všetkých pracovníkov využívať v každom okamihu všetky svoje pozitívne štýly. Využívanie negatívnych egostavov sa môže v chovaní prejaviť ako „pasívne agresívne“ z príliš Adaptovaného Dieťaťa (napr. otáľanie) alebo zhovievavého Rodiča. Otvorene agresívne chovanie môže vychádzať z egostavu Kritického Rodiča alebo tvrdohlavého Dieťaťa (Napper, R., Newton, T., 2010). Podľa tohto stanoviska tak môže „každý jednotlivý člen spoločenského zoskupenia prejaviť v ktoromkoľvek danom okamihu buď rodičovský, dospelý, alebo detský stav ego a zároveň je schopný s rôznou mierou pohotovosti prechádzať z jedného stavu ego do druhého“ (Berne, E., 2011, s.28).


Pridaj komentár