Jean-Jacques Rousseau

  • Narodenie: 28. jún 1712, Ženeva (Švajčiarsko)
  • Úmrtie: 2. júl 1778, Ermenoville (Francúzsko)
  • Hlavné záujmy: vzdelávanie, politika
  • Vplyvy: Machiavelli, Hobbes, Descartes, Malebranche, Locke
  • Ovplyvnil: Wollstonecraftovú, Hegela, Rawlsa
  • Známy výrok: „Sloboda je poslušnosť voči zákonom, ktoré sme si stanovili.“

Hlavné diela

  • Rozprava o umeniach a vedách
  • Rozprava o pôvode a základoch nerovností medzi ľuďmi
  • Emil
  • Spoločenská zmluva
  • Listy písané z hory
  • Vyznanie

Hlavné myšlienky

  • Človek je od prírody dobrý: príčinou skazenosti a neresti je spoločnosť.
  • V prirodzenom stave sa jedinec vyznačuje zdravou seba láskou. Seba láska je sprevádzaná prirodzeným súcitom.
  • V spoločnosti seba láska upadá do odplatnej pýchy, ktoré usiluje len o dobré mienky druhých a spôsobuje tak, že jednotlivec stráca kontakt so svojou pravou prirodzenosťou. Strata vlastnej pravej prirodzenosti potom pokračuje v strate slobody.
  • Spoločnosť síce kazí ľudskú prirodzenosť, zároveň však predstavuje možnosť jeho zdokonalenia v mravnosti.
  • Vzájomný styk medzi ľuďmi vyžaduje premenu prirodzenej slobody na mravnú slobodu. Táto premena sa zakladá na rozume a zaisťuje pôdu po teórií politického práva.
  • V spravodlivej spoločnosti je prirodzená sloboda vôle jednotlivca nahradená vôľou obecnou. Takáto spoločnosť sa zakladá na spoločenskej zmluve, v nej sa každý jednotlivec zbaví svojich prirodzených práv aby vytvoril novú kolektívnu osobu, vrcholného vládcu, archu obecnej vôle.
  • Jednotlivec svoju slobodu nikdy nestráca, ale v všeobecnej vôli ju znovu odhaľuje. Všeobecná vôľa jedná vždy s cieľom dobra spoločnosti ako celku.

Životopis Jean-Jacques Rousseau

Jean-Jacques Rousseau bol osvietenec, sociológ, politický mysliteľ, teoretik pedagogiky. Neštudoval na nijakej univerzite, vzdelanie získal samoštúdiom. Študoval filozofiu, matematiku, hudbu, dejepis, zemepis, astronómiu, jazyky a ďalšie odbory. Po príchode do Paríža nadviazal styky s filozofmi a literátmi a zúčastňoval sa na vydávaní Encyklopédie. Patril k najvplyvnejším mysliteľom v ľudských dejinách. Tvrdil, že človeka pôvodne „ušľachtilého divocha“, pokazila civilizácia a spoločenské inštitúcie a že vláda sa má riadiť priamo vôľou ľudu.

Politická filozofia

Presadil sa ako politický filozof. Tvrdil, že všetci ľudia sa rodia ako slobodný a rovnoprávny a že spravodlivý štát musí chrániť dôstojnosť všetkých svojich občanov bez ohľadu na ich rodinný pôvod a spoločenské postavenie. „Človek sa rodí slobodný a všade je v reťaziach“, napísal vo svojom najslávnejšom diele spoločenská zmluva, ktorú vydal v roku 1762. Rousseau bránil práva obyčajných ľudí voči dedičným výsadám. Stal sa preto spolu s Voltairom hlavnou postavou osvietenstva, hnutia, ktoré kritizovalo stavovské výsady menšiny a chcel skoncovať s mystériom náboženstvá a s predsudkami a nahradiť ich racionálnym úsudkom.

Život Jean-Jacques Rousseaua

Rousseaua vychovával najskôr otec, neskôr už menej šťastným spôsobom teta so strýkom. Ako 16-ročný utiekol zo Švajčiarska a stal sa tajomníkom a spoločníkom zámožného katolíckeho filantropa Louisa de Warens, čo mu umožnilo ukončiť svoje vzdelávanie. Mohol sa tak živiť – v Lyone a neskôr v Paríži – ako domáci učiteľ, skladateľ, dramatik, hudobník a spisovateľ. Okrem filozofických prác písal romány, poéziu, operu, ale aj práce o botanike, hudbe a vzdelávaní. V roku 1750 v Dione vyhral cenu akadémie za prácu rozprava o vedách a umeniach, v ktorej tvrdil, že vedy a umenia majú ďaleko k tomu, aby podporovali šťastie a cnosť, v skutočnosti ľudí len kazia. V rozprave o pôvode a základoch nerovnosti medzi ľuďmi (1755) píše už aj o zhubných následkoch spoločnosti na prirozený stav ušľachtilého divocha.

Jeho názory vyprovokovali Voltairov útok a stali sa príčinou ich trpkých vzájomných sporov. V roku 1752 Rousseau vydal dve najznámejšie diela: román Emil, v ktorom predkladá svoju teóriu vzdelávania, o filozofickú prácu Spoločenská zmluva. Obe vyvolali vo Francúzsku aj vo švajčiarsku takú prudkú polemiku a odpor, že musel odísť najskôr do Pruska a neskôr do Anglicka. V Anglicku sa stretával s Humom, ale mentálne bol čoraz nestabilnejší a jeho paranoidne správanie nakoniec zničilo ich priateľstvo. V roku 1768 sa ilegálne vrátil do Francúzska, kde krátko na to, ako napísal Vyznania, v roku 1778 zomrel. Vyznania sú prekvapivo úprimnou autobiografickou prácou, ktorá vyšla až po jeho smrti v roku 1782.

Deizmus: deista Rousseau

Pokiaľ ide o filozofickú orientáciu bol deistom. Kriticky vystupoval proti oficiálnemu náboženstvu, ale odmietol aj ateizmus a materializmus.

V polemike s nimi vychádzal z troch princípov:

  • Po prvé, pripúšťal existenciu akejsi vôle, ktorá uvádza do pohybu vesmír a oživuje prírodu.
  • Po druhé, zákonitosť prírody odvodzoval za najvyššieho rozumu.
  • Po tretie, dušu považoval za nehmotnú substanciu.

Podľa Rousseaua Boh a hmota sú dva večné princípy, ktoré existujú vedľa seba:

  • Boh je aktívny
  • Hmota pasívna

Pretože Boh hmotu nestvoril nemôže ju ani zničiť. Aj človek pozostáva z dvoch princípov:

  • Z hmotného tela
  • Z nehmotnej duše

Názory na poznávanie

V názore na poznávanie vychádzal z empirizmu. Poznatky odvodzoval z pocitov, ktoré považoval za pasívne, kým usudzovanie za aktívne. Pocity sú pravdivé, zatiaľ čo usudzovanie čiže myslenie vedie k omylom – preto dával prednosť pocitom, a citom pre rozumom. Na rozdiel od Francúzskych osvietencov, ktorý uznávali silu od ľudského rozumu, kultúry a výtvorov civilizácie. Rousseau vyzdvihoval prírodu, ľudský cit a vôľu. Na kultúru sa díval kriticky a považoval ju za príčinu úpadku mravov a zdroj ľudského nešťastia. Človek je dobrý len v prirodzenom stave, v ktorom koná v zhode so svojimi citmi a vrodenými sklonmi. Len v tomto stave je možná rovnosť medzi ľuďmi. Keď sa ľudia rozdelia na chudobných a bohatých, na otrokov a pánov, prirodzená sloboda zanikla a namiesto prirodzenej náklonnosti sa zrodil egoizmus.

Nerovnosť medzi ľuďmi vedie k boju o moc, uzákoňuje útlak a jej dôsledkom je popieranie prirodzených zákonov. Podľa Rousseaua teda kultúra a civilizácia nevedú k morálnemu zdokonaľovaniu človeka, ale naopak, brzdia jeho prirodzený rozvoj. Rousseau však vie, že úplný návrat k prirodzenému stavu ž nie je možný, a tak celkom neodmieta ani kultúru. Je však za takú kultúru a civilizáciu, ktorá zodpovedá prirodzenému rozvoju jednotlivca ľudskej spoločnosti. Rousseau vo svojej tvorbe venoval hlavnú pozornosť sociálno-politickým problémom. Skúmal príčiny vzniku sociálnej nerovnosti medzi ľuďmi, aby našiel spôsob, ako ju odstrániť. Scoje názory na vznik štátu a na jeho usporiadanie vysvetlil v práci Spoločenská zmluva.

Rozprava o umení a vedách

Rozprava o umení a vedách je strhujúcim odsúdením novodobej spoločnosti. Snáď vďaka tomu, ako sa zrodila, je zaujímavejšia skôr svojou vzletnou rétorikou než starostlivou argumentáciou. Rousseauova hlavná téza znie, že cnosť sa nachádza „zarytá do srdca“ každého človeka. Žiadneho zvláštneho vedenia nie je treba, a tak pokrok vedenia naznačený v otázke nijako neprispieva k zlepšeniu mravnosti. Skôr opak je pravdou. Cnosť nájdeme častejšie v obyčajnom človeku práce než vo filozofii či umelcovi. Problém podľa Rousseaua spočíva v tom, že ako náhle spoločnosť, dosiahne úroveň voľného času nutného k prevádzkovaniu umenia a filozofie, sú jej príslušníci chytený v zdaniu a klame. Potreba náležite sa javiť sa stáva dôležitejšia než pravda a ľudia sú odvádzaný od podctivosti, ktorou sa vyznačujú primitívnejšie, prirodzené spoločnosti.

Rozprava o umeniach a vedách jasne ukazuje Rousseauové vlastné vnímanie rozdielu medzi Parížom a Ženevou. Tým zároveň zavádza jeho metódu analýzy, totižto hľadať odpovede na filozofické otázky v sebe samom. V druhej Rozprave sa tieto dva rysy objavujú znova, avšak tento krát v kontexte tradičných argumentov o „prirodzenom stave“.

Prirodzený jav a prirodzenosť človeka

Termíny „prirodzený stav“ a „prirodzenosť človeka“ hrajú v politických a morálnych diskusiách osemnásteho storočia prominentnú rolu. Bol to „vek rozumu“ – mnohý filozofovia kritizovali spoločnosť a vládu a snažili sa zaistiť svojej kritike racionálnu a empirickú oporu odkazom k prirode. Cieľom bolo obhájiť oprávnenosť určitého typu vlády jeho spojením s ľudskou prirodzenosťou, to jest s definičnými znakmi ľudských bytostí. K odhaleniu takýchto podstatných rysov sa tiež zdalo nutné uvážiť, aký boli ľudia v „prirodzenom stave“, ktorý snáď vládol pred vznikom organizovaných vlád.

Chaos

Väčšina mysliteľov doby sa zhodovala v tom, že každá oprávnená vláda sa musí opierať o súhlas ovládaného ľudu, či už skutočný alebo tichý. Značne sa samozrejme líšili vo svojom chápaní ľudskej prirodzenosti a v zobrazení prirodzeného stavu, a preto tiež v určovaní vlád, ktoré nadnášali ako nezbytné a spravodlivé. Napríklad Hobbes tvrdil, že prirodzený stav je stav vojny. Ľudia sú od prírody slobodní a sebeckí, a predovšetkým usilujú o prežitie. V prirodzenom stave záujem každého jedinca ohrozuje a je ohrozovaný záujmom každého druhého človeka. Výsledkom je neznesiteľný chaos. Ľudia však nie sú len sebeckí, ale tiež obdarení rozumom. Aby bol dosiahnutý mier a zaistené prežitie, každý jednotlivec si pripustí možnosť obetovať svoje prirodzené práva a slobodu a podriadiť sa zákonom vrcholného vládcu, ktorého hlavnou zodpovednosťou je udržať zákon.

Rozprava o nerovnosti

Rousseauova Rozprava o nerovnosti je z časti kritikou Hobbesových názorov. Tam, kde sa Hobbes snažil legitimizovať existujúce vlády, predkladá Rousseau opäť odsúdenie. Rovnako ako Hobbes, i Rousseau dokazuje, že ľudia sú od prírody slobodní a sebeckí. V tomto prípade je však sebectvo sprevádzané prirodzeným súcitom, ktorý ľuďom zabraňuje navzájom si ubližovať. Prirodzený stav nie je stav vojny, ale skôr stav nesmiernej ľahostajnosti. Existujú prirodzené rozdiely sily a inteligencie, avšak v spojení s prirodzenou slobodou sú nepodstatné. Dôležitými sa stávajú najskôr až v spoločnosti. Tu sa totiž ľudia začínajú navzájom porovnávať. Objavuje sa ješitnosť, pýcha a pohŕdanie, čím začína skazenie ľudí skrze spoločnosti, ako je popísané v prvej Rozprave. Rousseau ukazuje, že ľudia sa pri svojich prvých pokusoch o výstavbu vlády dopúšťajú omylov a navzájom sa klamú. Ich osudnou chybou je to, že sa vzdajú svojej slobody pre ilúziu ich ochrany. Namiesto získania ochrany sa stávajú otrokmi. Pôvodom nerovnosti je sústredenie na všetko zdanlivé. Nerovnosť potom vedie k strate slobody. Oboma krokmi sa ľudia vzďaľujú od svojej prvej prirodzenosti.

V týchto prvých dvoch dielach sa vynára niekoľko zásadných tém. Ľudia sú od prirodzenosti dobrí, zatiaľ čo spoločnosť ich kazí. Najhoršou skazenosťou je strata slobody spôsobená spoločenskou nerovnosťou. Slobodou sa v tejto dobe zaoberalo mnoho mysliteľov, niektorý bádatelia si však povšimli, že Rousseauov dôraz na jeho spojitosť s rovnosťou je neobvyklý. Nezvyčajné je na jeho argumentoch tiež vyzdvihnutie pocitov, či presnejšie – vôle a rozumu.

Emil

Ak teda Rozpravami začína Rousseauova kritika spoločnosti, jeho následné diela, Emil a Spoločenská zmluva, predkladajú riešenie zachytených problémov. Rousseau písal obe knihy skoro zároveň. Emil opisuje Rousseauovu víziu výchovy chlapca. Ide predovšetkým o výchovu vôle, usporiadanú vzhľadom k dvom zreteliam. Prvým je vyhnúť sa skázonostnému vplyvu dnešnej spoločnosti. Druhým je vytvoriť jedinca pripraveného vziať na seba mravné a politické záväzky nového štátu opísaného v Spoločenskej zmluve. Obe knihy hovoria o rozvíjaní rozumu od prirodzenej slobody dieťaťa po mravnú a politickú slobodu občana.

Ak poznáme Rousseauovo stanovisko k civilizovanej spoločnosti, neprekvapí nás, že prvou podmienkou pre výchovu pravého jedinca je dedinské prostredie. Tu bude dieťa odbavené od pôsobenia „svojvôle“ zospoločenskených dospelých. Dieťa sa učí nie podliehať premenám spoločenskej módy, ale zmeriavať si svoje sily s telesnou, prirodzenou nutnosťou. Tak sú bezprostredné skúsenosti odhalené medze prirodzenej slobody.

Rousseau sa domnieval, že výchova by mala byť progresívna. Výchova dieťaťa, po ktorej volá, vyžaduje trvalú skúsenosť s vecami na rozdiel od výučby myšlienok. Jedinou povolenou knihou je Robinson Crusoe. Formálne náboženstvo a vôbec všetky abstrakcie sa odkladajú na dobu, kedy sa vôľa a rozum jedinca už vyvinuli samostatne.

Aj keď výchova dieťaťa začína v prirodzenom stave, cieľom nie je jednoducho priviesť dospelých opäť do idylickej minulosti, aj keby niečo také bolo možné. Spoločenský styk predstavuje pre Rousseaua zároveň potenciál ľudskej skazenosti a možnosť ľudského zdokonalenia. Dosahovanie autonómie – či mravnej slobody – je pre Rousseaua zdokonalením ľudskej vôle. Prechod od prirodzenej k mravnej slobode sa zakladá na rozume. Jedinec sa učí ponechať rozumu rolu pána nad vášňami, a oslobodiť sa tak od tyranie neskrotnej túžby.

Spoločenská zmluva

Ak prijmeme Rousseauov popis pravého jedinca ako autonomného a mravného, nastáva problém, ako sa staviať spoločnosti, ktorá má takých občanov plodiť a posilňovať. Rousseau považoval za nutné, aby príslušníci spoločnosti boli ochotnými, aktívnymi členmi svojej pospolitosti. V Spoločenskej zmluve sa Rousseau snaží pre takú spoločnosť vytvoriť plán. Snáď najnápadnejším a najkontroverznejším prvkom politickej teórie, ktorá je v knihe načrtnutá je pojem „obecnej vôle“.

Rousseauova kritika existujúcich vlád sa koncentruje na stratu slobody. Zásadným pre jeho pohľad na politiku je dôraz na skutočnosť, že ľudí nejde prinútiť k tomu, aby sa vzdali svojej slobody, ako to navrhoval napríklad Hobbes. Na druhú stranu bolo Rousseauovi jasné, že už obyčajný počet príslušníkov novodobej spoločnosti vylučuje možnosť pravej demokracie. Odpoveďou na tento stred záujmov je obecná vôľa. Tá je výsledkom podmienok dohody, v ktorej každý jednotlivec presúva všetky svoje prirodzené práva a slobodu na všetkých ostatných, čím vytvára novú kolektívnu osobu.

Kolektívna osoba vznikla odložením individuálnej, prirodzenej slobody sa stáva suverénom, zvrchovaným vládcom nového štátu. Pre Rousseaua je dôležité, aby všetci ľudia odložili svoje práva v rovnakej miere (čím odpadajú nerovnosti vedúce k strate slobody) a potom znovu objavili individuálnu autonómiu vo zdieľanej vrcholnej obecnej vôle. Obecná vôľa ako vrcholný vládca rozhoduje o ustanovujúcich zákonoch spoločnosti. Rozhoduje vždy v záujme „dobra celku“.

Rousseauovmu poňatiu obecnej vôle sa dostáva obdivu i kritiky. On sám tvrdil, že obecná vôľa nie je to isté čo hlas väčšiny. Väčšina môže byť jednoducho súborom spoločných konkrétnych záujmov skupiny jednotlivcov. Obecná vôľa samozrejme vždy musí chcieť dobro celku. Toto rozlíšenie je samozrejme možné jasnejšie teoretické ako reálne. Ako môžeme v praxi poznať obecnú vôľu oddelene od hlasov väčšiny? Na viac sa môže zdať, že jednotlivec prichádza o príliš mnoho v transakcii, ktorá prisudzuje všetky práva vrcholnému vládcovi, dokonca obecnej vôli, a neponecháva žiadne útočisko pre jednotlivca ako takého.

Vyznanie

Prevažnú väčšinu svojho ďalšieho života Rousseau žil vo Francúzskej dedine. (Krátko a s nešťastnými dôsledkami žil v Anglicku s Dávidom Humom.) Rousseauove neskoré diela sa všetky bezprostredne zameriavajú na jeho osobný život. Najslávnejšie z týchto kníh sú Vyznanie. Vo Vyznaniach sa Rousseau s tvrdohlavou úprimnosťou pokúša povedať svoj životný príbeh – obdobie šťastia aj zúfalstva, úspechov aj pádov. Opisuje erotické vzťahy a svoju vinu za predanie svojich detí do sirotinca. Dielo je predovšetkým pokusom obhájiť sa pred sebou samým a pred verejnosťou. Stalo sa klasickým spisom sebaanalýzy, avšak vo svojej dobe bolo prijaté nepriaznivo a Rousseau cítil nutnosť pokračovať vo svojich snahách o sebaanalýzu po mnoho ďalších rokov, občas v zúfalstve a s narastajúcou paranojou. Zomrel u priateľa vo Francúzsku 2. Júla 1778.

Rozbor diela Spoločenská zmluva

KNIHA PRVÁ – KAPITOLA II. – O prvých spoločnostiach

Najstaršia zo všetkých spoločností a jedine prirodzená je rodina. A i v nej sú deti späté s otcom len tak dlho, kým ho potrebujú, aby sa udržali pri živote. Len čo táto potreba prestane, prirodzené puto sa rozviaže. Deti oslobodené od poslušnosti, ktorou boli povinné otcovi, aj otec oslobodený od starostlivosti, ktorou bol povinný deťom, celkom rovnako sa vracajú k nezávislosti. Ak i potom ostávajú spojení, nie je to už prirodzené, ale dobrovoľné, a rodina sa udržiava len dohodou. Táto všeobecná sloboda je dôsledok prirodzenosti človeka. Jeho prvým zákonom je bdieť nad zachovaním vlastnej osoby, jeho prvé starosti sú tie, ktorými je povinný sám sebe, a len čo rozumovo dospeje, stáva sa svojím vlastným pánom, lebo sám posudzuje prostriedky vhodné na sebazáchovu. Rodina je teda akoby prvým vzorom politickej spoločnosti, hlavu spoločnosti predstavuje otec, ľud predstavujú deti, a keďže sa všetci zrodili ako seberovní a slobodní, zriekajú sa svojej slobody len vo svoj prospech. Celý rozdiel je iba v tom, že v rodine odmeňuje otca za starostlivosť jeho láska k deťom, ktorú im venuje, a že v štáte túto lásku, ktorú hlava štátu pre svoje národy nemá, nahrádza pôžitok z vládnutia.

KAPITOLA III. – O práve silnejšieho

Najsilnejší nie je nikdy dosť silný, aby navždy ostal pánom, ak nepremení svoju silu na právo a poslušnosť na povinnosť. Odtiaľ právo silnejšieho, právom, zdá sa, nazvané ironický, no v zásade skutočne zavedené. Ale či sa nám nikdy nevysvetlí toto slovo? Sila je fyzická moc: nevidím, aé mravné ponaučenie by mohlo vyplývať z jej účinkov. Ustúpiť sile je čin nevyhnutnosti, nie vôle. Nanajvýš je to čin opatrnosti. V akom zmysle to môže byť povinnosť? Predpokladajme na okamih, že toto domnelé právo existuje. Vravím, že z toho vyplýva len nevysvetliteľný zmätok, lebo ak moc tvorí právo, účinok sa zamieňa s príčinou: každá moc, ktorá prekoná moc predchádzajúcu, dedí po nej právo. Len čo sa môže neposlúchať beztrestne môže neposlúchať beztrestne, môže sa neposlúchať oprávnene, a pretože silnejší vždy má pravdu, nejde o nič iné ako konať tak, aby sme boli silnejší. Lenže čo je to za právo, ktoré zaniká, keď moc prestáva? Ak treba poslúchať z prinútenia, netreba poslúchať z povinnosti, ak človek nie je nútený poslúchať, nie je ani povinný. Vidíme teda, že slovo „právo“ nič nepridáva k moci, tu vôbec nič neznamená. Poslúchajte mocnosti! Ak to znamená: ustupujte násiliu, je pravidlo dobré, no zbytočné, ručím za to, že sa nikdy neporuší. Všetka moc pochádza od Boha, pripúšťam to, ale aj každá choroba pochádza od neho, či to znamená, že je zakázané zavolať lekára? Keď ma prepadne lupič v lese, som povinný vydať mu pod násilím peňaženku, ale musím mu ju vydať, aj keby som ju mohol skryť? Lebo napokon pištoľ, ktorú drží v ruke, je tiež mocou. Zhodnime sa teda na tom, že moc netvorí právo a že sme povinní poslúchať iba legitimnú moc. Tak sa moja pôvodná otázka znova vracia.

KAPITOLA IV. – O otroctve

Ak ani jeden človek nemá prirodzenú právomoc nad svojím blížnym a ak moc netvorí právo, základmi všetkej legitimnej moci medzi ľuďmi ostávajú dohody. Ak môže jednotlivec, ako hovorí Grotius scudziť slobodu a stať sa otrokom pána, prečo by celý národ nemohol scudziť svoju slobodu a stať sa poddaným kráľa? Je tu veľa dvojznačných slov, ktoré by bolo treba vysvetliť, ale držme sa slova scudziť. Scudziť znamená dať alebo predať. No človek, ktorý sa stane otrokom druhého, sa nedáva, prinajmenšom sa predáva za svoju obživu. Ale prečo sa zapredáva národ? Kráľ je ďaleko od toho, aby poskytoval svojím poddaným obživu, žije z nich, a podľa Rabelaisa kráľ nežije z mála. Dávajú teda poddaní svoju osobu pod podmienkou, že sa im vezme aj majetok? Neviem, čo im vlastne ešte ostáva, aby sa zachovali.

Povie sa, že despota zabezpečuje svojím poddaným občiansky pokoj. Možno, ale čo tým získajú, keď vojny, ktoré im privodí jeho ctižiadostivosť, keď jeho nenásytná chamtivosť a tyrania jeho vlády ich privádzajú do väčšieho zúfalstva ako ich vlastné nezhody? Čo tým získavajú, keď tento pokoj je jednou z ich útrap? Pokojne sa žije aj v temniciach, či to postačí na to, aby sa tam človek mal dobre? V Kyklopovej jaskyni uväznení Gréci žili pokojne, čakali až na nich príde rad a zhltnú ich. Je absurdné a nepochopiteľné povedať, sa človek dáva zadarmo, taký čin je nezákonný a neplatný už len preto, že kto tak robí, nie je pri zdravom rozume. Povedať niečo také o celom národe znamená predpokladať národ bláznov, no bláznovstvo netvorí právo. I keby sa každý mohol scudziť, nemôže scudziť svoje deti, rodia sa ako ľudia a slobodní, ich sloboda im patrí, nik s ňpu nemôže disponovať, len ony samy. Skôr než rozumove dospejú, môže otec v ich mene zmluvou určiť podmienky ich zachovania a blahobytu, nemôže ich však darovať definitívne a bezpodmienečne, lebo také darovani odporuje cieľom prírody a presahuje otcovské práva.

Na to, aby ľubovoľná vláda bola zákonná, bolo by teda potrebné, aby v každej generácií ľud rozhodoval, či ju príjme alebo zavrhne, no potom by táto vláda nebola už ľubovoľná. Vzdať sa svojej slobody znamená vzdať sa svojej ľudskej dôstojnosti, ľudských práv, ba i povinnosti. Ak sa niekto všetkého vzdal, za to ho ničím nemožno odškodniť. Také vzdanie sa je nezlučiteľné s ľudskou prirodzenosťou a odňať človeku všetku slobodnú vôľu znamená odňať všetku mravnú cenu jeho činom. Napokon je to bezpodstatná a sama sebe protirečiaca dohoda, ktorá na jednej strane predpisuje neobmedzenú moc a na druhej strane bezhraničnú poslušnosť. Či nie je jasné, že človek ničím nie je zaviazaný tomu, od ktorého má právo všetko vymáhať? A neanuluje tento akt už táto podmienka bez protihodnoty, bez náhrady? Lebo aké právo by mal môj otrok voči mne, keď všetko, čo má, je moje, a keď – pretože právo je mojím právom – toto právo pravo voči mne samému je slovom, ktoré nemá zmyslu?

Grotius a iní odvodzujú z vojny ďalší prameň domnelého práva otroctva. Keďže podľa nich víťaz má právo usmrtiť porazeného, môže si porazený vykúpiť život svojou slobodou, dohoda o to legitímnejšia, že prináša obidvom osoh. No je jasné, že toto domnelé právo na usmrtenie porazených nijako nevyplýva z vojnového stavu už preto, lebo ľudia, žijúci v stave pôvodnej nezávislosti, nemajú medzí sebou dosť stálych stykov, aby z nich mohol vzniknúť stav mieru alebo vojny, a preto nie sú od prírody nepriateľmi. Vojnu tvoria vzťahy medzi vecami, a nie vzťahy medzi ľuďmi, a keďže vojnový stav nemôže vzniknúť z jednoduchých osobných vzťahov, ale len zo vzťahov vecných, nemôže existovať súkromná vojna alebo vojna človeka proti človeku ani v stave prirodzenom, kde nie je stále vlastníctvo, ani v stave spoločenskom, kde je všetko pod mocou zákona. Zápasy súkromníkov, súboje, potýčky sú činy, ktoré nevyvolávajú zvláštny právny stav: a pokiaľ ide o súkromné vojny, dovolené nariadeniami Ľudovíta IX., kráľa francúzskeho, a zrušené božím mierom, sú zneužitím feudálnej vlády, najnezmyselnejšej sústavy, aká kedy existovala, sústavy, protiviacej sa zásadám prirodzeného práva a každej triezvej politiky. Vojna teda nie je vzťahom človeka k človeku, ale vzťahom jedného štátu k druhému, pri ktorom jednotlivci sú nepriateľmi len náhodne, nie ako ľudia, ani ako občania, ale ako vojaci. Nie ako členovia vlasti, ale ako jej obrancovia. Napokon každý štát môže mať za nepriateľa iba iné štáty, a nie ľudí, pretože medzi vecami rozličnej povahy nie je možné určiť pravý vzťah. Táto zásada je v súlade s ustálenými zásadami všetkých čias so stálou praxou všetkých v štátoch organizovaných národov.

Vyhlásenia vojny sú menej upozornením pre mocnosti ako pre ich poddaných. Cudzinec nech je to kráľ, súkromník alebo národ, ktorý kradne, zabíja alebo zajíma poddaných bez vyhlásenia vojny kniežaťu, nie je nepriateľom, ale zbojníkom. Aj v čase vojny sa spravodlivý vladár v nepriateľskej krajine zmocní všetkého, čo je verejným majetkom, no ušetrí osobu a majetok jednotlivcov, šetrí práva, na ktorých sa zakladajú jeho práva. Keďže cieľom vojny je zničiť nepriateľský štát, človek má právo zabiť obrancov nepriateľského štátu, ak sú v zbraní, no len čo zbrane zložia a vzdajú sa, a teda prestávajú byť nepriateľmi alebo nástrojmi nepriateľa, stávajú sa opäť ľuďmi a človek už nemá práva nad ich životom. Niekedy možno zničiť štát a pritom neusmrtiť ani jedného jeho člena, nuž vojna nedáva nijaké právo, ktoré by nebolo potrebné na dosiahnutie jej cieľa. Tieto zásady nie sú Grotiovými zásadami, nezakladajú sa na autorite básnikov, ale pramenia z prirodzenosti vecí a zakladajú sa na rozume. Právo na výboj sa zakladá výlučne na práve silnejšieho. Ak vojna vôbec nedáva víťazovi právo povraždiť porazené národy, nemôže ho toto právo, ktoré nemá, oprávňovať, aby ich zotročil.

Človek má právo usmrtiť nepriateľa len vtedy, keď ho nemôže zotročiť, právo zotročiť teda nepochádza z práva usmrtiť, je to teda nespravodlivá zámena, ak sa dovolí, aby si nepriateľ za cenu slobody vykúpil svoj život, na ktorý človek nemá nijaké právo. Ak právo na život a na smrť zakladáme na práve otroctva a právo otroctva na práve na život a na smrť, či nie je jasné, že upadáme do bludného kruhu? I keď predpokladáme to hrozné právo všetko zabíjať, tvrdím, že vojnový otrok alebo porazený národ nie je svojmu pánovi povinný ničím než poslušnosťou, pretože je k nej nútený. Keď víťaz berie rovnocennú náhradu za jeho život, či mu tým nedáva milosť? Namiesto toho, aby ho zabil bez úžitku, zabil ho užitočne. A tak bez toho, že by nad ním nadobudol nejakú právomoc, spojená s násilím, vojnový stav medzi nimi trvá ako predtým, ich vzťah je dokonca dôsledkom toho, a použitie vojnového práva nepredpokladá nijakú mierovú zmluvu. Uzavreli dohodu, dobré, no táto dohoda predpokladá trvanie vojnového stavu, súc ďaleko od toho, aby ho zrušila. A tak nech sa z ktorejkoľvek stránky dívame na veci, právo otroctva je neplatné nielen preto, lebo je nezákonné, ale i preto, lebo je nezmyselné a nič neznamená. Slová otroctvo a právo sú protirečia, navzájom sa vylučujú. Nech to povie človek človeku alebo človek národu, rovnako nezmyselná bude takáto reč: Uzatváram z tebou dohodu celkom v tvoj prospech a celkom v môj prospech, že ju budem zachovávať, dokiaľ sa mne bude páčiť.

KAPITOLA V. – O tom, že sa treba vždy vracať k prvej dohode

Aj keby som všetko pripustil, čo som dosiaľ vyvrátil, zástancovia despotizmu by sa tým nepodporili. Vždy bude veľký rozdiel medzi podrobením davu a vládnutím nad spoločnosťou. Keď sú jednotlivci, nech ich je koľkokoľvek, postupne zotročovaní jediným človekom, vidia v tom iba pána a otrokov, no nevidela v tom národ a jeho hlavu, je to akoby zlúčenie, a nie združenie, nejestvuje tam verejné blaho ani štátne teleso. Keby tento človek zotročil hoc aj pol sveta, vždy bude iba záujmom súkromným. Ak taký človek zahynie, jeho ríša ostane bez spojiva, rozpadne sa a zosype do hŕbky popola ako dub, keď ho oheň strávi. Grotius vraví, že národ sa môže dať kráľovi. Podľa Grotia je národ národom skôr, ako sa dá kráľovi. Samo toto darovanie je občianskym úkonom, predpokladá verejné rokovanie. Ešte skôr než budeme skúmať akt, ktorým si národ zvolí kráľa, bolo by dobré skúmať akt, ktorým sa národ stáva národom, lebo tento akt, ktorý nevyhnutne musí predchádzať aktu, druhému, je skutočným základom spoločnosti. Keby naozaj nebolo nijaké predchádzajúcej dohody, kde by bol záväzok, keby voľba nebola jednohlasná, že sa menšina podrobí voľbe väčšine? A aké právo má sto ľudí, ktorí si prajú istého pána, hlasovať za desať ľudí, ktorí si ho vonkoncom neželajú? Zákon o väčšine vo voľbách sa sám zakladá na dohode a aspoň raz predpokladá jednomyseľnosť.

KAPITOLA VI. – O spoločenskej zmluve

Predpokladám, že ľudia dospeli vo vývine k tomu bodu, keď prekážky, škodlivé pre ich zachovanie v prirodzenom stave, odolnosťou víťazia nad silami, ktoré každý jednotlivec môže vynaložiť, ak sa chce udržať v tomto stave. Vtedy tento prvotný stav nemôže ďalej trvať a ľudské pokolenie by zahynulo, keby nezmenilo spôsob života. Keď teda ľudia nemôžu vytvoriť nové sily, ale iba zlúčiť a riadiť tie, ktoré už jestvujú, nemajú iný prostriedok zachovania ako zlúčením utvoriť súhrn síl, ktorý by premohol odbor, a uviesť tie sily do pohybu jediným impulzom a prinútiť ich pôsobiť súhlasne.

Tento súhrn síl sa môže zrodiť iba súčinnosťou viacerých ľudí. Keďže však sila a sloboda každého človeka sú prvými nástrojmi jeho sebazáchovy, ako ich dá k dispozícii bez toho, aby si uškodil a zanedbal povinnosť voči sebe samému? Tieto ťažkosti, keďže ide o predmet môjho skúmaniam, možno vyjadriť týmito slovami:

„Musíme nájsť takú formu združenia, ktoré by spoločnými silami bránilo a ochraňovalo seba, aj keby sa zjednotil s ostatnými, a ostával by tak isto slobodný ako predtým.“ To je základný problém, ktorý rieši spoločenská zmluva.

Články tejto zmluvy sú už povahou aktu stanovené tak, že by ich aj najmenšia zmena urobila zbytočnými a neúčinnými, teda aj keď hádam nikdy neboli formálne vyslovené, predsa sú všade rovnaké, všade mlčky prijímané a uznávané až do tých čias, keď sa táto spoločenská zmluva poruší a každý opäť nadobúda svoje pôvodné práva, znovu získava svoju prirodzenú slobodu a a stráca slobodu zmluvnú, pre ktorú sa zriekol svojej prirodzenej slobody.

Všetky tieto články, ak sa správne chápu, redukujú sa na jediný: je to úplné odcudzenie sa každého člena spoločnosti so všetkými jeho právami celému spoločenstvu, lebo predovšetkým podmienka je pre všetkých rovnaká, ak sa každý dáva celý, a ak je podmienka pre všetkých rovnaká, nik nemá záujem na tom, aby ju ostatným sťažoval.

Pretože sa odcudzenie deje bez výhrad, je spojenie také dokonalé, aké len môže byť, a ani jeden člen nemá nijaké požiadavky, lebo keby jednotlivcom ostávali nejaké práva, každý by čoskoro požadoval – súc v určitej veci svojím vlastným sudcom – aby ním bol vo všetkom, lebo by nebolo nijakého spoločného nadriadeného, ktorý by mohol rozhodovať medzi nimi a verejnosťou, a prirodzený stav by trval naďalej a združenie by sa nevyhnutne stalo tyraniou alebo zbytočnosťou.

Napokon, keď sa každý všetkým dáva, nikomu sa nedáva. A keďže sa nad každým členom získava iba také právo, aké mu sám človek nad sebou postupuje, získava sa náhrada za všetko, čo sa stráca, a viac síl na to, aby sa zachovalo to, čo človek má.

Ak teda zo spoločenskej zmluvy vylúčime to, čo pre ňu nie je podstatné, zistíme, že sa redukuje na tieto slová: Každý z nás podriaďuje svoju osobu a všetku svoju moc najvyššiemu riadeniu všeobecnej vôle: a súčasne každého člena prijíma ako neoddeliteľnú časť celku.

Tento združujúci akt namiesto jednotlivých osôb účastníkov zmluvy zaraz tvorí právnické a kolektívne teleso, ktoré sa skladá z toľkých členov, koľko má zhromaždenie hlasov. Toto kolektívne teleso tým istým aktom dostáva svoju jednotnosť, svoje spoločné ja, svoj života svoju vôľu. Táto verejná osoba, ktorá sa utvorila zjednotením všetkých ostatných, mala predtým meno civitas a dnes sa nazýva republika alebo štátne teleso, ktoré jeho členovia menujú štátom, keď je pasívne, suverénom, keď je aktívne, mocnosťou, keď sa prirovnáva jemu podobným. Členovia spoločnosti vcelku sa nazývajú národom a jednotlivo občanmi, pretože majú účasť na zvrchovanej moci, a poddanými, pretože sú odrobení zákonom štátu. Na tieto výrazy sa často miešajú a zamieňajú. Stačí, ak ich vieme rozoznať, keď sa používajú vo svojom najpresnejšom význame.


Komentáre

  1. Viliam Hájovský

    Vážené dámy a páni,
    zabudli ste v tomto článku povedať o J.J.Rousseauovi, že to bol narcis,egoistra, príživník , a že vôbec nemal morálne právo napísať čokoľvek o výchove detí, lebo sám ich mal päť a hneď po narodení ich dal svojej družke odniesť na prah sirotinca. Boli to teda nalezenci, ktorí v tých dobách v tých podmienkach sa dožili dospelého veku v pomere jedna ku desať. On pritom žil na rôznych panstvách na úkor tupcov, ktorí mu okrem pobytu, stravy, ešte aj lichotili a mohol tvoriť; dokonca plagiovať. Bol to klasický egoista , narcis a podľa toho čo som si o ňom naštudoval ja; bol duševne chorý. Jeho choroba vyplývala z toho, že aj telesne nebol „fit“.
    Čo ma na tom najviac mrzí je to: že ešte aj dnes jeho táraniny považujú mnohí za nezvratné pravdy. A žiaľ mnohé myšlienky v oblasti pedagogiky prenikli do našich praktík.

Pridaj komentár

Štítky: