Výchova

Výchova ako zámerné formovanie človeka je činnosť existujúca od vzniku ľudstva. Dobré i zlé skúsenosti z výchovy detí, mládeže, poučenia, rady ako ľudí vychovávať, sa hromadili, uchovávali a tradovali z pokolenia na pokolenie. V predhistorických obdobiach tvorili významnú súčasť celkových kmeňových, rodových a rodinných tradícií. Fenomén výchovy spočíva v tom, aby sa ďalším generáciám sprostredkovali schopnosti, zručnosti a postoje, ktoré jestvujú v danej spoločnosti a ktoré sa pre jej trvanie a ďalší rozvoj pokladajú za dôležité. Vychovávať človeka, sprostredkovať mu poznatky, umožniť mu, aby sa vyučil, nemožno oddeliť od otázky, k čomu má byť človek vychovávaný, aké poznanie mu bude najlepšie slúžiť, z čoho má pozostávať jeho vzdelanie.[1]

Výchova v pedagogike

Základným pojmom tak pedagogickej teórie, ako aj pedagogickej praxe je výchova. V odbornej literatúre je viac rôznych definícií tohto pojmu. V zahraničnej literatúre sa používa termín edukácia, ktorý má v slovenčine viac významov (výchova, vzdelanie, školstvo).

Vo všeobecnosti môžeme povedať, že výchova je činnosť, ktorá smeruje k získaniu a zdokonaľovaniu duševných (rozumová výchova, mravná výchova, estetická výchova), telesných (pracovná výchova, telesná výchova, zdravotná výchova) a duchovných (náboženská výchova, mravná výchova) vlastností človeka.

Výchova a spoločnosť

  • Predmetom výchovy je človek a jeho psychické procesy a funkcie.
  • Úlohou výchovy je rozvoj možností človeka.
  • Obsah výchovy určuje spoločnosť a je jej odrazom momentálneho rozvoja.

Výchova je typicky ľudskou činnosťou, ktorá môže byť uvedomelá a neuvedomelá. Uvedomelá výchova sprevádza ľudstvo od počiatku. Zámerné, úmyselné odovzdávanie poznatkov a potrebných pracovných skúseností mladšiemu pokoleniu od starších pokolení sa stalo nevyhnutnou podmienkou zachovania ďalšieho rozvoja človeka. Jej obsah určuje spoločnosť a je jej odrazom momentálneho rozvoja. Pod pojmom výchova chápeme každé pedagogické pôsobenie.

Výchova je v pedagogickom poňatí považovaná za zámerné pôsobenie na osobnosť jedinca s cieľom dosiahnuť zmenu v rôznych zložkách osobnosti.

„Výchova je zámerné cieľavedomé, plánovité a systematické pôsobenie na osobnosť človeka, ktorým mu vštepujeme potrebné vlastnosti, rozvíjame jeho psychické a telesné stránky, čím ho pripravujeme do života.“[2]

Ciele, obsah a úlohy výchovy

Celkové zameranie, ciele, obsah a úlohy výchovy sa v historických obdobiach menili, boli určované stupňom rozvoja spoločnosti a potrebami ďalšieho rozvoja spoločnosti. V historickom vývoji sa vyvinuli rozmanité zložky výchovy: rozumová výchova, mravná výchova, politická výchova, náboženská výchova, estetická výchova, telesná výchova, pracovná výchova, atď. Z hľadiska toho, kto poskytuje výchovu, hovoríme o rodinnej výchove, školskej výchove, predškolskej výchove, podnikovej výchove, vojenskej výchove a pod.

Sebavýchova

V súvislosti s pojmom výchova treba spomenúť pojem sebavýchova. Pri sebavýchove ide o sústavnú činnosť jedinca zameranú na cieľavedomé formovanie vlastnej osobnosti. Sám jedinec si vytyčuje nejaké ciele formovania a usiluje sa o ich realizovanie (napr. cieľ prestať fajčiť, získať odbornosť). Realizovanie sebavýchovy predpokladá do istej miery vyzretú osobnosť.

„Sebavýchova je cieľavedomý proces formovania vlastnej osobnosti dosiahnuť žiaduce morálne a charakterové vlastnosti. Predpokladom sebavýchovy je sebapoznanie, ktoré vyplýva aj z rodiny.“[3]

Zdroje a literatúra

[1] Spracované podľa: DRAVECKÝ, J. 2006. Všeobecná pedagogika. Ružomberok: Vydavateľstvo Katolíckej univerzity, 2006. 88 s. S. 4.

[2] BOŠŇÁKOVÁ, M. 2006. Základy pedagogiky. Bratislava: SAP, 2006. 65 s. ISBN 80-89271-07-3. S. 7.

[3] BOŠŇÁKOVÁ, M. 2006. Základy pedagogiky. Bratislava: SAP, 2006. 65 s. ISBN 80-89271-07-3. S. 9.


Pridaj komentár