0Niccolò Machiavelli
Niccolò Machiavelli (Niccolò Macchiavelli) (* 3.5.1469 – + 21.6.1527) bol talianský renesančný politik, prozaik, básnik, dramatik, historik a vojenský teoretik. Niccolò Machiavelli sa narodil roku 1469 vo Florencií ako druhý syn právnika Bernarda di Niccolò Machiavelliho. Jeho mladosť je pomerne nejasná, do histórie sa zapísal až v roku 1498, kedy sa stal predsedom a sekretárom tzv. Rady desiatej – orgán Florentskej republiky, poverený diplomatickými a vojenskými úlohami. Akokoľvek nemal skutočné právomoci, mal behom štrnásťročného výkonu tejto funkcie možnosť dobre sa zoznámiť s politikou vtedajších italských štátnikov a sledovať, ako vladári presadzujú svoju moc.
Machiavelliho politická kariéra skončila v roku 1512, po návrate rodu Medici k moci. Tí odstránili republikánske zriadenie, Machiavelli bol obvinený z príprav z prisahania a po prepustení z väzenia bol vyhnaný z Florencie. Zbytok života žil v ústraní na svojom sídle u San Cassiano a úplne venoval sa literatúre. Svojich politických ambícií sa síce nevzdal, ale tie už nedošli k naplneniu ani v roku 1527, kedy bola znova vo Florencii obnovená republika.
Machiavelli bol zakladateľom modernej historiografie. V hlavnom historickom diele Florentské letopisy zovšeobecnil historické fakty a vyvodil z nich poučenia pre súčasnosť. Vytvoril teóriu silného štátu nezávislého na cirkvi. Vychádzal zo vzoru rímskej republiky (Vlády a štáty) a zo skúseností florentskej republiky a rozdrobenej Itálie na prelome 15. a 16. stor. Predpokladal, že spoločnosť nepodlieha Božej vôli, prirodzeným zákonom a túžbe ľudí po blahobyte, ľud však nevie svoje záujmy uplatňovať, preto je nutný silný štát s obratným panovníkom na čele (Vladár – 1513).
Ako politik objavil Machiavelli autonómnosť politickej morálky, nezávislej na etike a náboženstve. Úspech štátu je pre neho prvoradý, k dosiahnutiu politických cieľov sa môžu akékoľvek prostriedky. Je po ňom pomenovaný i machiavellismus (ktorý ale vznikol nepresnou interpretáciou Machiavelliho učenia), zjednodušene politická zásada “účel svedčí prostriedky”, kde sa v mene “veľkých cieľov” prehliadajú morálne, právne a iné princípy a užívajú sa akékoľvek prostriedky podľa situácie.
Diela Niccola Machiavelliho
Historické diela
- 1506/1509 – Rozhovory o prvých desiatich knihách Tita Livia
- 1521 – O vojenskom umení
- 1521/1525 – Dejiny Florencie
Komédie
- 1520 – Mandragora
- Clízia
Ostatné diela
- 1499 – Discorso sopra le cose di Pisa
- 1502 – Del modo di trattare i popoli della Valdichiana ribellati
- 1502 – Del modo tenuto dal duca Valentino nell‘ ammazzare Vitellozzo Vitelli, Oliverotto da Fermo, etc. (Popis metód použitých miestodržiteľom Valentinom pri zavraždení Vitellozzo Vitelliho, Oliverotto da Fermo, atd.)
- 1502 – Discorso sopra la provisione del danaro
- 1506 – Decennale primo
- 1508/1512 – Ritratti delle cose dell’Alemagna
- 1509 – Decennale secondo
- 1510 – Ritratti delle cose di Francia
- 1513 – Vladár (vydaný posmrtne roku 1532)
- 1515 – Belfagor arcidiavolo, román
- 1520 – Discorso sopra il riformare lo stato di Firenze
- 1520 – Sommario delle cose della citta di Lucca
- 1525 – Frammenti storici
Vladár
Dielo Vladár Niccola Machiavelliho je venované osobe panovníka. Predkladá charakteristiku ideálneho panovníka, jeho vlastností a spôsoby vládnutia. Vychádza z postoja, že každý človek je mocichtivý a hriešny. Prostredníctvom Vladára sa snaží dať Machiavelli Lorenzovi Medicejskému silu a vedomosti, ktorými by ovládol a zjednotil celé Taliansko. Tento spis je vlastne niečím ako učebnicou o fungovaní moci. Dnes v ňom však môžeme nájsť i to, ako sa má správať človek, aby mal úspech.
Pätnásta kapitola O ľudských vlastnostiach, ktoré prinášajú chválu alebo hanu
„Mnohí si utvorili predstavu republík a vladárstiev, aké nikto nikdy v skutočnosti nevidel a nepoznal. Medzi skutočným spôsobom života a tým náležitým je totiž taký veľký rozdiel, že kto kvôli náležitému životu opustí skutočný, ide skôr za svojou skazou ako za spásou. Vyznávač dobra musí medzi mnohými zlými nevyhnutne padnúť. Ak sa chce preto vladár udržať, musí sa naučiť schopnosti nebyť dobrý a okrem toho sa musí naučiť dokázať túto schopnosť uplatňovať alebo neuplatňovať, ako si to okolnosti vyžadujú. Preto nebudem hovoriť o ideálnych vlastnostiach vladára, ale o skutočných, akými bývajú v reči označovaní na svoju chválu alebo hanu všetci ľudia, a vladári osobitne, lebo tí majú najvyššie postavenie. Tak niekoho pokladajú za štedrého, iného za lakomca, jedného za dobrodincu, druhého za hrabivca, tohto za krutého, toho za súcitného, jedného z vierolomného, druhého za verného, niekoho za zženšteného a malodušného, iného za neohrozeného a odvážneho, toho za ľudského, toho zasa za namysleného, protivok chlipného je cudný, priameho prefíkaný, neprístupného prístupný, vážneho ľahtikár, zbožného bezbožník a tak ďalej.
Určite mi každý povie, že niet chvályhodnejšieho ako vladár, ktorý by mal zo spomínaných vlastností všetky dobré. Životné okolnosti však človeku nedovoľujú sústrediť sa v sebe všetky dobré vlastnosti a držať sa podľa nich. Vladár musí byť preto natoľko obozretný, aby sa vedel vyvarovať takých hanebných necností, ktoré by ho pripravili o štát, a aby sa vedel mať podľa možnosti na pozore aj pred ostatnými. Tie mu však možno v nevyhnutnom prípade odpustiť. Nech však neváha dopúšťať sa takých hanebných necností, bez ktorých by sotva vedel zachrániť štát. ak totiž všetko dobre zvážime, niektoré skutky môžu vyzerať ako cnostné, a predsa môžu priviesť do záhuby, iné zase ako necnostné, a pritom vladárom prinášajú bezpečnosť a blahobyt.“ [1]
Analýza diela
Autor tu nepojednáva o ideálnych vlastnostiach vladára, ale o skutočných vlastnostiach. Vladár musí byť natoľko obozretný, aby sa vedel vyvarovať takých hanebných cností, ktoré by ho pripravili o štát. Dobrý vladár nesmie byť štedrý, ba musí byť až skúpy a pred ľudom nesmie budiť dojem človeka, žijúceho v prepychu. Najlepší vládca je taký, ktorý aj v časoch vojen nedvíha dane, ale vojnu vedie z úspor rokov minulých, alebo z vojnovej koristi, na čo Machiavelli dodáva že „dávať z cudzieho neuberá na tvojej povesti, naopak, pridáva: dávať z tvojho, to ti jedine škodí.“
Každý vladár si má želať aby ho považovali skôr za súcitného ako sa ukrutného. No nový vladár väčšinou nemá inú možnosť ako si vynútiť rešpekt, než byť ukrutým. Vystáva teda otázka, čo je lepšie – budiť lásku, alebo strach. Najlepšie je oboje, ideálny vládca musí byť milovaný, no zároveň musí budiť rešpekt a autoritu.
Správny vladár má vzbudzovať rešpekt, no nemal by byť nenávidený a opovrhovaný. To dosiahne ak bude dodržiavať pravidlo, že ľudu sa nesmie siahať na majetok a česť, inak sa búri. Do čela vzbury sa dostávajú sprisahanci. Ak je vladár milovaný ľudom, potom vzbura nenachádza odozvu a sprisahanci sa musia báť nielen trestu vladárovho ale aj hnevu ľudí. Vladár by mal však poveriť trestom iných a on sám by sa mal obmedziť iba na udeľovanie milostí.
Veľký vladár sa stáva veľkým vďaka svojim víťazstvám nad nepriateľmi a teda mnohí sa nazdávajú, že vladár, len čo sa naskytne príležitosť, má voči sebe podnecovať svojich nepriateľov. Machiavelli tvrdí, že otázka správnosti tohto kroku závisí od konk. situácií, no nie vždy sa odporúča mať nepriateľov na každej strane. Každé kniežatstvo má pevnosti, ktoré slúžia na obranu pred nepriateľmi. Keď sa však nový vladár ujme vlády, ľud ho berie spočiatku ako nepriateľa, preto by mohol pevnosti využiť. Ak chce mať vladár patričnú vážnosť, najlepšie si ju získa veľkými podujatiami a dobrým príkladom. Ďalej sa musí vladár pridať k nejakému názoru, pretože správny vladár musí byť niekomu priateľom a niekomu nepriateľom, pretože ak to nespraví ľud, nadobudne pocit neistoty. Priatelia (spojenci) by mali byť slabší ako on, lebo inak by sa mohol stať v prípade víťazstva ich väzňom.
Záver
Machiavelli sa snaží týmto dielom vysvetliť fungovanie moci. Jej fungovanie potom očisťuje od náboženských a mravných hodnôt, pretože prichádza na to, že moc sa riadi len a len logikou. Určite sa môžeme pokúsiť odsúdiť toto Machiavelliho dielo ako nemorálne, ale jeho logický a analytický postup je absolútne nevyhnutný. Dnes sa objavuje podobný prístup, ako opisuje vo svojom diele Machiavelli, aj v oblasti public relations a marketingu a nikto tento prístup nepovažuje za nemorálny. Pretože dnes je viac ako jasné, že to tak musí byť. Rovnako tak ako je jasné pre Machiavelliho, že vladár musí byť v prvom rade silný, až potom prichádzajú na rad jeho cnosti.
Posolstvo do praxe manažéra
„Základnou ľudskou slabosťou je, že človek nepredvída búrku, keď je pekné počasie.“ Preto ak chce byť manažér, ale aj človek vo všeobecnosti úspešný, nesmie zabúdať na možné riziká aj v čase blahobytu, keď sa darí obchodom, a jeho činnosť prosperuje. Vždy musí rátať s neočakávanými udalosťami a pripraviť sa na ne dopredu.
[1] Machiavelli Niccólo. : Vladár
Autor: Bc. Januska
Tento príspevok bol vytvorený 4.5.2015 a aktualizovaný 21.2.2019. Pozrite si ďalšie príspevky autora Bc. Januska.