0Immanuel Kant sa narodil 22.apríla 1724 v Königsbergu vo východnom Prusku (dnešný Kaliningrad v ruskej exkláve) v skromných životných podmienkach rodiny sedlára. Rodina vraj pochádzala zo Škótska, čomu nasvedčuje meno Cant, ktoré si písal ešte Immanuelov otec. Ako chlapec bol Kant najmä vďaka svojej matke vychovávaný v duchu pietizmu, čo je náboženské hnutie, kladúce dôraz na osobný citový zápal vo viere. Pietizmus napokon viedol mladého Kanta k štúdiu teológie, ktoré však veľmi skoro ukončil a oddal sa filozofii a prírodným vedám. Jeho obrat k filozofii nastal po absolvovaní sedemročného štúdia v mestskom kolégiu Fredericianum, kde sa venoval aj klasickým jazykom, a keď sa po nástupe na univerzitu v Königsbergu v roku 1740dostáva pod vplyv Martina Knutzena, profesora logiky a metafyziky. Tento profesor mu sprístupnil svoju knižnicu a otvoril mu cestu k štúdiu nielen filozofie, ale aj prírodných vied – matematiky a fyziky. Práve tu sa Kant oboznamuje s fyzikou Isaaca Newtona a jeho stúpencov. Hoci sa na univerzite rozmáhal pietizmus, jeho vedecké vzdelanie ho napokon viedlo na nezávislé myslenie v duchu európskeho osvietenstva.
Učiteľ a pedagóg Immanuel Kant
Po odchode z univerzity bol Kant deväť rokov súkromným učiteľom vo viacerých zámožných, šľachtických rodinách v okolí Königsbergu, počas ktorých si osvojil dôkladné filozofické vzdelanie. Potom začal prednášať na univerzite v rodnom meste, kde získal v roku 1755 docentúru a v roku 1770 profesúru logiky a metafyziky. Prednášal viac ako štyridsať rokov nielen logiku a metafyziku, ale aj prirodzenú teológiu, morálku, prirodzené právo, matematickú fyziku, zemepis a antropológiu. Z listov Johanna Herdera vyplýva, že Kant bol svedomitým učiteľom s vynikajúcim rečníckym nadaním; jeho reč prekypovala bohatými myšlienkami a bola sprevádzaná žartom a rozmarom, ktorý činil z jeho poučných prednášok skvelú zábavu. Obzvlášť pozoruhodnými sa stali jeho prednášky o vzdialených krajinách a národoch, hoci sám Kant nikdy neopustil Východné Prusko. Kant sa nikdy neoženil.[1]
Život Immanuela Kanta
Kantov život je chudobný na vonkajšie udalosti, vyznačuje sa naopak značným stereotypom, možno aj vďaka ktorému sa Kant dožil v relatívnom zdraví vysokého veku, i keď ku koncu života mu zdravie výrazne ochablo. Sám si tento stereotyp vytvoril a so železnou koncentráciou ho každý deň dodržiaval. Kantova životospráva a jeho presný rozvrh dňa zodpovedali jeho zásadám. Vždy vstával o piatej a ihneď začínal pracovať. Od siedmej o deviatej prednášal, následne sa venoval vlastnému štúdiu, počas ktorého vznikli i jeho vedecké práce. O jednej začal dlhý obed, počas ktorého odpočíval a prijímal návštevy. Po prechádzke o pol štvrtej sa zahĺbil späť do štúdia a o desiatej večer si vždy líhal k spánku.
Dielo Immanuela Kanta
Immanuel Kant sa vo svojej tvorbe výrazne venoval otázkam prírodovedy. Jeho najvýznamnejšie diela sú napríklad „Všeobecné dejiny prírody a teórie nebies“, „O formách a princípoch zmyslového a inteligibilného sveta“, „Kritika čistého rozumu,“ „Kritika praktického rozumu,“ „Kritika súdnosti“.
Už po vydaní svojich hlavných diel dosiahol Kant uznanie a slávu, a to i za hranicami Nemecka. Boli mu udelené mnohé pocty, avšak on sám všetky pozvania mimo rodné mesto odmietal. V roku 1796 sa Kant vzdal aktívneho vyučovania a zaoberal sa ďalej štúdiom. Chcel prepracovať celý systém svojej filozofie, pričom ho k tomu viedli nové myšlienky Fichteho a mladých idealistov. Tento úmysel už nestihol zrealizovať. 12. februára 1804 Immanuel Kant zomrel. Mesto, univerzita a obyvateľstvo Königsbergu mu pripravili veľkolepý kniežací pohreb. Na jeho náhrobku je vyrytý jeho známy výrok: „Dve veci napĺňajú myseľ vždy novou a rastúcou úctou, čím častejšie a stálejšie sa nimi premýšľanie zaoberá: hviezdne nebo nado mnou a mravný zákon vo mne.“
Kritika čistého rozumu
Dielo „Kritika čistého rozumu“ má pre Kantove dovtedajšie teórie a myšlienky zjednocujúci význam. Ide o kritiku všetkého poznania, ku ktorému sa dá dospieť „a priori“, čiže nezávisle od skúsenosti. Kladie si otázku: „Ako je možný prechod od predstáv k veciam a čo oprávňuje človeka, ktorý získal len predstavy o veciach aby o nich vyslovoval súdy?“ Podľa Kanta poznanie človeka vychádza z dvoch prameňov – jedným z nich je skúsenosť, tak ako tvrdia empirici. Kant však ich teóriu rozšíril o druhý prameň poznania a tým sú pojmy.
„Kritika čistého rozumu“ sa skladá z dvoch rámcujúcich častí, úvodu a záveru, a dvoch častí tvoriacich jadro diela – tými sú transcendentálna náuka o elementoch a transcendentálna metodológia. Náuka o elementoch sa tiež rozdeľuje na dve časti, a to na transcendentálnu estetiku, ktorá sa zaoberá schopnosťou zmyslovosti, a transcendentálnu logiku skúmajúcu schopnosť myslenia. Logika sa ďalej delí na transcendentálnu analytiku a transcendentálnu dialektiku. Transcendentálne v tomto zmysle je podľa Kanta každé poznanie, ktoré sa nezaoberá predmetmi ale spôsobom nášho poznania predmetov, pokiaľ ich možno poznať nezávisle od skúsenosti.[2]
Poznanie začína skúsenosťou
Na začiatku Kritiky nadväzuje Kant na zistenie J. Locka, že všetko poznanie začína skúsenosťou. Kant však na rozdiel od empiristov zdôrazňuje, že to neznamená, že všetko poznanie pochádza zo skúsenosti. Poznanie a skúsenosť sú vyjadrované v súdoch a tieto súdy Kant delí na dva druhy: súdy a priori, tzn. súdy nezávislé od skúsenosti, ktoré nadobúdame ešte pred ňou. Po druhé sú to súdy a posteriori, čiže súdy empirické, nadobúdané práve zo skúsenosti. Čistým rozumom myslí Kant rozum využívajúci čisté poznatky, tzn. také, ktoré nevychádzajú zo zmyslovosti, teda poznatky a priori. Čisté poznanie – mimo empírie – je také poznanie, ktoré spĺňa dve základné požiadavky: nutnosť a všeobecnosť. Empirické poznatky sa spravidla vzťahujú na konkrétne objekty skutočnosti a nie sú ani nutné, t. j. stále, nemenné. Kant teda dokázal, že poznatky nutné a všeobecné (apriórne) nemôžu pochádzať zo skúsenosti. Súd je vlastne vzťah medzi subjektom a predikátom súdu, kde subjekt predstavuje to, o čom sa súd vyslovuje a predikátom je to, čo sa hovorí o subjekte.
Guľa je guľatá
Podľa druhu vzťahu medzi subjektom a predikátom Kant rozdeľuje dva druhy súdov: analytické a syntetické. V prípade analytických súdov predikát neposkytuje nový poznatok v porovnaní s poznatkom, ktorý obsahuje sám subjekt. Napr. vo vete: Guľa je guľatá. predikát „je guľatá“ hovorí presne to, čo je vyjadrené v subjekte „guľa“. Subjekt tu totiž sám nesie vlastnosť guľatosti. Oproti tomu sú tu syntetické súdy, t. j. také, ktorých predikát sa nevyvodzuje zo subjektu, ale spája sa s ním, napr. veta: Táto guľa je železná. Predikát bližšie určuje, skonkrétňuje subjekt „guľa“, lebo tento subjekt vlastnosť „železnosti“ v sebe ešte neobsahuje. Guľa môže byť akákoľvek, preto je potrebná skúsenosť, prostredníctvom ktorej môžeme určiť predikátom aká guľa teda je. Analytické súdy sú teda vytvárané a priori – mimo skúsenosti, a syntetické a posteriori – zo skúsenosti. Kant sa však zaoberá aj existenciou syntetických súdov a priori – to znamená súdov vyplývajúcich zo skúsenosti, ktoré sú zároveň všeobecné a nutné. Takou je napr. veta: Všetko, čo sa deje má svoju príčinu. Syntetické apriórne vety sú aj matematické, prírodovedné a metafyzické vety.
Transcendentálna estetika
Hlavnou otázkou Kritiky je: Ako sú možné apriórne syntetické súdy? Táto otázka zároveň zahŕňa tri podotázky: Ako je možná čistá matematika? Ako je možná čistá prírodoveda? Ako je možná metafyzika ako veda? Tieto otázky rieši Kant v statiach o transcendentálnej estetike, analytika a dialektike a v rámci každej skúma jednu z troch poznávacích schopností: zmyslovosť, um a rozum. Zmyslovosť je schopnosť pociťovania, um je schopnosť myslieť v pojmoch a súdoch a rozum je schopnosť vytvárať idey, t. j. pojmy rozumu. Transcendentálna estetika je teda náuka o schopnosti zmyslového poznania a skúma ako je možná čistá matematika nezávislá od skúsenosti. Zmysly nám poskytujú názory, čiže bezprostredné predstavy jednotlivých predmetov. Každá predstava je vlastne látka dôkladne usporiadaná naším vedomím v priestore a čase. Tieto sú nevyhnutnými podmienkami subjektívneho rozvažovania. Všetko, čo vnímame, vnímame v určitom priestore. Predstava priestoru je apriórna. Priestor nepatrí k predmetom samým, je to vlastne len forma, pomocou ktorej sme schopní predmety vnímať. Predmety sa nám vlastne javia – vnímame ich sprostredkovanie cez priestor.[3] Kant z tohto vyvodzuje, že nikdy nemôžeme spoznať veci o sebe.
Čas a priestor
Zatiaľ čo priestor je formou vonkajšieho vnímanie, čas je formou nášho vnútorného zmyslu. Všetky naše stavy mysle (city, predstavy) sa odohrávajú v čase. Čas je podmienkou, bez ktorej nemôžeme mať žiadnu predstavu. Kant skúmal platnosť týchto dvoch foriem v matematike. Zistil, že priestor plne využíva geometria, ktorá pracuje s objektmi v priestore. Priestor je v tomto prípade apriórny, avšak názory spojené s problematikou geometrie sa viažu na skúsenosť, teda sú syntetické. Formu času využíva aritmetika, náuka o počtoch, ktorá môže vyslovovať všeobecné a nutná súdy mimo skúsenosti, len na základe vnútorného názoru času. V transcendentálnej analytike sa rieši otázka možnosti čistej prírodovedy. Transcendentálna analytika je náuka o logických princípoch poznávania predmetov. Predmety a pojmy, ktoré vnímame sú nám sprostredkovávané pomocou názoru. Ľudské vnímanie a poznávanie je výsledkom reťazovitého procesu. Zmyslovosť nám poskytuje názory, um urobí názor pre nás zrozumiteľný, čiže formuje materiál, látku a to usporadúvaním názorov. Túto látku potom um pozdvihne na pojem a jednotlivé podmy spája v súdy. Otázkou Kantovej transcendentálnej logiky je: Ako náš um vôbec dospieva k pojmom? Kant tvrdí, že každé tvorenie pojmu je vlastne súdenie, čiže spávanie obsahov alebo znakov.
Formy súdov podľa Kanta
Kant rozlišuje štyri skupiny foriem súdov, v rámci ktorých vyčleňuje vždy tri podskupiny:
- kvantita súdov (rozsah ich platnosti): všeobecné, zvláštne, jedinečné;
- kvalita (platnosť alebo neplatnosť súdov): kladné, záporné, nekonečné;
- relácia (druh vzťahu): podmienené, nepodmienené, vylučujúce;
- modalita (druh platnosti vzťahu): domnievajúce sa, tvrdiace, nutné
Tieto formy súdov vlastne reprezentujú formy nášho myslenia. Na tieto formy nadväzujú aj formy tvorenie pojmov. Každá z nich predstavuje ekvivalent príslušný jednej z foriem súdov. Formy tvorenie pojmov sa nazývajú kategórie. Ide o nasledujúce skupiny:
- kvantita: jedinečnosť, mnohosť, všeobecnosť;
- kvalita: skutočnosť, neskutočnosť, obmedzenie;
- relácia: substancia a akcident, príčina a následok, vzájomné pôsobenie;
- modalita: možnosť – nemožnosť, existencie – nebytie, nutnosť – náhoda.
Kategórie ako pojmy uvažovania sú nezávislé od skúsenosti. Čisté pojmy získame spojením času, priestoru a kategórií. Toto spojenie ústi do transcendentálnej schémy, vďaka ktorej sa poznanie stane čistým myslením. Náš um za pomoci súdnosti dokáže rozlíšiť, ktorú z dvanástich kategórií má použiť pri usporadúvaní pojmov. Všetky tieto poznatky prispievajú k objasneniu otázky: Ako je možná čistá prírodoveda? Zákonité usporiadanie javov nazývame prírodou a jej zákony prírodnými zákonmi. Ľudský um však spája javy podľa noriem, ktoré sú v ňom. Z toho vlastne vyplýva, že prírodu „robí“ naše myslenie, teda, že naše myslenie sa neriadi podľa predmetov, ale predmety si prispôsobuje. Tento objav spôsobil v dobovej filozofii veľký rozruch, ktorý sám Kant prirovnával ku Koperníkovmu vysvetleniu pohybu telies slnečnej sústavy.[4]
Transcendentálna dialektika
V stati transcendentálna dialektika sa Kant zaoberal otázkou: Ako je možná metafyzika ako veda?
Skúma tu ľudské poznanie, ktoré sa snaží spoznávať nie javy, ale podstatu predmetov. Kant tvrdí, že človek môže poznať len javy, fenomény, ale nikdy nemôže zistiť, čo sa za týmito fenoménmi skrýva. Svet fenoménov, ktorý vnímame je totiž odlišný od sveta veci o sebe, ktorý nemôžeme poznať. Tento je podľa Kanta chaotický a nesformovaný. Kant sa touto problematikou len zaoberá, nevysvetľuje ju, lebo by vlastne poprel svoje doterajšie tvrdenie – prekročil by hranice javov. Do popredia v tejto stati vystupuje poznávacia schopnosť rozumu, čiže schopnosť usudzovať. Zatiaľ čo um tvorí pojmy a spája ich do súdov, rozum spája súdy do úsudkov. Rozum pritom dáva umu pravidlá ako má pri svojej činnosti postupovať. Rozum, ako schopnosť usudzovania, vytvára tri idey: ideu duše, sveta a boha. Tieto idey pomáhajú človeku, aby do svojho poznania vniesol systematickú jednotu. Kant ďalej tvrdí, že metafyzika o duši, bohu a svete nie je možná, pretože existenciu týchto troch ideí nie je možné rozumom ani dokázať, ani vyvrátiť. Metafyzika je možná len ako veda o možnostiach a hraniciach ľudského poznania. Kant takto presne vymedzil hranice ľudského rozumu. Týmito hranicami je miesto, kde končí oblasť možného skúsenostného vedenia. Rozum nemôže dokázať všeobecné metafyzické deje, preto je v ľudskom vedomí vytvorený priestor pre vieru v ne. Kant potvrdil existenciu apriórnych syntetických súdov a v rámci nich aj vysvetlil ako funguje čistá matematika a čistá prírodoveda. Fungovanie metafyziky ako vedy o duši, svete a bohu však naopak poprel. Poukázal na to, že predmet metafyziky, ako sa dovtedy chápal, nie je relevantný ľudskému poznaniu, preto je potrebné vymedziť nový predmet – a tým je skúmanie hraníc ľudského poznania.
Dielo a myšlienky Kanta sa stali východiskom pre ďalší vývin novovekej filozofie. Čerpali z neho jeho nasledovníci, ale vlastne všetci veľkí filozofi 19. storočia stavali na základoch Kantových myšlienok.
Aplikovanie do súčasného manažmentu
Tak, ako Immanuel Kant povedal: „Všetko poznanie začína skúsenosťou“, tak túto jeho ideu môžeme vo svete manažérov chápať tak, že kvalita manažéra nezávisí len od vzdelania, hoci zohráva dôležitú rolu, ale závisí predovšetkým od nadobudnutej praxe a skúseností.
[1] LEŠKO, V., MIHNA, F. a kol. 1994. : Dejiny filozofie. Bratislava : IRIS, 1994, 357 s. ISBN 80-967013-8-X. s. 176, 177.
[2] SUCHÝ, M., JAKSICSOVÁ. V. 1991. : Malá antológia z diel filozofov I. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1991, 202 s. ISBN 80-08-00487-8. s. 179.
[3] SUCHÝ, M., JAKSICSOVÁ. V. 1991. : Malá antológia z diel filozofov I. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1991, 202 s. ISBN 80-08-00487-8. s. 182.
[4] SUCHÝ, M., JAKSICSOVÁ. V. 1991. : Malá antológia z diel filozofov I. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1991, 202 s. ISBN 80-08-00487-8. s. 180.
Autor: Bc. Januska
Tento príspevok bol vytvorený 21.4.2015 a aktualizovaný 21.2.2019. Pozrite si ďalšie príspevky autora Bc. Januska.