Klasický prístup k finančnej analýze predstavuje klasická teória kapitálovej štruktúry. Podľa tohto najjednoduchšieho prístupu sa zmena finančnej štruktúry prejavuje v trhovej hodnote podniku.

Klasická teória kapitálovej štruktúry

Klasická teória kapitálovej štruktúry vychádza sa z toho, že finančný leverage (finančná páka) znižuje priemerné náklady na podnikový kapitál (t.j. vážený aritmetický priemer nákladov vlastného a cudzieho kapitálu), a tým zvyšuje trhovú hodnotu podniku.

Predpoklady a zjednodušenia

Pri dôkaze tohto tvrdenia sa predpokladajú tieto zjednodušenia:

  • neberie sa do úvahy zdaňovanie zisku
  • neráta sa s tzv. transakčnými nákladmi spojenými s emisiou akcií alebo so získaním cudzieho kapitálu (napr. emisiou obligácií)
  • celý zisk sa rozdeľuje na dividendy
  • čistý výnos (t.j. zisk a úroky) sa v jednotlivých obdobiach nemení, a nemení sa ani so zmenou finančnej štruktúry
  • rozdelenie pravdepodobnosti očakávaných čistých výnosov je pre všetkých investorov rovnaké
  • akcionári požadujú konštantné percento výnosu zo svojho kapitálu takisto, ako veritelia požadujú rovnakú úrokovú mieru bez ohľadu na finančnú štruktúru podniku

Cudzí kapitál a trhová hodnota podniku

Za týchto predpokladov je zrejmé, že zvyšovanie podielu cudzieho kapitálu vedie k znižovaniu priemerných nákladov získavania a viazania kapitálu podniku. Súčasne platí: čím vyšší je podiel cudzieho kapitálu, tým relatívne väčšia časť čistého výnosu pripadá vlastníkom kapitálu, a tým je vyššia trhová hodnota podniku.

Záver vyplývajúci z klasickej teórie

Prichádzame tak k pomerne absurdnému záveru: čím je podnik zadĺženejší, tým nižšie sú priemerné náklady kapitálu pre P, tým vyššia je trhová cena P a tým vyšší zisk pripadá na 1 akciu. Nemožno tu teda odvodiť nejakú optimálnu finančnú štruktúru. (Je to, samozrejme, dané predpokladmi, ktoré sme formulovali, ktoré nezodpovedajú skutočným pomerom v hospodárstve, a postupne ich budeme pri ďalších prístupoch zmierňovať a tak sa viac približovať skutočnosti.)


Pridaj komentár