Ekonomickou rovnováhou, ktorá vyjadruje určitý vzťah medzi ponukou a dopytom na trhu. Makroekonomická rovnováha rozlišuje štyri modely, medzi ktoré patria Klasický, Keynesovský, Neokeynesovský a Monetaristický model ekonomickej rovnováhy. Pojem ekonomická stabilita je jednoznačne spojená s agregátnym dopytom a agregátnou ponukou, teda stavom hrubého domáceho produktu, čo znamená ich rovnováhou v krátkodobom či dlhodobom horizonte.

Rozvojové krajiny predstavujú krajiny, ktoré sú zväčša bývalé kolónie. Nazývajú sa preto rozvojovými krajinami, pretože nemajú silné ekonomiky, čo znamená, že sa rozbiehajú s priemyselnými technológiami a odvetviami priemyslu. Medzi také hlavné problémy rozvojových krajín patria rôzne epidémie a nezamestnanosť. Rozvojovými krajinami sú napríklad Afrika, štáty Ázie, krajiny Latinskej Ameriky a mnohé iné.

Makroekonomická rovnováha a jej základné predpoklady

Ekonomická rovnováha, v makroekonomickom chápaní, rozumieme súlad medzi ponukou a dopytom na všetkých trhoch. Pod týmito trhmi rozumieme:

  • trh výrobkov a služieb,
  • trh pracovnej sily,
  • trh peňazí,
  • trh kapitálu.

Všeobecná makroekonomická rovnováha je teda chápaná ako rovnováha celého národného hospodárstva na všetkých týchto trhoch. Neexistuje súčasná rovnováha na všetkých trhoch zároveň, na trhu výrobkov a služieb a jednotlivých trhoch výrobných faktorov. Napriek tomu je veľmi dôležité poznať podmienky takejto rovnováhy a vplyvy, ktoré túto rovnováhu narušujú. Pokiaľ máme tieto znalosti, tak možno pomocou makroekonomickej politiky ovplyvňovať chod ekonomiky a pomáhať k zníženiu výkyvov z jeho rovnovážneho stavu.

Základným predpokladom ekonomickej rovnováhy je nahraditeľnosť všetkých výrobných faktorov, čo teda znamená, že pre výrobu sú dostupné všetky výrobné faktory. Pokiaľ by niektoré z výrobných faktorov chýbali, nebola by zaistená výroba, došlo by k zníženiu ponuky, a tým k ekonomickej nerovnováhe. Ďalším predpokladom makroekonomickej rovnováhy je rovnosť celkových dôchodkov a výdajov. V prípade, že agregátne výdaje by boli nižšie ako dôchodky, teda všetky príjmy nebudú vydané, časť produkcie sa nekúpi, dôjde k nerovnováhe, ktorá vedie k rastu zásob.

Pre makroekonomickú rovnováhu je významná tiež čiastková rovnováha na trhu tovarov medzi dopytom a ponukou. Pokiaľ na niektorom čiastkovom trhu dôjde k nerovnováhe, a to či z dôvodu dopytu, alebo z dôvodu ponuky po tovare, táto nerovnováha čiastkového trhu ovplyvní aj ostatné trhy a tak môže viesť k celkovej makroekonomickej nerovnováhe. Dôležitým predpokladom pre makroekonomickú rovnováhu je tiež rovnováha medzi hodnotou tovarov a masou peňazí, ktoré majú tento tovar kúpiť. Nerovnováha medzi množstvom peňazí a množstvom tovaru a služieb môže viesť k narušeniu makroekonomickej rovnováhy, a to buď vo forme prevýšenia ponuky tovaru a služieb, ktoré nemožno kúpiť z dôvodu nedostatku peňazí alebo naopak, k prejavu nedostatku produktov a následnému rastu cenovej hladiny.

Modely ekonomickej rovnováhy

Snahou makroekonomickej teórie je zovšeobecniť javy, procesy a vzťahy, ktoré sa vyskytujú pravidelne alebo vopred známych predpokladov. Snahou je tiež tieto javy modelovať a formulovať podmienky, za ktorých sa utvára makroekonomická rovnováha. Zámerom vytvorených modelov ekonomickej rovnováhy je nájsť odpoveď na otázku, prečo a za akých okolností nastáva nesúlad medzi vynaloženými peňažnými dôchodkami a vytvoreným národným produktom, teda medzi agregátnym dopytom a agregátnou ponukou. Toto odchýlenie z rovnovážneho stavu má za následok nezamestnanosť, infláciu a nedostatočný ekonomický rast. V makroekonómii rozlišujeme štyri hlavné makroekonomické modely:

  1. Klasický model ekonomickej rovnováhy
  2. Keynesovský model ekonomickej rovnováhy,
  3. Neokeynesovský model ekonomickej rovnováhy,
  4. Monetaristický model ekonomickej rovnováhy.

Klasický model makroekonomickej rovnováhy

Tento model vychádza z učenia A. Smitha a viery v samoregulačné schopnosti trhu. Táto samoregulačná schopnosť trhu je daná cenovou pružnosťou, ktorá je schopná postupne nastoliť rovnováhu na všetkých trhoch finálnej produkcie i na trhoch výrobných faktorov.

„Klasický model vychádza z predpokladu, že trhový systém je vnútorne stabilný a fungovanie trhového mechanizmu automaticky nastoľuje makroekonomickú rovnováhu. Ekonomika funguje na úrovni potenciálneho produktu pri plnej zamestnanosti a krivka AS je vertikálna. Makroekonomická rovnováha sa v klasickom modeli dosahuje na úrovni potenciálneho produktu. Agregátna ponuka nereaguje na zmeny v agregátnom dopyte, pričom zmeny agregátneho dopytu spôsobujú zmeny v cenovej hladine, ale nemajú vplyv na objem produkcie (agregátna ponuka)“.[1]

Z klasického modelu vyplýva, že skutočný výstup (t. j. agregátna ponuka) sa nemení vplyvom zmien agregátneho dopytu a zároveň platí, že v ekonomike nevznikajú straty vyplývajúce z nevyužitých výrobných zdrojov, lebo ekonomika sa nachádza na úrovni potenciálneho produktu a existuje plná zamestnanosť. Z toho vyplýva, že hospodárska politika, ktorá reguluje agregátny dopyt, je neúčinná, pretože nemá vplyv na celkový objem výstupu ani na celkovú výšku zamestnanosti a spôsobuje len zvýšenie cenovej hladiny. Predpoklady klasického modelu, existencie:

  • 2 ekonomických subjektov – domácností a firiem,
  • 4 trhov – trh statkov (finálnej produkcie), trh peňazí, trh práce a trh kapitálu.

Ekonomická rovnováha na všetkých trhoch je zaisťovaná flexibilitou cien. V prípade, že nastane nerovnováha, práve pružnosť cien opäť uvedie trh do rovnovážneho stavu medzi agregátnou ponukou a agregátnym dopytom.

[1] LISÝ, Ján a kol. 2007. Ekonómia v novej ekonomike. Bratislava : Iura Edition, 2007. 636 s. ISBN 978-80-8078–164-4. s. 330.

Rovnováha na trhoch finálnej produkcie

Rovnováha na trhoch statkov, alebo takých výrobkov a služieb, je daná ponukou týchto statkov a dopytom po týchto statkoch, pričom ponuka je určujúca pre spotrebiteľský dopyt C a investičný dopyt I. Pokiaľ dopyt po určitom statku prevyšuje ponuku, ponúkajúci budú za svoj výrobok či službu požadovať vyššiu cenu, čim sa daný obor stane ziskovejší, priláka ďalších podnikateľov, zvýši sa ponuka a konkurencia. Táto nerovnováha medzi ponukou a dopytom bude vyriešená flexibálnou cenou. Dôjde k zníženiu ceny a k vyrovnaniu ponuky a dopytu, teda k rovnovážnemu stavu.

Rovnováha na peňažnom trhu

„Na peňažnom trhu sa spolu stretáva ponuka peňazí s dopytom po peniazoch a ich vzájomná interakcia určuje úrokovú mieru, ktorá je v podstate cenou peňazí. Na peňažnom trhu sa peniaze nekupujú ani nepredávajú, ako to môžeme sledovať na trhu spotrebných statkov a služieb. V rámci realizovaných transakcií sa vymieňajú za iné formy peňažných aktív s iným stupňom likvidity“.[2]

Pod peňažnou rovnováhou teda rozumieme takú situáciu, pri ktorej ponuka tovarov a služieb je taká, ktorá v plnom rozsahu uspokojuje efektívny kúpyschopný dopyt jednotlivých hospodárskych jednotiek pri pomerne stabilnej úrovni cien. Rovnováha na peňažnom trhu nie je stabilná a závisí od pôsobenia viacerých faktorov. Pohyblivosť úrokovej miery zabezpečuje rovnováhu na peňažnom trhu. Ponuku peňazí kontroluje centrálna banka, ktorá je akýmsi „garantom“ peňažnej rovnováhy v ekonomike. V praxi má vplyv len na efektívny kúpyschopný dopyt, ale na ponuku tovarov a služieb nemá priamy dosah. Vývoj v ekonomike centrálna banka ovplyvňuje nepriamo prostredníctvom regulácie peňažnej masy v obehu.

Rovnováha na trhu práce

Táto rovnováha je daná množstvom práce, ktorá je na trhu ponúkaná zo strany domácností, a dopytom po práci, ktorá je dopytovaná zo strany firiem. Reálna mzdová sadzba je cenou práce, ktorá vyrovnáva ponuku práce s dopytom po práci, a nemôže tak vznikať nedobrovoľná nezamestnanosť.

[2] BARÁNIK, M. – HABÁNIK, J. 2002. Základy makroekonómie. Bratislava : IRIS, 2002. 236 s. ISBN 80-89018-45-9. s. 90.

Rovnováha na trhu kapitálu

Rovnováha na trhu kapitálu je v klasickom modely vnímaná ako závislosť medzi veľkosťou ponukou a dopytom kapitálu a úrokovou mierou. Cenou kapitálu je úroková miera a jej rast má za následok pokles dopytu po kapitáli, alebo sa zvyšujú náklady na kapitál. Čím je úroková sadzba vyššia, tým majú domácnosti vyššiu motiváciu k úsporám a ponuka kapitálu sa zvyšuje. Predpokladom zaistenia rovnováhy na trhu kapitáli je plynulá premena úspor na investície. Majitelia úspor sa správajú racionálne a úspory plynule premenia na kapitál alebo ich požičiavajú podnikateľom za úrok, a tak je vzniká rovnováha na trhu kapitálu.

Keynesovský model makroekonomickej rovnováhy

J. M. Keynes a jeho pokračovatelia sa na makroekonomickú rovnováhu z iného uhlu. Skúmajú jednotlivé zložky agregátneho dopytu a ich vplyv na tvorbu ponuky, ktorá môže, ale tiež nemusí byť dostatočná pre plné využitie výrobných faktorov, aby skutočný produkt odpovedal potenciálnemu produktu.

Na vysvetlenie keynesovského modelu makroekonomickej rovnováhy použijeme krivku agregátneho dopytu, ktorá je klesajúca, a keynesovskú krivku agregátnej ponuky, ktorá je horizontálna, alebo rastúca. Súčasne sa predpokladá existencia nevyužitých výrobných zdrojov, ktoré sú tým väčšie, čím viac je skutočný produkt vzdialený
od potenciálneho produktu. Za týchto predpokladov zvýšenie agregátneho dopytu vyvolá zvýšenie agregátnej ponuky.

Neokeynesovský model makroekonomickej rovnováhy

„V krátkom období je krivka AS horizontálna, resp. mierne rastúca, pretože ceny a mzdy sa nedokážu včas úplne prispôsobiť. To znamená, že podniky budú v dôsledku zvýšenia agregátneho dopytu a vyššej cenovej hladiny zvyšovať výrobu. Ak sa ceny a mzdy v dlhom období prispôsobia novej situácii, krivka AS nadobudne vertikálny tvar. V dlhom období skutočný output je determinovaný úrovňou potenciálneho produktu a zmeny agregátneho dopytu ovplyvňujú predovšetkým cenovú hladinu“.[3]

[3] LISÝ, Ján a kol. 2003. Ekonómia (všeobecná ekonomická teória). Bratislava : lura Edition, 2003. 495 s. ISBN 80-89047-75-0. s. 333.

Monetaristický model makroekonomickej rovnováhy

Ako hovorí Lisý, že teoretickým východiskom monetarizmu je predpoklad, že trhový systém je vnútorne stabilný a je schopný v dlhom období obnovovať a nastoľovať makroekonomickú rovnováhu.[4]

Z Friedmanovho modelu makroekonomickej rovnováhy vyplýva, že kolísanie skutočného produktu okolo potenciálneho produktu je v príznačnej miere ovplyvnené nedokonalými informáciami zamestnancov a ich mylnými očakávaniami a vývoji cenovej hladiny a reálnej mzdy. Ale na ďalšej strane firmy disponujú presnejšími informáciami o vývoji cenovej hladiny. Nesprávne očakávania zamestnancov o vývoji cenovej hladiny spôsobujú výkyvy skutočného produktu.

[4] LISÝ, Ján a kol. 2003. Ekonómia (všeobecná ekonomická teória). Bratislava : lura Edition, 2003. 495 s. ISBN 80-89047-75-0. s. 333.

Ekonomická stabilita

Pod týmto pojmom chápeme stály rast reálneho hrubého produktu, cenovú stabilitu a udržovanie nezamestnanosti na úrovni prirodzenej nezamestnanosti. Z tohto vyplýva, že produkt by mal rásť rovnomerne a takým tempom, aby sa zaistila cenová stabilita a dostatočná zamestnanosť. Spoločnosť musí voliť medzi výrobou spotrebných a kapitálových statkov vo vzťahu k budúcej produkcii. Krajiny, ktoré sú v období industrializácie, zvyčajne rýchlejšie rozširujú výrobu investičných statkov a krajiny v postindustriálnom období zas rýchlejšie rozvíjajú výrobu spotrebných statkov. Rovnovážne body znázorňujú voľbu produkcie medzi spotrebnými a kapitálovými statkami a zároveň vyjadrujú ekonomickú rozvinutosť jednotlivých krajín.

Stabilita z pohľadu kybernetiky

Kybernetika je veda o riadení zložitých systémov. Ekonomiku berieme ako silne deterministický systém. V ekonomike je cieľom riadenia získať stály rast reálneho hrubého národného produktu, cenovú stabilitu a udržovanie nezamestnanosti na úrovni prirodzenej nezamestnanosti. Je prirodzené, že zložitý systém sa nedá riadiť jednoducho. Princíp a adekvátnosť v kybernetike znamená, že regulátor musí byť rovnako zložitý ako systém. To znamená, že ak je cieľom získať napr. stály rast reálneho produktu, musíme vedieť, čo nám vplýva na tento rast a ako sa dajú tieto zložky ovplyvniť, aby sme mohli dosiahnuť požadovaný cieľ. Celý problém riadenia ekonomiky je o to zložitejší, že všetky podmienky, ktoré musia byť splnené aby ekonomika mohla byť stabilná sa navzájom ovplyvňujú.

Rozvojové krajiny

„Rozvojová krajina je taká krajina, ktorá má relatívne nízky reálny dôchodok na jedného obyvateľa v porovnaní s vyspelými krajinami, ako sú Spojené štáty, Japonsko a krajiny západnej Európy“.[5]

Pojem „rozvojové krajiny“ vznikol približne v polovici 20. storočia, keď z bývalých kolónií a závislých území vznikli nové republiky, ktoré sa začali označovať týmto názvom. Rozvojové krajiny sú väčšinou bývalé kolónie. Pod nevýkonné hospodárstvo rozumieme orientáciu na poľnohospodárstvo a ťažobný priemysel, ako aj občianske vojny, ale v neposlednom rade aj nízka vzdelanosť obyvateľstva, prírodné katastrofy a neschopnosť im čeliť a odstraňovať ich následky. Závažným problémom týchto krajín sú tiež rôzne epidémie, ktorých šírenie je uľahčené nedostatočnou zdravotníckou starostlivosťou, nezamestnanosť a nízke ohodnotenie pracujúcich a z toho vyplývajúca nesolventnosť obyvateľstva. Ďalšími problémami týchto krajín je nízka úroveň gramotnosti, nevhodné obydlia a nedostatočne výživná potrava.

[5] SAMUELSON, P. A. – NORDHAUS, W. D. 1992. Ekonómia 2. Bratislava : BRADLO, 1992. 551 s. ISBN 80-7127-031-8. s. 437.

Ekonomický rast rozvojových krajín

Zložky rastu v menej rozvinutých krajinách sa neodlišujú. Motor ekonomického pokroku musí byť stále na tých istých štyroch kolesách bez ohľadu na to, či je krajina bohatá, alebo chudobná. Štyri hlavné faktory sú:

  • ľudské zdroje (ponuka práce, vzdelanie, disciplína, motivácia),
  • prírodné zdroje (pôda, nerasty, podnebie, palivá),
  • tvorba kapitálu (cesty, stroje, továrne),
  • technológia (veda, technika, podnikateľstvo, manažment).

Problémy ekonomického rozvoja

Medzi hlavné problémy ekonomického rozvoja patria:

  • industrializácia a poľnohospodárstvo,
  • vnútorná a vonkajšia orientácia,
  • riziko nadmernej špecializácie.

Záver

Z uvedených charakteristík nám vyplýva, že každý model makroekonomickej rovnováhy sa líši v tom, ako dosiahnuť ekonomickú rovnováhu na rôznych trhoch. Je samozrejmé, že táto situácia je len situáciou ideálnou a nemožno reálne predpokladať, že by niekedy nastala.

Tiež sme sa dozvedeli, že ak na niektorom trhu dôjde k nerovnováhe, môže to viesť k celkovej makroekonomickej nerovnováhe. Táto nerovnováha sa prejavuje v mnohých oblastiach, ako napríklad rastom cenovej hladiny, ale aj rastom vnútornej alebo zahraničnej zadĺženosti.

Zoznam bibliografických odkazov

LISÝ, J. a kol. 2007. Ekonómia v novej ekonomike. Bratislava : Iura Edition, 2007. 636 s. ISBN 978-80-8078-164-4

SAMUELSON, P. A. – NORDHAUS, W. D. 1992. Ekonómia 2. Bratislava : BRADLO, 1992. 551 s. ISBN 80-7127-031-8

KLOUDOVÁ, J. 2009. Makroekonomie. Bratislava : EUROKÓDEX, 2009. 200 s. ISBN 978-80-89447-10-7

BARÁNIK, M. – HABÁNIK, J. 2002. Základy makroekonómie. Bratislava : IRIS, 2002. 236 s. ISBN 80-89018-45-9

SAMUELSON, P. A. – NORDHAUS, W. D. 1992. Ekonómia 2. Bratislava : BRADLO, 1992. 551 s. ISBN 80-7127-031-8. s. 437.


Pridaj komentár

Štítky: