Čo je to zrkadlo času? A kto sa doň díva? Každý človek? Áno, lebo čas je niečo, čo sprevádza ľudí už od počiatku existencie života; je to niečo, čo nedokážeme ovplyvniť, čoho sa nevieme dotknúť, čo necítime a predsa je súčasťou nášho života. A aké bolo toto zrkadlo kedysi? Čo odrážalo? Akého človeka?

Bolo vždy rovnaké. Odrážalo človeka mnohých tvárí. Človeka plného trápení a ťažkostí, ale aj plného šťastia a radosti. V dnešnej dobe sa nám zdá, že bolo kedysi temnejšie, smutnejšie, odrážalo charakteristické črty vtedajších dôb. Ale odjakživa má dve časti. V tej prvej zobrazuje ľudí, ktorí po celý svoj život boli utláčaní, bezmajetní, mali veľa povinností a ich majetkom bola len bieda a hlad. Druhá časť je plná bohatstva, moci, prepychu a radosti.

Čo ich spájalo? Čas, ktorý plynul pre obe strany rovnako, čas, ktorý sa nenechal ničím ovplyvniť. Ani chudobou, ani bohatstvom. Čas, ktorý odrážal ako veľké zrkadlo všetko, čo sa dialo v jeho prítomnosti. Toto zrkadlo bolo dostatočne veľké na to, aby sa doň vmestilo všetko, nič neostalo bokom, mimo času.

A aké je toto zrkadlo dnes? Zmenilo sa niečo v jeho imaginárnom tvare či veľkosti? Čo odráža? Akého človeka? Lepšieho? Múdrejšieho? Aký je vlastne človek dneška? Či je lepší, to nemôžeme povedať s istotou. Áno, žijeme síce v modernej dobe plnej výdobytkov vedy a techniky, luxusu a pohodlia, no zmenil sa týmto náš obraz v zrkadle času k lepšiemu?

Ťažko povedať. V niečom sme lepší. Dokážeme prekonávať choroby, na ktoré kedysi umieralo nekonečne veľa ľudí. No zbavili sme sa tým tmavšieho obrazu v zrkadle času? Myslím si, že nie. Aj keď sme na omnoho vyššej úrovni, ako boli ľudia kedysi, nastúpili choroby iné, predtým nepoznané, vyplývajúce zo spôsobu nášho života.

Takže ako je to vlastne? Akú tvár nastavíme zrkadlu času dnes? V podstate takú istú, ako človek v dobách minulých. Nielen tú bezstarostnú, ale aj tú utrápenú. A prečo je to tak? Pretože čas je niečo, čo si nedokážeme podmaniť, čo nás nikdy neminie. Čas, ten bude stále plynúť rovnako, vždy bude silnejší, ovplyvní nás a strhne do svojho víru.

A čo jeho zrkadlo? Bude nás stále zobrazovať len takých, aký skutočne sme, a až generácie, ktoré prídu po nás, budú môcť posúdiť, akí sme boli; lebo zrkadlo času je večné a nerozbitné, nikto mu neujde a ani sa pred ním neukryje.

Kristián, 3.B

Zdroj: Noviny Obchodnej akadémie – NOA


Pridaj komentár