PRINCÍPY EKOLOGICKEJ POLITIKY

V ekologickej politike sa musia vymedziť určité systémy, pričom by sme mali vychádzať z nasledujúcich princípov:
1. princíp pôvodcu – musíme vedieť, kto je pôvodca znečisťovania /vo sveta sa veľmi zdôrazňuje/. Zásada je, že znečisťovateľ platí, ale je ťažko identifikovateľný.
2. princíp všeobecného (plošného ) zaťaženia
3. princíp prevencie
4. princíp kooperácie

Nástroje vychádzajúce z princípov:
Z princípu 1. – majú za cieľ v maximálnej miere začleniť ekon. škody zo znehodnocovania Ž.P. ako externé náklady výroby a spotreby do ekon. bilancie znečisťovateľov Ž.P. Hovoríme o internalizácii týchto nákladov, ale realizácia tejto politiky naráža na množstvo problémov:
1. obtiažnosť identifikovania pôvodcu
2. problém vyjadrenia škody
3. problém s vyčíslením nákladov v dôsledku pôsobenia nástrojov v cene výrobkov.
Ak nie je možné uplatniť princíp 1., tak potom nasleduje princíp 2. Vtedy časť takejto záťaže nesie aj štát – náklady idú na ťarchu verejných prostriedkov
Pri princípe 4 – je podstatou , aby sa spoločenské subjekty zúčastňovali priamo v procesoch rozhodovania o Ž.P.

Cieľom ekologickej politiky – je nielen obrana pred znečistením Ž.P., ale najmä snaha zabrániť tendenciám, ktoré by mohli v budúcnosti privodiť negatívne dôsledky na Ž. P.

Ekonomická hodnota Ž.P.
(začiatok tejto problematiky je v roku 1965. Od 1970 sa začali vytvárať aj katedry živ. prostredia. )
Ž.P. – bolo kedysi voľným statkom. Jeho využívanie jednotlivcom neovplyvňovalo iných jednotlivcov. Prírastkom obyvateľstva – sa začalo Ž.P. intenzívnejšie zaťažovať. Ekonomické aktivity, budovanie priemyslu – spôsobujú porušovanie ž.p. a to odpadovými produktami z výroby. Statky Ž.P. sa stávajú nedostatkovými.
Cenový mechanizmus nepredstavuje iba indikátor nedostatkovosti, ale aj vylučovací mechanizmus. Ak niekto získa statok, môže ho spotrebovávať sám a ostatných môže odlúčiť. Cena rozdeľuje tých , čo si ho môžu kúpiť a používať, a tých čo to nemôžu.
Etický základ pre kritérium optimálneho používania prírodného zdroja je odvodený od tézy Paretovo optimum.
Pri oceňovaní Ž.P. musíme mať na zreteli, že prírodné zdroje, na ktoré sú naviazané zložky Ž.P. plnia v ekonomickom systéme 2 zákl. funkcie:
1. produkčné funkcie
2. mimoprodukčné funkcie
1. Produkčné funkcie prírodných zdrojov sa oceňujú prostredníctvom ich produkčných efektov prejavujúcich sa v tovaroch a službách prechádzajúcich trhom.
2. Z hľadiska Ž.P. ide predovšetkým o problematiku oceňovania externalít prejavujúcich sa v mimoprodukčných funkciách prírodných zdrojov.

Vo všeobec. ekon. literatúre 2 zákl. princípy (prúdy) pri oceňovaní Ž.P.
a) vychádz. z myšlienky tzv. spotrebiteľského prebytku. Oceňuje sa celková ochota ľudí platiť za daný prírodný zdroj v ekologickom zmysle, je určovaná nielen cenami, ale aj tzv. spotrebiteľským prebytkom. Na základe celkovej ochoty platiť za prírodný zdroj môžeme stanoviť úžitkovú hodnotu zdroja, ktorá sa skladá z úžitkovej (skutočnej) hodnoty a očnej hodnoty. Očná – vyjadrujúca ochotu platiť za uchovanie prírodného zdroja pre budúcnosť (bud. využívanie). Otázka možnosti využívania v budúcnosti je pre koncepciu opčnej hodnoty podstatná.

b) metóda odhadu spotrebiteľskej úspory –dopytová metóda:
– uviesť max. čiastku, ktorú sú ochotní zaplatiť za určitú lokalitu
– uviesť min. čiastku, ktorú sú ochotní prijať za to, aby sa tejto lokality vzdali .
Hľadá sa čiastka , ktorá by vykompenzovala rekreačný úžitok.
Čiastky získané druhou metódou boli podstatne vyššie – psychologické hľadisko a príjmový efekt.

Autor: EuroEkonóm.sk

Tento príspevok bol vytvorený 2.4.2008. Pozrite si ďalšie príspevky autora EuroEkonóm.sk.

Už ste čítali?