Otec strategického manažmentu Igor Ansoff chápe strategický manažment ako protiklad statického prístupu k tvorbe a realizácii stratégie, ktorý má charakter sústavného prehodnocovania stratégie a posúvania jej horizontu na princípe kĺzavého plánovania. Pôvod slova: grécky, Statos, agos, stratégos. „Stratégia je umenie zvíťaziť na bojisku trhu, umenie pripravené v hlave podniku.“ Z hľadiska formulácie možno hovoriť o stratégiách explicitných – jasne formulovaných ako výsledok racionálneho plánovacieho procesu (tradičné prístupy) a implicitne – spontánnych resp. dodatočne identifikovaných (netradičné prístupy). Medzi tradicionalistov v tejto oblasti patria Chandler, Ansoff, Drucker, Schendel či Porter.

Prístupy k strategickému manažmentu

Teórie strategického manažmentu si môžete prečítať v článku Základné teórie strategického manažmentu. Sociologický a racionalistický prístup predstavujú dva základné prístupy k procesu tvorby stratégie. Viac sa o nich dočítate na stránke Strategický manažment – sociologický a racionalistický prístup.

História stratégie

Prvé definície smerovali k úzkemu chápaniu stratégie s orientáciou na výrobkovo-trhové zameranie. Priekopníkom takéhoto chápania stratégie je H. J. ANSOFF. Táto orientácie bola presadzovaná dovtedy, kým zo strany japonského manažmentu nevznikol tlak na vedecko-technický pokrok a kvalitu výrobkov.

Jedna z najstarších definícií stratégie pochádza od A. Chandlera, podľa ktorého je stratégia určenie základných dlhodobých cieľov podniku, spôsoby ich dosiahnutia a alokácia zdrojov nevyhnutných na ich uskutočnenie.

Známym autorom mnohých publikácií v oblasti manažmentu je P. Drucker, ktorý stratégiu definuje ako zmysluplnú činnosť. Uvádza, že by mala inklinovať k explicitnému (jasne vyjadrenému) prístupu, pritom ponechať dostatočný priestor pre tvorivosť manažérov.

E. Porter chápe stratégiu ako „kombináciu cieľov, o ktorých dosiahnutie sa firma usiluje a prostriedkov, resp. opatrení na ich dosiahnutie v konkurenčnom prostredí.“

K významným priekopníkom strategického manažmentu dnešnej doby patrí Z. SOUČEK, ktorý pokladá stratégiu za základ celého riadenia, od ktorého sa odvíjajú všetky krátkodobé a dlhodobé plány činnosti pracovníkov na všetkých úrovniach riadenia.

R. Andrews sa prikláňa skôr k implicitne, voľnejšie formulovanie stratégii, ako k jednoznačne definovanej.

Netradičný prístup k stratégii

Dostávame sa tak k netradičnému prístupu k ponímaniu stratégie, ktorého najvýznamnejším zástancom je H. MINTZBERG. Tvrdí, že tradičné prístupy ignorujú skutočnosť, že stratégia môže vzniknúť aj bez formálneho plánu.

Stratégia ako „5 P“:

  • Stratégia ako plán je cieľavedomé usmerňované konanie, je návodom správania sa v určitej situácií.
  • Šablóna je určitá pravidelnosť v správaní, konaní, je to určitá logika strategického myslenia, ktorú možno pozorovať v zamýšľaných i neplánovaných aktivitách podniku.
  • Manéver je súčasťou plánu a je stratégiu v zmysle úskoku, prostredníctvom ktorého chce podnik zmiasť svojich súperov bez toho, aby im odhalil svoje skutočné zámery.
  • Postavenie znamená umiestnenie podniku v prostredí. Stratégia v tomto zmysle sa stáva sprostredkujúcim činiteľom, zdrojom súladu medzi podnikom a jeho okolím.
  • Budúcnosť – stratégia je tu idea, koncepcia a kultúra, ktorá orientuje podnik na budúcnosť.

Stratégia a taktika

Stratégia je cesta k cieľu. Taktika je voľba metód a prostriedkov, ktoré ma podnik k dispozícii, a ktoré umožnia dopracovať sa k výsledkom zodpovedajúcim stanovej stratégii. V podstate neexistuje deliaca čiara medzi týmito pojmami. Ako to máme chápať? To, čo je pre jeden podnik stratégiou, môže byť pre iný taktikou a naopak. „Vzhľadom na neustále sa meniace podmienky v okolí organizácie treba mať na pamäti, že je treba tvoriť pružné stratégie.“ (Porvazník 1999)

Vývojové etapy strategického riadenia

Dlhodobé plánovanie

1. vývojová etapa sa začala v 50-tych rokoch a pokračovala v 60-tych rokoch minulého storočia. Možno ju nazvať dlhodobým plánovaním. Je charakteristická relatívne stabilným prostredím a dostatkom zdrojov. Podnik sa tu ešte chápe ako relatívne uzavretý systém, a preto sa manažéri tohto obdobia domnievajú, že zvyšovanie efektívnosti možno dosiahnuť lepším využívaním existujúcich vnútorných zdrojov podniku.

Strategické plánovanie

2. vývojová etapa sa objavuje na konci 60-tych a začiatku 70-tych rokov minulého storočia pod názvom strategické plánovanie. Podnik sa začína chápať ako otvorený systém v interakcii s okolím. Etapa strategické plánovanie stanovuje ciele a formuluje stratégiu ako spôsob ich dosahovania.

Strategické riadenie

3.vývojová etapa vzniká približne v druhej polovici 70-tych rokov a trvá do konca 80-tych rokov minulého storočia. Začína sa „rodiť“ autonómne strategické riadenie, preto má názov strategický manažment. Strategické riadenie sa stalo nutnosťou, ako dôsledok reakcie na krízu, ktorú v polovici 70-tych rokov strategické plánovanie prekonávalo. V uvedených rokoch nastali dva ropné šoky a na medzinárodný trh vstúpili dovtedy menej činné priemerné veľmoci Nemecko a Japonsko. Celá svetová ekonomika sa rýchlo menila. Obohatením tejto etapy bol harvardský profesor M. PORTER, ktorý do strategického riadenia vniesol pojem konkurenčná výhoda. Vytváranie konkurenčných výhod pokladal za hlavný zmysel strategickej práce. V roku 1982 obohatil M. Porter konkurenčnú analýzu o tzv. Porterov model 5-tich konkurenčných síl.

Stratégia riadenia zmien, spolupracujúce stratégie a superkonkurencia

4. vývojová etapa sa objavuje na začiatku 90-tych rokov minulého storočia a zatiaľ nemá jednotné pomenovanie. Svetový trh je preplnený, ekonomiky sa transformujú a podniky musia voliť novú stratégiu riadenia zmien, spolupracujúce stratégie a superkonkurencie.

Názorové koncepcie a prístupy v oblasti strategického riadenia

  1. plánovacia (klasická) koncepcia – patrí medzi najstaršie koncepcie. Jej predstaviteľmi sú H. J. Ansoff, A. Chandler, K. Scholes a iní, ktorí chápu proces tvorby podnikateľskej stratégie ako výsledok racionálnych analýz a úvah vnútri plánovacieho systému organizácie. Prínos tejto koncepcie spočíva v poskytnutí množstva techník a metód v oblasti strategického riadenia (napr. SWOT, BCG, PIMS…)
  2. učiaca sa koncepcia – jej hlavným predstaviteľom bol MINTZBERG. Z jeho priekopníckych myšlienok vyplýva, že plánovanie bude síce potrebné, alebo bude strácať dominantné postavenie a podniky budú vzhľadom na rýchlu a často nepredvídateľnú zmenu okolností v podnikateľskom prostredí riadené prevažne intuitívne, pričom stratégia bude ovplyvnená mocenskými záujmami a podnikovou kultúrou.
  3. pozičná koncepcia – za kľúčový determinant úspechu a profitu podniku považuje táto koncepcia okolie podniku. K tomuto prístupu radíme PORTERA.
  4. koncepcia založená na zdrojoch – pri tejto koncepcii sa pozornosť sústreďuje na analýzu zdrojov a ich kombináciu tak, aby sa vytvorila konkurenčná výhoda daného podniku. Zástancami tohto smeru sú najmä G. Hamel. C.K. Prahalad a čiastočne aj M. Porter.

Tieto teórie sa navzájom prelínajú. Nemožno hľadať a implementovať univerzálne stratégie. Prevaha niektorej z koncepcií je daná typom konkrétneho podniku, charakterom externého prostredia alebo rôznymi kultúrami

Úrovne strategického riadenia

Korporatívna (podniková) stratégia rieši sa tu otázka celkovej strategickej orientácie, poslania podniku a optimálnej štruktúry portfólia aktivít podniku. Jej hlavnou úlohou je riadiť portfólio podnikaní.

Podniková (business) stratégia rieši otázku ako vytvoriť a posilňovať dlhodobú konkurenčnú pozíciu na trhu. Je to stratégia podnikateľskej jednotky, ktorá v danom odvetví operuje pomerne nezávisle od vedenia podniku. Súčasťou tejto stratégie je aj konkurenčná stratégia – odpovedá na otázku ako konkurovať, stanovuje metódy a techniky konkurencie, ofenzívne opatrenia na zabezpečenie konkurenčného predstihu a defenzívne opatrenia na ochranu svojej konkurenčnej pozície. Konkurenčná stratégia na rozdiel od business stratégie je zahľadená do vnútra odvetvia (business stratégia zohľadňuje aj mimoodvetvové faktory).

Funkčné stratégie riešia strategické otázky rozvoja jednotlivých funkčných stratégií: marketing, výroba, výskum a vývoj, financie, ľudské zdroje. Ich primárna úloha je podporovať podnikateľskú stratégiu a metódy konkurovania. Ďalšou úlohou je navrhnúť metódy a cesty ako splniť ciele funkčných oblastí. Najdôležitejšou funkčnou stratégiou je marketingová stratégia.

Viac sa o úrovniach strategického riadenia dočítate na stránke Strategický manažment – sociologický a racionalistický prístup.

Strategická diagnostika

Medzi základné analýzy v strategickom manažmente patria:

Metódy a procesy v strategickom manažmente

Medzi základné procesy a metódy v strategickom manažmente patria:

Stratégie v strategickom manažmente

Medzi základné stratégie v strategickom manažmente patria:


Pridaj komentár