Úvod

Ponuka peňazí má rôznorodú štruktúru a je tvorená rôznymi formami peňazí. Na sledovanie peňažnej masy v ekonomike sa používajú súhrnné ukazovatele, ktoré nazývame peňažné agregáty. Peňažné agregáty sa na základe ich likvidity, čiže pohotovosti na platobné operácie delia na hlavné peňažné agregáty, ktoré som sa v tejto práci snažím objasniť.

Hoci v centrálnych bankách sú odlišné detailné národné prístupy, stále viac dochádza pri sledovaní množstva peňazí v ekonomike, ku harmonizácií týchto jednotlivých peňažných agregátov. Každá krajina využíva svoje špecifické agregáty a ja približujem hlavne Národnú banku Slovenska a jej monitorovanie peňažných agregátov v menovej politike.

Priblíženie teórie o vplyve peňazí v ekonomickom systéme a tiež keynesiánske a monetaristické názory na polohu peňazí v ekonomike bolo taktiež cieľom vypracovania tejto práce.

Peňažné agregáty

Pre riadenie toku peňazí je veľmi dôležité sledovať množstvo peňazí v ekonomike, veľkosť peňažnej zásoby. Práve k tomuto účelu slúžia jednotlivé peňažné agregáty.

„Peňažné agregáty sú ukazovatele peňažnej masy, ktoré sa líšia navzájom stupňom likvidity, t. j. pohotovosti na platobné operácie. Zmeny v jednotlivých peňažných agregátoch sú zároveň signálom a indikátorom posunov celkovej ekonomickej aktivity.“[1]

„Peňažné agregáty vyjadrujú množstvo peňazí v ekonomike a sú rozlišované na základe ich likvidity, alebo doby, po ktorú sú viazané. Rozlišujú sa, či sa jedná o finančné prostriedky hotovostné, určené k okamžitým operáciám, alebo o prostriedky časovo viazané.“[2]

Hlavné peňažné agregáty

Hlavné peňažné agregáty sú dnes známe pod označením M1, M2, M3. Ale používajú sa aj ďalšie pod označením L a U.

M1 – zahŕňa najlikvidnejšie formy peňazí. Zvykne sa označovať ako peniaze v užšom zmysle slova alebo transakčné peniaze. Je súhrnom obeživa a bankových vkladov na požiadanie (voľné vklady, vklady na šekových účtoch, cestovné šeky). Štruktúru agregátu M1 tvoria hlavne tieto komponenty:

  • mince a papierové peniaze
  • bankové vklady bez výpovednej lehoty
  • vklady na šekových účtoch, cestovné šeky

M2 – tzv. široko definovaná ponuka peňazí, je pokusom o meranie zásoby vysoko likvidných aktív, ktoré má verejnosť v držbe. Štruktúru peňažného agregátu M2 možno zjednodušene zapísať takto:

  • M1
  • termínované vklady

M3 – pripočíta k M2 trochu menej likvidné aktíva. Patria sem v podstate všetky vklady prinášajúce úrok. Štruktúra agregátu je teda takáto:

  • M2
  • veľké termínované vklady
  • ďalšie zložky s nižším stupňom likvidity

Konečná veličina likvidných aktív L pridáva k peňažnému agregátu M3 niektoré druhy cenných papierov, čo sú najmä vysoko likvidné obligácie, ako sú krátkodobé pokladničné poukážky, komerčné papiere, úsporné obligácie a bankové zmenky.

Agregát U, ktorý sa nazýva tiež úver, je najširším ukazovateľom aktív peňažného druhu. Zahŕňa všetky záväzky domácich sektorov, okrem finančného sektora. Obsahuje teda:

  • agregát L
  • cenné papiere
  • hypotéky (hypotekárne listiny)
  • podobné nástroje

„Konštrukciu ukazovateľov peňažnej masy nemožno považovať za raz a navždy danú, čo inými slovami znamená, že definovanie peňažných agregátov nie je nemenné v čase. Ich vymedzenie sa postupne koriguje a spresňuje.“[3]

Banky a peňažné agregáty

Sledovanie množstva peňazí v ekonomike sa v jednotlivých centrálnych bankách odlišuje detailnými národnými prístupmi, avšak stále viac a viac dochádza k určitej harmonizácii týchto agregátov.

„V roku 2004 Česko aj Slovenská republika prešla na harmonizáciu bankovej a menovej štatistiky so štandardom Európskej centrálnej banky. Bola vykonaná metodická úprava peňažných agregátov v rámci národného menového pohľadu.“[4]

Niektoré krajiny používajú špecifické, modifikované peňažné agregáty. Národná banka Slovenska v menovej politike monitoruje peňažný agregát M2. Peňažný agregát M2 predstavuje súčet dvoch základných zložiek:

  • subagregátu M1 (obeživo a netermínované vklady)
  • subagregátu kvázipeniaze (terminované vklady a vklady v cudzej mene).

Schematická štruktúra agregátu M2 podľa NBS:

M2 = M1 + kvázipeniaze

M1 = hotovostné obeživo + netermínované vklady

Kvázipeniaze = termínované vklady (vrátane vkladových listov a úsporných vkladov) + vklady v zahraničí.

Kvantitatívna teória peňazí

Kvantitatívna teória peňazí patrí medzi najautoritatívnejšie hypotézy o vplyve peňazí v ekonomickom systéme. Vznikla v 16. storočí a za autora sa považuje francúzsky merkantilista J. Bodin. V roku 1568 sa snažil objasniť, že rast cien v Európe bol dôsledkom prílevu vzácnych kovov z Nového sveta. Danú teóriu postupne rozpracovali viacerí ekonómovia. Začiatkom 20. Storočia sa o jej ďalší rozvoj zaslúžil najmä americký ekonóm I. Fisher a ekonóm cambridgeskej školy A. Marshall.

Kvantitatívna teória peňazí vychádza z toho, že peniaze nemajú vnútornú reálnu hodnotu. Kúpna sila peňazí závisí od množstva peňazí v obehu a od ceny tovarov – stanoví sa v obehu ich stretávaním. Podstata kvantitatívnej teórie peňazí spočíva v zdôvodňovaní príčinnej závislosti medzi množstvom peňazí v obehu a cenami. Podľa kvantitatívnej teórie zvýšenie množstva peňazí v obehu vyvolá zvýšenie cien, pretože to isté množstvo tovaru sa teraz vymieňa za väčšie množstvo peňazí.

Túto myšlienku možno ilustrovať a pochopiť pomocou tzv. rovnice výmeny, ktorú začiatkom 20. Storočia formuloval I. Fisher: M . V = P . Y

Legenda:

  • M – množstvo peňazí v obehu
  • V- rýchlosť obehu peňažnej jednotky
  • P – priemerná cenová hladina
  • Y – reálny produkt HDP (HNP) (množstvo tovarov a služieb vymieňaných za peniaze)

Podľa I. Fishera je cenová hladina jednoduchou funkciou množstva peňazí v obehu. I. Fisher zdôrazňoval funkciu peňazí ako výmenného prostriedku. Podľa neho subjekty majú peniaze v držbe len s cieľom uskutočňovať transakcie. Jeho prístup bol makroekonomický. Naproti prístupu ekonómov cambridgeskej školy, ktorý bol prevažne mikroekonomický. Veľkú pozornosť venovali motiváciám držby peňazí u ekonomických subjektov. Ich koncepcia predstavuje spojovací mostík ku Keynesovej teórií preferencie likvidity. Zároveň boli v ich diele položené základy pre tzv. novú kvantitatívnu teóriu peňazí, označovanú ako friedmanovský monetarizmus.

Keynesova teória preferencie likvidity vychádza z toho, že dopyt po peniazoch nie je výlučné závislý od vývoja dôchodku. Jeho závislosť je tiež ovplyvnená funkciou úrokovej miery a očakávania. Spochybnil záver kvantitatívnej teórie, že množstvo peňazí je výlučným determinantom nominálneho dôchodku (agregátnych výdavkov). Jeho teória dala silný impulz na prehodnotenie celého komplexu tradičných predstáv o peniazoch.

„Keynesova teória likvidity vysvetľuje motívy držby peňazí hospodárskymi subjektmi a príčiny ich dopytu po peniazoch. Východiskom je predpoklad, že hospodárske subjekty v záujme plynulého fungovania trhovej ekonomiky musia mať k dispozícii určitý objem likvidných aktív (peňazí), ktoré budú plniť funkciu výmenného prostriedku a zabezpečovať fungovanie hospodárskeho subjektu.“[5]

Monetaristi zakladajú svoje chápania na modernizovanej verzii pôvodnej kvantitatívnej teórie peňazí. Opierajú sa o dôchodkovú verziu kvantitatívnej teórie peňazí M. Friedmana. Vo Friedmanovej koncepcii sa kvantitatívna teória chápe ako teória dopytu po peniazoch. Friedmanov prístup je reformuláciou kvantitatívnej teórie peňazí, pretože vedie k rovnakému záveru o dôležitosti peňazí pre nominálny dôchodok.

Preferencia likvidity a motívy držby

Keynesova koncepcia preferencie likvidity vychádza z analýzy a zo zdôvodnenia motívov, pre ktoré držia subjekty peniaze v hotovosti. Preferencia likvidity preto súvisí podľa Keynesa s nasledovnými motívmi:

  1. motív obehu (predstavuje z pohľadu domácnosti motív dôchodkový)
  2. motív opatrnosti (súvisí so snahou hospodárskych subjektov vyhnúť sa riziku, zabezpečiť sa pred rôznymi nepredvídateľnými okolnosťami a pred neistou budúcnosťou).
  3. motív špekulácie (hospodárske subjekty sa usilujú udržať peniaze v likvidnej podobne na základe špekulácie s cieľom dosiahnuť zisk).

Keynesiánske a monetaristické názory na polohu peňazí v ekonomike

Korene podstatných rozdielov medzi klasickou ekonómiou a keynesovskou ekonómiou v oblasti peňažných teórií spočívajú v zásadne odlišnom myšlienkovom chápaní ekonomického sveta. Podľa klasických ekonómov je hlavnou a rozhodujúcou vlastnosťou ekonomiky relatívna stabilita a istota. Vyzdvihujú stabilitu trhového systému, v ktorom ponuka a dopyt prostredníctvom cien a konkurencie samočinne prekonávajú ťažkosti ekonomických cyklov a udržiavajú rovnováhu pri plnom využití výrobných faktorov. No Keynesovská ekonómia spočíva z iných chápania.

Keynesiánske názory

Keynesovská ekonómia vychádza z neistoty a nestability ekonomiky, z neschopnosti a nedostatku vnútorných ekonomických trhových síl obnovovať ekonomickú rovnováhu.“[6]

Keynes popiera a odmieta predpoklady, z ktorých vychádza klasická monetárna teória (stabilná rýchlosť obratu peňazí, plná zamestnanosť, transakčný motív dopytu po peniazoch ako jediný motív).

Keynes tiež udáva, že hospodárske subjekty dávajú prednosť držbe peňazí pre držbou cenných papierov alebo reálnych aktív, pretože peniaze vykazujú najvyššiu likviditu. Snahu vlastníkov udržiavať bohatstvo v peňažnej, najlikvidnejšej forme.

Úlohou štátu je regulovať množstvo peňazí v obehu tak, že na jednej strane vyvoláva tlak na zníženie úrokovej miery (nízke úrokové miery, t. j. lacné peniaze, môžu zvýšiť podnet k investovaniu na strane podnikateľov) a na druhej strane na zvýšenie miery zisku (t. j. na zvýšenie rentability súkromných investícií). Toto bolo možno dosiahnuť len „vháňaním“ lacných peňazí do ekonomiky, teda za cenu narastajúcej inflácie.

Monetaristické názory

Monetarizmus ako druhý významný teoretický smer súčasnej makroekonómie sa opiera o iné teoretické východiská. Jednotlivé monetaristické koncepcie zameriavajú svoju pozornosť na peňažné agregáty a zdôrazňujú aktívnu úlohu peňazí a monetárnej politiky v trhovej ekonomike.“[7]

Monetarizmus vychádza z predstavy, že trhová ekonomika disponuje dostatočnými samoregulačnými silami, ktoré sú schopné navracať systém do stavu rovnováhy. Odmietajú štátne zásahy do ekonomiky a najmä keynesovskú politiku lacných peňazí vedúcu k rastu množstva peňazí v obehu a inflačným tlakom. Podľa monetaristov štátne zásahy do hospodárstva a peňažného obehu len vychyľujú ekonomický systém z rovnováhy a hrozia nestabilitou.

Hlavným predstaviteľom monetarizmu je M. Friedman, ktorý spochybnil základné postuláty keynesovskej peňažnej teórie. Predovšetkým spochybnil myšlienku, že zvýšenie množstva peňazí v obehu môže zvyšovať zamestnanosť. Postavil proti tomu vlastnú teoretickú koncepciu, kde peniaze hrajú úlohu rozhodujúceho činiteľa a funkcia štátu je obmedzená na regulovanie prírastku peňazí v obehu.

V centre pozornosti predstaviteľov monetarizmu stojí inflačné nebezpečnstvo. Ťažiskom ich protiinflačnej, reštriktívnej politiky je preto regulovanie peňažného obehu, neinflačný rast peňažnej sumy. „Za predpoklad stability cien pokladajú dodržiavanie „peňažného pravidla“, podľa ktorého množstvo peňazí v obehu má rásť takým tempom, ako dlhodobo priemerne rastie skutočne dosiahnutý HDP (t.j. asi tak 3 – 5 % ročne), a to nezávisle od stavu ekonomiky alebo fázy hospodárskeho cyklu. Takýto rovnocenný prírastok peňazí má vylúčiť hlavný zdroj nestability v modernej ekonomike a odstrániť, alebo aspoň zmierniť cyklické výkyvy hospodárskej aktivity.“[8]

Záver

Uvedené definície a charakteristiky nám poukazujú na to, že presná definícia peňažného agregátu, resp. peňažnej masy je vecou dohovoru, tiež záležitosťou potrieb ekonomického výskumu. Čo patrí a čo nepatrí do určitého peňažného agregátu M je nutné preskúmať v prípade vzniku nových druhov aktív.

To, že kvantitatívna teória peňazí vychádza z tvrdenia o nereálnej vnútornej hodnote peňazí tiež vyplýva zo spomenutých tvrdení. V praxi kúpna sila peňazí závisí od stretávania množstva peňazí v obehu a ceny tovarov.

Dozvedeli sme sa, že polohou peňazí v ekonomike sa zaoberajú dve odlišné teórie a to, teória preferencie likvidity a modernizovaná verzia kvantitatívnej teórie peňazí. Majú svoje charakteristické názory a prístupy, ktoré si zastávajú, pretože sú presvedčené o ich správnosti a efektívnosti.

Táto seminárna práca mi rozšírila obzor hlavne v problematike peňažných agregátov, ich podstaty a dôležitosti v oblasti ekonomiky…

Zoznam bibliografických odkazov

Knihy:

LISÝ, J. a kol. 2007. Ekonómia v novej ekonomike. Bratislava : Iura Edition, 2007. 636 s. ISBN 978-80-8078-164-4

KLOUDOVÁ, J. 2009. Makroekonomie. Bratislava : EUROKÓDEX, 2009. 200 s. ISBN 978-80-89447-10-7

BARÁNIK, M. – HABÁNIK, J. 2002. Základy makroekonómie. Bratislava : IRIS, 2002. 236 s. ISBN 80-89018-45-9

Odkazy na www:

http://fsi.uniza.sk/kkm/old/publikacie/makro_bm.pdf

[1] LISÝ, Ján a kol. 2007. Ekonómia v novej ekonomike. Bratislava : Iura Edition, 2007. 636 s. ISBN 978-80-8078–164-4. s. 410

[2] http://fsi.uniza.sk/kkm/old/publikacie/makro_bm.pdf

[3] LISÝ, Ján a kol. 2007. Ekonómia v novej ekonomike. Bratislava : Iura Edition, 2007. 636 s. ISBN 978-80-8078–164-4. s. 412

[4] KLOUDOVÁ, J. 2009. Makroekonomie. Bratislava : EUROKÓDEX, 2009. 200 s. ISBN 978-80-89447-10-7. s. 56

[5] BARÁNIK, M. – HABÁNIK, J. 2002. Základy makroekonómie. Bratislava : IRIS, 2002. 236 s. ISBN 80-89018-45-9. s. 87

[6] http://fsi.uniza.sk/kkm/old/publikacie/makro_bm.pdf

[7] LISÝ, Ján a kol. 2007. Ekonómia v novej ekonomike. Bratislava : Iura Edition, 2007. 636 s. ISBN 978-80-8078–164-4. s. 415

[8] LISÝ, Ján a kol. 2007. Ekonómia v novej ekonomike. Bratislava : Iura Edition, 2007. 636 s. ISBN 978-80-8078–164-4. s. 416


Pridaj komentár

Štítky: