0…hovorí staré arabské príslovie. Pyramídy patrili k divom sveta už v období staroveku. Už tisíce rokov sa človek pokúša pochopiť, ako dokázali starí Egypťania postaviť architektonicky tak veľkolepé dielo bez použitia moderných meracích zariadení. Základňa Cheopsovej pyramídy je napríklad situovaná s presnosťou, podľa ktorej sa dajú kontrolovať odchýlky kompasov. Záhadou naďalej zostáva, ako dokázal vtedajší človek zložiť a zodvihnúť do takmer stopäťdesiatmetrovej výšky až tridsaťtonové kamene, opracované tak jemne, že ešte ani dnes sa medzi ne nedá vsunúť list papiera. Čo potom môžme povedať na konštatovanie, že alabastrový plášť, ktorý sa zachoval už len na vrchole gigantickej hrobky a ktorý ju kedysi zahaľoval celú, je taký rovný, že na jeho zbytku s rozlohou 35 štvorcových metrov nie je odchýlka od ideálnej priamky väčšia než jedna dvestotisícina milimetra? A egyptský svet ponúka našincovi nespočetné množstvo ďalších prekvapení.
Iný svet
Je deväť hodín predpoludním a v pätnásťmilónovej metropole Egypta – Káhire vládne čulý ruch. Pozorovateľovi sa naskytá každodenný obraz chaotického sveta plného protikladov. Ulice sú preplnené všetkým, čo sa dokáže pohybovať – autobusmi, luxusnými limuzínami, oslami zapriahnutými do vozov, starými motorkami a hlavne ľuďmi. Cez deň prichádzajú ďalšie dva milióny pracovných síl a hlavné mesto praská vo švíkoch.
Lúče páľaváho slnka sa snažia preniknúť cez hrubú vrstvu smogu nad mestom. Nemilosrdne vysávajú vlahu z už aj tak suchej zeme. Pot sa tu na tele nezráža kvôli relatívne nízkej vlhkosti vzduchu. Vraj okolo ôsmej ráno mrholilo. Jednu minútu. Najbližšie bude pršať o mesiac. Je 25 stupňov a na uliciach stretávame uzimených domorodcov, zahalených vo svetroch, páperových vetrovkách, bundách a kožuchoch. Sú zvyknutí na štyridsaťstupňové horúčavy. Sezóna pre turistov je od októbra do marca, vtedy sa teploty vyšplhajú najviac na 30 stupňov.
Sociálne rozdiely rozvrstvili obyvateľstvo na úzku skupinu bohatých, strednú vrstvu, ktorá tvorí najväčšiu časť a chudobu. Až pol druha milióna Káhirských chudákov, ktorí sa dostali na okraj sociálnej priepasti je odkázaných na život v tzv. Mŕtvom meste, v hrobkách na cintoríne v strede metropoly. Môžeme tu zazrieť deti hrajúce sa medzi náhrobnými kameňmi. Rozpráva sa tu egyptskou arabčinou, ale bežne sa dohovoríme anglicky. Arabské číslice vyzerajú celkom inak ako naše „arabské číslice“. Zabudnime na stres, čas tu nezohráva veľkú úlohu. Toto je iný svet – sme v Afrike.
Voda znamená žiť
Na severovýchode Afrického kontinentu sa na ploche jedného milióna štvorcových kilometrov rozprestiera Egyptská arabská republika. 66 miliónov ľudí je odkázaných na milosrdenstvo životodarného Nílu, ktorý sa na dĺžke 6671 kilometrov tiahne celou krajinou a ústi do Stredozemného mora. Život je sústredený v jeho úrodnej delte. Horúca Sahara siaha až k veľtoku, na jeho brehoch častokrát nie je ani metrový pás zelene. Z vodovodu tečie pitná voda, no u cudzincov môže vyvolať črevné nepokoje. Vodárne používajú na jej dezinfekciu chemikálie, na ktoré nie je náš organizmus zvyknutý. Útechou nám môže byť, že aj arabi majú problémy s vodou, ktorá tečie z našich kohútikov. Nezávadná sa predáva len v plastických fľašiach. Najväčšou zásobárňou tejto životodarnej tekutiny je tzv. Násirova pyramída – Aswanská priehrada. Každoročne v lete v čase letných záplav, vyvolaných monzúnovými dažďami sa naplní, aby počas celého nasledujúceho roka mohla tepna Egypta – Níl pulzovať.
Rodina je na prvom mieste
Stred a juh Egypta je stále silne islamský. Káhira je čiastočne ovplyvnená americkou a európskou kultúrou. Najmä mládež už nepodlieha takým striktným náboženským pravidlám. Stretnúť tu celkom zahalené ženy je zriedkavosťou na rozdiel od južnejších oblastí, kde už aj mladé dievčatá chodia oblečené v dlhých tmavých háboch zakrývajúc si šatkou hlavu. Je spoločensky neprípustné, aby sa muž čo i len dotkol ženy. Ak sú však muži dobrými priateľmi, môžu sa na verejnosti navzájom držať za ruky.
Päťkrát denne zaznieva z vysokých štíhlých veží – minaretov v celej krajine zvolávanie k modlitbe. Vyznávanie viery v Boha a božieho posla Muhammada sa vykonáva podľa presne stanovených pravidiel čelom nasmerovaným k Mekke, hoci aj na deke na úzkom páse trávy vedľa cesty. Korán, najdôležitejší prameň islamského právneho a mravného kódexu pamätá takto na dodržiavanie základných hygienických zásad. Muslimovia si pred modlitbou umyjú ruky, chodidlá a tvár. Počas nej vykonávajú úkony, ktoré vyzerajú ako rozcvička, a na to aj slúžia. Veľmi dobre padne niekoľkominútové uvoľnenie počas práce v úrade alebo na stavenisku. Ďalšou zásadou, tzv. piliérom Svätého písma je spoločenská povinnosť dať ročnú almužnú vo výške 2,5 percenta majetku chudobným a potrebným. Pôst (saum) v mesiaci ramadáne zakazuje od východu do západu slnka všetky telesné pôžitky. Medzi ne sa okrem spevu, tanca či smiechu, nehovoriac už o alkohole dokonca rátajú aj jedlo a voda. A nakoniec, každý moslim by mal absolvovať aspoň raz za život povinnú púť k posvätnej Mekke. Islám vyznáva až 90 percent obyvateľov Egypta, zvyšnú časť tvoria kresťania.
Vo všetkých arabských krajinách je rodina posvätnou inštitúciou. Pravidelne raz týždenne sa všetci, vrátane starých rodičov stretnú pri bohatom stole, na ktorom sa neraz objaví devätnásť druhov jedál, o to viac, ak sa navyše počíta s návštevou. Prevažuje zelenina, najmä niektoré z pätnástich odrôd tu pestovanej fazule, korenené omáčky a domáci chlieb z hrubej múky. Špecialitami sú ryža s mletým hovädzím mäsom plnená do listov viniča, zapekaný špenát vymiešaný s vajíčkom, štipľavý zeleninovo-ovocný šalát, pečené holuby alebo sladký kokosový koláč. Čo sa zvýši, a zvýši sa toho nemálo, sa skonzumuje počas pracovného týždňa. Pohostinnosť sa nesmie zneužívať. Rozhnevať si svojho hostiteľa je horšie ako spadnúť z pyramídy.
Civilizovaný ako európske krajiny
Ekonomicky je Egyptská republika na podobnej úrovni ako Slovensko. (údaj z roku 2000) Ceny za tovar a služby sú v priemere rovnaké. Nadnárodné koncerny majú svoje zastúpenia vo všetkých veľkých mestách. Obrovské výkladné skrine v centrách sú plné šiat, topánok, kvetín, lahôdok, elektrospotrebičov, kobercov či nábytku.
Drobní obchodníci dopĺňajúci kolorit mesta a dediny sú hotoví znalci zákazníkovej duše. Predávajú všetko, čo má nejakú hodnotu. Medzi ich špeciality patria brúsené alabastrové výrobky, zlato, šperky a náramky, korenie, parfémy a olejové výťažky alebo typické oblečenie. „Starožitnosti“, staré určite aspoň tri dni, dostaneme všade. Tovar je voľne rozložený na pultoch a zemi. Keby sme však čosi ukradli, stačí, aby poškodený zakričal a celá ulica by bola razom na nohách. Príchod polície by bol oproti „uličnému súdu“ určite vykúpením.
Našinca najviac prekvapí a pobúri hygiena predávaných potravín. Obchodníkovi neprekáža, že predáva chlieb, ktorý doniesol na kapote svojho zásobovacieho nákladiaka. Pritom riziko, že dostaneme infekčnú žltačku je v Egypte rovnako vysoké, ako na Slovensku. Na cene je potrebné sa dohodnúť. Arab sa urazí, ak je jeho prvý cenový návrh bez debaty prijatý. Keď zbadá cudzinca, vysloví nevídane vysokú požiadavku, ale je ochotný zjednať až na desatinu pôvodnej ceny. Na každom kroku stretneme ľudí ochotných pomôcť. Samozrejme, za odplatu – bakšiš. Priam sa natískajú a nanucujú svoje služby. Niektorí si chcú drobné vyslúžiť tým, že návštevníkov upozorňujú na pekné fotomotívy. Nakoniec sa vedia tešiť aj z guľôčkového pera alebo farebného zapaľovača. Na vidieku môžeme vidieť žobrajúce deti. Dospelí sa pohoršujú a zakazujú dávať im čosi. Vraj majú ísť do školy a nie naučiť sa pýtať a byť na príťaž celý život. Medzi vzdelanými a nevzdelanými je obrovská priepasť. Učenci dávajú v obývaných oblastiach znečistený vidiek za vinu „hlúpym“, ktorí si neuvedomujú dopad svojho správania na životné prostredie a na spoločnosť.
Výprava do histórie
Ozrutné pyramídy, hieroglify, krásna Nefertity, sfingy, Údolie kráľov, či Tutonchámonove poklady sú pojmy ktoré mnohým ľuďom pripomínajú skrytú mystiku a tajomsto. Už antickí učenci a filozofovia ako Platón alebo Hérodotes cestovali k Nílu obdivovať pozoruhodné pamätníky faraónov. Ich správy sa stali neskôr studnicou informácií pre ďalších bádateľov. Korene európskeho výskumu starovekého Egypta siahajú až do obdobia renesancie, keď sa začali diela antických spisovateľov prekladať do latinčiny. Základom horúčkoviteho rozmachu egyptológie bolo Napoleonovo egyptské ťaženie. Štáb jeho učencov zverejnil presný popis celej krajiny. Prvým veľkým triumfom bol však až rok 1822, kedy Jean François Champollion ohlásil, že sa mu podarilo rozlúštiť hieroglify.
Zo strachu pred vykrádačmi hrobov, ktorí sa neštítili ničoho, nechali kňazi 21. dynastie okolo roku 1000 pred Kristom preniesť kráľovské múmie do úkrytov v Údolí kráľov. Práve v údolí, o ktorom si všetci bádatelia mysleli, že je dokonale preskúmané, začal kopať najslávnejší egyptológ Angličan Howard Carter, ktorý v roku 1922 objavil Tutonchámonov hrob. A tak sa historicky bezvýznamný faraón Tutonchámon, ktorý zomrel veľmi mladý, stal prakticky cez noc najslávnejším kráľom egyptských dejín. Jeho hrobka bola bohatou pokladnicou, v ktorej archeológovia našli cennosti, o ktorých si dovtedy vytvárali len predstavy. Neobyčajné sochy, zvieratá a najmä sarkofág s kráľovou múmiou s maskou z trblietajúceho sa zlata. Pozdejšie objavy už na verejnosť nikdy nezapôsobili viac ako „zlatý faraón“.
Z krajiny sa nesmie vyviezť nič, čo je staršie ako sto rokov. Egypťania si svoje historické a kultúrne pamiatky, ktoré sú obrovským lákadlom pre turistov, náležite ochraňujú. Národné cítenie nedovolí, aby sa šírili do sveta ani nesprávne informácie o Starej ríši. Každý, kto vykladá o histórii a nevlastní sprievodcovské oprávnenie, dopúšťa sa priestupku a riskuje pokutu. Špeciálne školení znalci – absolventi odboru histórie Káhirskej univerzity sú však ochotní sprevádzať vás a povedať vám najmenšie podrobnosti z akejkoľvek oblasti starej kultúry v mnohých jazykoch, napríklad aj v Češtine. Do mešít je vstup v obuvi a ponožkách zakázaný. Vo väčšine staroegyptských vykopávok, chrámoch, zbierkach a múzeách, kde sú teraz umiestnené skoro všetky cenné nálezy, sa môže fotografovať len za poplatok a bez použitia blesku.
Auto slúži človeku, nie naopak
Dopravné prostriedky pomáhajú Káhirčanom pekonávať obrovské vzdialenosti medzi zamestnaním, nákupnými centrami a domovom. Dostatok benzínu, ktorý je v Egypte lacnejší ako voda, zapríčiňuje rokvet automobilizmu. Autobusy zastavujú na pokyn ruky a premávajú po meste pre jednoduchosť v smeroch severo-južnom a východo-západnom. Na každom kroku sa ochotne ponúkajú vodiči taxíkov, že vás zavezú ku pamätihodnostiam alebo do vzdialenejších oblastí. Je však nevyhnutné dohodnúť sa na cestovnom vopred a zaplatiť až po vystúpení a vyložení batožín z vozidla, ak nechceme riskovať, že taxikár nás ešte povozí a poplatok, ktorý si zaumienil, od nás dostane. Vodičský preukaz tu príslušné orgány vydávajú na požiadanie, vystavia ho do nasledujúceho dňa. Spoločenská zodpovednosť, ktorú majú Egypťania v sebe hlboko zakódovanú, však nedovolí obstarať si oprávnenie tým, ktorí nedokážu jazdiť v špecifických podmienkach, akými Káhira bezpochyby je. Na päťprúdových cestách, ktoré sú vďaka teplu a suchu vo veľmi dobrom stave, sa jazdí naozaj šialene. Z dopravného značenia sa dnes zachovali už len smerové tabule, no motoristom značky nechýbajú a vodorovné pruhy maľované na cestách neprekážajú. Maximálna rýchlosť je obmedzená jedine rýchlosťou áut pred nami. Zápach výfukových plynov a nepretržitý koncert automobilových trúb sú sprevádzané občasným zaškrípaním plechu. Napriek tomu, že blatníky okoloidúcích áut sú v dezolátnom stave, nestretneme sa tu s vážnejšími haváriami. Z parkovania si domorodí obyvatelia nerobia ťažkú hlavu. Platí pravidlo: Zaparkuj tak, aby po tebe ešte po ulici vedelo prejsť nejaké auto. Spätné zrkadlá pomaly tiež stratia svoju funkciu, arabi cúvajú dovtedy, kým sa zozadu neozve trúbenie. Motorizované policajné jednotky pomáhajú riešiť dopravné problémy na križovatkách. Najväčšia špička je okolo deviatej ráno a poobede o tretej. Do kilometrovej zápchy sa dostaneme kedykoľvek a kdekoľvek, dokonca aj o polnoci, keď mladí ľudia vyrážajú do ulíc.
Tabak namiesto pálenky
Allah sa hnevá na každého, kto pije alkohol. Jeho dovoz do islamských krajín je prísne kontrolovaný. Ceny alkoholických nápojov sú približne štvornásobne vyššie oproti cenám na Slovensku. V potravinách sa liehoviny nepredávajú, ale bežne tu dostať niekoľko druhov nealkoholického piva. Alkoholické pivo vyrábajú v Egypte len dve spoločnosti. Špecializované obchody predávajúce alkohol sú veľmi zriedkavé. O to viac je rozšírené fajčenie vodných fajok, ktoré domorodci nazývajú šiša. Šiša bary sú všade. Môžete si vybrať tabak s ovocnou arómou a s príchuťou jablka, broskýň, medu či mentolu s veľmi nízkym obsahom nikotínu alebo rôzne zmesi. Voda v asi meter vysokej fajke zbavuje vdychovaný dym nikotínu, dechtu a nečistôt. Egypťania považujú fajčenie za rituál a pri šiši strávia niekoľko hodín denne. Fajčí sa v drobných reštauráciách, doma, na ulici, dokonca aj v aute. Vo večerných hodinách sa zjavujú v uličkách a v baroch zmätení starci a ponúkajú na výber celú škálu tvrdších drog. Drogy sú zakázané. Legislatíva je deravá a polícia má častokrát zviazané ruky. Miestni obyvatelia majú svoj názor: Policajti to tiež fajčia, za policajnou stanicou je marihuanové pole. Ale vduchu sú všetci spokojní.
Arabom nikdy nechýba dobrá nálada a sú ochotní kedykoľvek opätovať vám úsmev. Najmä, ak je vašou spoločníčkou blondýnka. Sú odhodlaní dať vám za ňu dvesto tiav a toľko zlata, koľko sami vážite. Špeciálne sa dievčatám – cudzinkám nedoporučuje pobozkať domorodca. Beznádejne sa totiž do vás zamiluje a vás pred jeho dotieravosťou zachráni už len útek z krajiny. Ale možnože to budete vy kto sa zaľúbi. Zaľúbi do tejto orientálnej rozprávkovej zeme Tisíc a jednej noci, plnej pôvabov a prekvapení.
SME na Východe, víkendová príloha, 2000
Autor: Matej
Tento príspevok bol vytvorený 10.2.2015 a aktualizovaný 21.2.2019. Pozrite si ďalšie príspevky autora Matej.