O Platónovi

  • Narodený: okolo 428 pred n. l.
  • Hlavné záujmy: epistemológia, metafyzika, etika, politika
  • Vplyvy: Pytagoras, Parmenides, Sokrates
  • Zomrel: 348 pred n. l.

Platón sa narodil na konci zlatého veku Atén v dobre situovanej aristokratickej rodine. Hovorí sa, že pôvodne sa volal Aristokles, Platón bola iba prezývka (znamená „niekto široký“). O jeho mladosti vieme málo. Pravdepodobne bol ešte chlapcom, keď mu zomrel otec a vychovala ho matka a nevlastný otec. Podľa Aristotela Platón bol žiakom Kratyla, ktorý zasa študoval u Herakleita. No určite bol žiakom Sokrata a zostal ním až do jeho smrti. Nevieme, či dialógy začal písať pred alebo po Sokratovej smrti. Celková chronológia a usporiadanie Platónových dialógov naďalej zostáva predmetom diskusií.

Platónov odchod z Atén

Po Sokratovom procese a poprave znechutený Platón odišiel z Atén, ale nie je jasné, kam. Nakoniec sa roku 387 pred n. l. dostal do Megary na Sicílii, kde sa stretol s posledným žijúcim členom pytagorejskej školy, a v Syrakúzach nadviazal dôležité kontakty. Z Megary sa vrátil do Atén a po istom čase (spolu s matematikom Teaitetom) založil na predmestí Atén školu. Stála v záhrade, ktorú zdedil v časti nazývanej Akadémia, a tak sa stala známa pod rovnakým menom – Akadémia. V škole sa vyučovali rôzne predmety – od matematiky po biológiu, od filozofie po astronómiu a iste nepreženieme, ak ju nazveme prvou európskou univerzitou. Platón sa snažil vniesť do politiky filozofické myslenie a poznanie, a tak sa dvakrát vrátil na Sicíliu, kde pôsobil ako vychovávateľ nového tyrana Dionýza Mladšieho. Jeho snaha však vyšla navnivoč. Zvyšok života strávil písaním a vyučovaním.

Platónove dialógy

Takmer všetky Platónove práce majú formu dialógu – s výnimkou trinástich listov, ktorých autorstvo zostáva otvorené, a Obrany Sokratovej (Sokratových rečí počas procesu). Vo väčšine z nich je hlavnou postavou Sokrates, ktorý diskutuje s rôznymi typmi ľudí. Viacerí, ak nie väčšina, boli skutočné postavy (napríklad Teaitelos, eleatskí filozofi Parmenides a Zenón, Platónovi bratia Glaukón a Aidemantos). Hoci sú dialógy rôzne dlhé a rôzne zložité, všetky sú náročné a filozoficky významné. Odborníci delia dialógy na tri skupiny: rané, stredné a neskoré. Väčšinu dialógov bez problémov zadeľujeme do tejto schémy, ale sú aj také, o ktorých sa diskutuje, kam ich zaradiť. Napriek tomu však podávajú dobrý obraz o vývoji Platónovho myslenia (o jeho posune od primerane presného podania Sokrata k Sokratovi ako tlmočníkovi jeho vlastných názorov).

Epistemológia

Ak máme analyzovať Platónovo myslenie, najlepšie bude začať jeho prístupom k poznaniu a k presvedčeniu. Podľa neho poznaním môže byť len večná a nemenná pravda. O bežných, dočasných veciach máme len pravdivé presvedčenie, ale nie poznanie. Skutočnému poznaniu sa neučíme, ale rozpamätávame sa naň. Naša duša sa neustále prevteľuje, ale náš zrod je taký traumatický, že zabúdame na všetko, čo sme vedeli. Úlohou učiteľa je pomôcť nám znovu získať poznanie.

Metafyzika

Predmety poznania netreba hľadať vo svete ako ho vnímame, pretože vo svojej podstate je to svet premenlivý, relatívny a nestály. Aby sme mohli vôbec pochopiť, čo nám vlastne ukazujú naše zmysly, musíme disponovať poznaním niečoho, čo je večné a nemenné. Predstava o krásnom sa napríklad mení od človeka k človeku, ba časom dokonca j pre toho istého človeka. Veď ako by sme mohli vytvoriť a používať pojem „krásneho“, ak by nebolo nič, na čo by sa dalo poukázať ako na krásne? Platón zaplnil túto medzeru odvolaním sa na formy, ktoré sú dokonalé a nemenné vzory vecí. Veci vo svete sú len ich mdlé a pokrivené tiene. Ak teda niečo považujeme za krásne, vidíme, že participuje na forme krásy. Skúsenosť so svetom foriem môže mať len filozof, aj to len prostredníctvom rozumu. Najvyššia z foriem je dobro. Prostredníctvom dobra existujú všetky ostatné formy a prostredníctvom neho ich aj poznávame.

Politika

Táto línia úvah vedie priamo k Platónovej politickej teórii: ak len filozof môže mať skúsenosť so skutočným svetom foriem, potom len filozof môže vládnuť. V úvahách o ideálnom štáte, ktoré rozvinul v dialógu Ústava, zavádza predstavu filozofa – vládcu, muža alebo ženy, ktorého od narodenia pripravujú na splnenie tejto úlohy. Aj ostatné funkcie v spoločnosti majú vykonávať ľudia, ktorí sú na to zodpovedne pripravení.

Platónove práce stále patria medzi najbohatšie a aj najúchvatnejšie v celej filozofii. Bez neho by sme asi žili v inom svete.

Obrana Sokratova

Obrana Sokratova môže byť rozdelená na tri časti. Prvá časť je samotnou obhajobou Sokrata a obsahuje najslávnejšie časti textu. Konkrétne rozprávanie o veštiarni v Delfách a krížové vypočúvanie Meleta. Druhou časťou je verdikt súdu a treťou trest. My sme sa rozhodli priblížiť prvú časť tohto diela.

Sokratova reč

Obrana Sokratova je Platónova verzia Sokratovej reči, ktorou sa obhajoval na súde proti obvineniam, podľa ktorých kazil mládež, neveril v bohov uznaných štátom a vytvoril si nové božstvá. Táto prvá časť sa začína obvinením Sokrata Aténčanmi, ktorí tvrdili, že Sokrates bol klamár a nazývajú ho obratným rečníkom. Tvrdia, že všetko čo Sokrates povedal a šíril bola lož. Sokrates sa obhajuje tým, že stále hovorí pravdu, síce hovorí prosto a jednoducho, ale hovorí stále pravdu.

Sokrates sa obhajuje slovami: “Ako sedemdesiatročný človek teraz stojím pred súdom prvý raz; preto sa vôbec nevyznám v tunajšom spôsobe rečnenia. Teda, ako by ste mi zaiste odpustili, keby som bol naozaj cudzincom a hovoril tou rečou a tým spôsobom, ako som bol vychovaný, tak aj teraz vás, myslím právom žiadam, aby ste sa nepozastavovali nad spôsobom mojej reči – totiž možno bude horšia, možno lepšia – ale aby ste hľadeli len na to a všímali si len to, či hovorím spravodlivo alebo nie, lebo to je povinnosťou sudcu, povinnosťou rečníka však je za každých okolností hovoriť pravdu.“

Sokrates a Aténčania

Ďalej sa Sokrates obracia slovami na Aténčanov, ktorí ho neprávom odsúdili a pre ich veľké množstvo ich nemôže ani menovať – lebo sú nedostupní. Tie slová znejú: „Ja som pri svojej obrane nútený ako by s tieňom bojovať a usvedčovať, hoci mi nikto neodpovedá.“

Aténčania tiež obviňovali Sokrata za to, že sa usiluje vzdelávať ľudí a dáva si za to platiť. Sokrates na to reaguje takto: „Nuž teda, ani z toho nie je nič pravda, ani to nie je pravdivé, ak ste od niekoho počuli, že sa usilujem vzdelávať ľudí a dávam si za to platiť. Hoci sa mi to zdá krásnym, ak je niekto schopný vzdelávať ľudí ako Prodikos Kejský a Hippias Elidský. Totiž každý z nich môže, občania, chodiť z mesta do mesta a presviedčať mladíkov, ktorí môžu byť zadarmo žiakmi ktoréhokoľvek zo svojich vlastných spoluobčanov, aby prerušili styky s nimi a stali sa ich žiakmi za peniaze, a okrem toho im boli ešte zaviazaní vďakou.“

Prečo Sokrates?

V ďalšej časti diela Platóna, Sokrates vysvetľuje, prečo dostal práve meno Sokrates.

„Ja som totiž, občania aténski, nedostal toto meno pre nič iné než pre akúsi múdrosť. Pre akú múdrosť? Možno pre tú pravú ľudskú múdrosť: lebo v skutočnosti sa zdá, že touto múdrosťou som múdry. Tí však, o ktorých som práve hovoril, sú možno múdri akousi vyššou múdrosťou, než je ľudská, inak neviem, ako ju mám nazvať, ja ju totiž nepoznám, ale kto tvrdí, že ju poznám, klame a hovorí to len preto, aby ma ohováral. Neprerušujte ma šomraním, občania aténski, ani vtedy, ak vzbudím u vás dojem, že hovorím príliš sebavedome; lebo nebudú to moje slová, čo tu poviem, ale uvediem vám hodnoverného pôvodcu tohto výroku. Ako svedka mojej múdrosti, ak je vôbec nejaká, vám uvediem boha z veštiarne v Delfách. Iste poznáte Cairefonta, bol mojím druhom od mladosti, tak ako väčšiny z vás, odišiel do oného vám známeho vyhnanstva a spolu s vami sa vrátil. Viete tiež, aký bol Chairefon, aký ohnivý, do čohokoľvek sa dal. A keď raz prišiel do Delf, odvážil sa opýtať veštiarne – a ako hovorím, vypočujte ma v tichosti – opýtal sa, či je niekto odo mňa múdrejší. Pýtia odpovedala, že nikto nie je múdrejší. A toto vám dosvedčí jeho brat, ktorý je tu prítomný, pretože onen je už mŕtvy.

Záver

Keď sa Sokrates obhajoval na súde, tak povedal vetu, ktorá nás zaujala: “zákon treba poslúchať a hájiť sa.“ Z toho vyplýva, že aj v dnešnej dobe by to tak malo byť. Ak dodržiavame zákony, nerobíme nič nezákonné tak sa nemusíme ničoho báť. No keby sme sa ocitli v situácii, že sme neprávom obvinení – zoberme si príklad od Sokrata a obhajujme seba a svoju nevinu. Podobne to môžeme chápať aj ako budúci manažéri. Stojme si za svojim názorom a choďme za svojim cieľom. Nenechajme sa odradiť.


Pridaj komentár

Štítky: