Vznik scholastiky spadá do obdobia 13. až 16. storočia. Scholastika vznikla z gréckeho slova scholastikos, čo v preklade znamená „školský“. Predstavitelia sa nazývajú scholastici, ktorí sa usilovali racionálne odôvodniť a systematizovať kresťanskú vierouku. Využívali na to myšlienky antickej filozofie (najmä Platóna a Aristotela, ktorého názory scholastika prispôsobovala svojim cieľom). Scholastika má tri etapy:[1]

Rozdelenie scholastiky

Scholastika patrí medzi ekonomické teórie a delí sa na:

  1. ranná scholastika – sa vyznačovala tzv. sporom o univerzálie – univerzálie – to sú všeobecné pojmy. Časť filozofov zastávala nominálne pojmy (nominalizmus – najskôr bol svet a potom sme tomu my pridali pojmy) a časť reálne (realizmus – najskôr boli mená a tie začali priraďovať ku konkrétnym menám). Hádajú sa čo bolo skôr. (nominalizmus – nóme = meno)
  2. vrcholná scholastika – sa vyznačovala činnosťou mníšskych rádov (Františkánsky, Dominikánsky), snaha o oddelenie filozofie a teológie, prenikanie nových myšlienkových prúdov. Predstaviteľom je Tomáš Akvinský.
  3. neskorá scholastika – sa vyznačuje novými objavmi ako sú napríklad skúmanie gravitácie, teórie pohybu, … Neskorá scholastika súvisí s nástupom novoveku

Opis vtedajšej doby

Spoločnosť tohto obdobia spájali tradície, zvyky a centrálna vládnuca autorita. Vtedajšia spoločnosť bola rozdelená na:

  1. nevoľníkov
  2. šľachtu
  3. kráľovskú rodinu
  4. církev

Všetku pôdu vlastnil kráľ a církev. Kráľ ju dával do užívania šľachte, ktorú si tým zaviazal určitými povinnosťami. Právo užívať pôdu bolo dedičné a dedilo sa z otca na syna. Nevoľníci museli platiť za užívanie pôdy svojou prácou, úrodou a niekedy i peniazmi. Majetky cirkvi boli spravované lepšie, než majetky šľachty, pretože boli najvzdelanejší v spoločnosti. Scholastickými autormi boli vzdelaní mnísi, ktorí sa pokúšali aplikovať náboženské princíp svetský život. Ich cieľom nebola analýza ekonomickej činnosti, ale vytvorenie pravidiel ekonomického života, ktoré by boli paralelou existujúcich cirkevných dogiem. Autori týchto pravidiel sa sústredili na vysvetlenie a zdôvodnenie postoja cirkvi k rôznym ekonomickým javom, napr. k rozvoju obchodu, úžery, atď. a tak sa snažili priblížiť učenie cirkvi ekonomickej realite. Keďže myslitelia tohto obdobia neboli vo väčšine prípadov ochotní upustiť od prijatých cirkevných dogiem, ich učenie do značnej miery nezohľadňovalo reálny vývoj. [2]

Tomáš Akvinský

Najvýznamnejší predstaviteľ scholastiky je Tomáš Akvinský (1225 – 1274), taliansky dominikánsky mních. Narodil sa v malom mestečku neďaleko Neapola. Študoval u benediktínov, neskôr na neapolskej univerzite. Po skončení štúdií vstúpil do dominikánskeho rádu. Vyučoval vo viacerých talianskych mestách, v Paríži a v Neapoli. Zomrel vo Fossanuove pri Ríme. Jeho významne diela sú: QUESTIONES DISPUTATAE, SUMMA CONTRA GENTILES, SUMMA THEOLOGIAE.

Vo svojom diele SUMMA THEOLOGICA sa zaoberal kľúčovými otázkami, na ktoré bolo potrebné dať v tom čase odpoveď. Patrili k nim inštitúcia súkromného vlastníctva, koncepcia spravodlivej ceny a úžerníctvo. Učenie cirkvi sa snažil uviesť do súladu s postupne rastúcou ekonomickou aktivitou tej doby. Význam názorov T. Akvinského spočíva v tom, že dokázal prepojiť učenie cirkvi s myšlienkami Aristotela.[3]

Súkromné vlastníctvo

Prvýkrát súkromné vlastníctvo rozobral Platón, pričom z tejto teórie vychádzali Aristoteles a T. Akvinský.

Platón tvrdil, že vládnuca trieda pozostávajúca z vojakov, filozofov a občanov zaoberajúcou sa hospodárskou činnosťou, by nemala mať súkromné vlastníctvo, ale malo by vzniknúť tzv. „komunálne vlastníctvo“, aby sa zabránilo sporom. Filozofia sú múdry, preto by mali vydávať zákony a vojaci majú udržiavať poriadok v krajine. Takže, keď nebudú mať súkromné vlastníctvo, tak nebudú mať vlastnú rodinu a budú sa venovať svojím povinnostiam.

Aristoteles veril, že súkromné vlastníctvo v spoločnosti má užitočnú funkciu a nič ho nesmie obmedzovať. (Človek je egoista, uspokojí najprv svoje potreby. Prirodzené chyby sa dajú odstrániť výchovou.)[4]

V 13. storočí T. Akvinský využil Aristotelove myšlienky a poukázal na to, že súkromné vlastníctvo neprotirečí prirodzeným zákonom. Tvrdil, že ľudská nahota je v súlade s prirodzenými zákonmi, oblečenie však vzniklo ako dodatok, ktorý má slúžiť človeku. Rovnako je to aj so súkromným vlastníctvom. Napriek tomu v Platónovom duchu T. Akvinský požadoval chudobu a komunálny spôsob života pre tých, ktorí sa zaviazali k náboženskému životu.

Koncepcia spravodlivej ceny

Akvinský na rozdiel od moderných ekonómov sa pri analýze cien nesnažil určiť spôsob, akým sa formujú, alebo pochopiť ich funkciu alokátora vzácnych zdrojov. Sústredil sa na etické aspekty súvisiace s cenami. Skombinoval náboženské myslenie s Aristotelovými názormi (sa zamýšľal nad vznikom peňazí a zmenami, ktoré vyvolali pri výmenách) a dospel k poznaniu, že ak sa výmena uskutočňuje na trhu s cieľom uspokojenia potrieb obchodujúcich strán, je oprávnená. Ak však jednotlivci obchodujú v snahe dosiahnuť zisk, je výmena oprávnená len vtedy, ak sa tento zisk použije v prospech jej účastníka, na charitatívne účely, alebo na všeobecné blaho.

Úžerníctvo

Postoj T. Akvinského k úžerníctvu, za ktoré pokladal vyberanie úroku akejkoľvek výšky za požičanie peňazí. Jeho názory na úrok vychádzajú z Biblie a z učenia Aristotela (ktorí pri teórii peňažného hospodárstva oboznamuje so vznikom úžery, ktorú aj odsúdil).T. Akvinský považoval úrok za niečo neprirodzené, pretože požičanie peňazí neprináša nijakú dodatočnú hodnotu.[5]

ÚŽERA = ZNEUŽITIE PEŇAZÍ = OBOHATENIE JEDNOTLIVCOV [6]

Teológia a filozofia

Podľa T. Akvinského, ak teológia smeruje od boha k svetu, filozofia postupuje naopak, od sveta k bohu a takto „prirodzený rozum slúži viere“. Cirkevné dogmy sú teda zjavenými poučkami, no rozum môže zdôvodniť nielen ich účelnosť a osožnosť, ale aj to, že hoci sú nadrozumové, vôbec nie sú protirozumové.[7]

Existencia dvoch právd

Akvinský zdôrazňuje skutočnosť, že viera stojí nad rozumom a má pre pravdivé poznanie rozhodujúci význam. Pravda podľa neho sa vzťahuje predovšetkým k Bohu, lebo len on ju zosiela človeku nadprirodzenou cestou milosti ako predmet viery. Zásadne nepripúšťa existenciu dvoch právd, ako to hlásali averroisti, pretože jedna a tá istá pravda nemôže byť pre jednu a tú istú osobu, v jednom a tom istom čase zároveň predmetom viery aj rozumového poznania. Aj keď nepripúšťal existenciu dvoch právd, predsa len rozlišoval pravdy nadrozumové (sú to pravdy, ktoré presahujú ľudský rozum, ale nie sú podľa neho protirozumové; sú to pravdy nedokázateľné z hľadiska ľudského rozumu, ako napr. vznik sveta božským tvorením, dogma o inkarnácii, dogma o dedičnom hriechu, zmŕtvychvstaní, poslednom súde, o anjeloch a pod. (a pravdy zjavenej teológie, ktoré sú predmetom prirodzenej teológie) sú racionálne dokázateľné, ako napr. božia existencia, božia imateriálnosť, nesmrteľnosť ľudskej duše a pod.) Z toho vyplýva, že pre T. Akvinského je pravda v podstate len jedna, pretože pravda rozumu len zdokonaľuje tú najvyššiu. V jeho chápaní prirodzenej teológie je zdôrazňovaný jej filozofický rozmer, v nej vlastne vyúsťuje celá jeho metafyzika.

Päť základných dôkazov existencie Boha:

  • dôkaz pohybu
  • dôkaz z príčiny účinnej
  • dôkaz z náhodnosti bytia
  • dôkaz zo stupňov dokonalosti
  • dôkaz z riadenia vecí

Tomáš Akvinský rozlišuje medzi tzv.:

  • činným rozumom (tento rozum vyberá zo zmyslového nahromadenia poznatkov cestou abstrakcie ich pojmovú podstatu) – robí všetko viditeľným
  • trpným rozumom (ktorý v pravom slova zmysle poznáva)- okom všetko vidíme [8]

Vznik stvorení

Vo svojom diele SUMMA CONTRA GENTILES (Suma proti pohanom) vyjadruje myšlienku, že počiatok vzniku všetkých stvorení je boží rozum: „… všetko, čo akýmkoľvek spôsobom jestvuje, jestvuje od Boha … Všetky iné súcna než Boh nie sú svoje bytia, ale majú len podiel na bytí“.[9]

Záver

Teraz porovnám dnešnú a vtedajšiu dobu. V dnešnej dobe už nemáme kráľa, ktorí by vlastnil všetku pôdu. Skoro každý vlastní kus pôdy, ktorú možno dediť. Dedí sa podľa zákona v 4 skupinách:

  1. dedí manžel a deti rovnakým podielom
  2. ak nededia potomkovia, potom dedí manželka, poručiteľovi rodičia a tiež tí, ktorý žili s poručiteľom v spoločnej domácnosti min. 1 rok pred smrťou, starali sa o neho, alebo boli naňho výživou odkázaní.
  3. Ak nededí manžel, ani žiaden z rodičov dedia poručiteľovi súrodenci a tiež tí, ktorí žili s poručiteľom v spoločnej domácnosti min. 1 rok pred smrťou, starali sa o neho, alebo boli naňho výživou odkázaný.
  4. Ak nededí dedič v 3. skupine, dedia rovnakým dielom prarodičia a ak žiaden z nich, potom dedia ich deti, ujovia a tety poručiteľa.

Toto je výsledok napredovania spoločnosti. Za vlastnenie pôdy sa platí daň štátu. Súkromné vlastníctvo do roku 1989 nebolo možné, pretože všetko bolo štátne. Až po roku 1989 prišiel kapitalizmus, kde ľudia mohli mať súkromné vlastníctvo. Úžerníctvo v dnešnej dobe je trestným činom. Aj keď banky za požičanie peňazí si účtujú úrok. Tento úrok si účtujú preto, aby niečo zarobili, keďže sme v dobe kapitalizmu a nikto nič nerobí zadarmo.

Zdroje a literatúra

[1] FROLOV, I.: Filozofický slovník, Bratislava: Pravda, 1982, s. 402

[2] LISÝ, J. a kol.: Dejiny ekonomických teórií, Bratislava, Iura Edition, 2003, s. 15, 16

[3] LISÝ, J. a kol.: Dejiny ekonomických teórií, Bratislava, Iura Edition, 2003, s. 16

[4] LISÝ, J. a kol.: Dejiny ekonomických teórií, Bratislava, Iura Edition, 2003, s. 15

[5] LISÝ, J. a kol.: Dejiny ekonomických teórií, Bratislava, Iura Edition, 2003, s. 16, 17

[6] LISÝ, J. a kol.: Dejiny ekonomických teórií, Bratislava, Iura Edition, 2003, s. 15

[7] Hrušovský, I.: Antológia z diel filozofov, Patristika a scholastika, Bratislava, Pravda, 1975, s. 251

[8] Leško, V., Mihina, F. a kol.: Dejiny filozofie, Bratislava, Iris, 1999, s. 86, 88, 89

[9] Leško, V., Mihina, F. a kol.: Dejiny filozofie, Bratislava, Iris, 1999, s. 87


Pridaj komentár