Náš denník lyžiara z januára 1995 sa stretol s veľkým ohlasom u čitateľov. Preto sme sa rozhodli pokračovať v dobrej tradícii.

Je tu: DENNÍK CESTOVATEĽA ´96

Jednu krásnu slnečnú sobotu sa skupinka vášnivých dobrodruhov rozhodla, že na týždeň opustí múry OA. S „božím“ požehnaním a ochotou niektorých profesorov sa všetko nakoniec podarilo a s malým omeškaním sme vyrazili v ústrety dobrodružstvám…

1. 0dchod z Košíc o 14.00

Autobus meškal a my sme sa potili na slnku, no nakoniec sme sa predsa dostali do autobusu, obsadili svoje miesta a rozlúčili sa s „uplakanými“ rodičmi. Nevie sa presne povedať, kto sa viac tešil, že odchádzame. Teraz sa už potil iba autobus. Prvé hodiny ubiehali strašne pomaly a boli príšerne nudné. Mnohí si veľmi ťažko zvykali na stiesnené prostredie. Prvá veľmi očakávaná prestávka bola v motoreste Halier. Cenové relácie však nezodpovedali obchodnému menu tohto strediska. Ponaťahovali sme si stŕpnuté nohy, kúpili osviežujúce nápoje a pobrali sme sa ďalej. Po niekoľkých ďalších nezaujímavých hodinách sa objavila na obzore Bratislava.

2. Rakúske hranice

Prichystali sme si pasy, prečesali vlasy a pripravili sme sa na prechod cez rakúske hranice. Colníci boli príšerní. Nedovolili nám, aby sme ich filmovali, a ani milé úsmevy (naše) ich nepresvedčili, že vlastník pasu je tá istá osoba ako osoba na fotke. No nakoniec na šťastlivo prepustili a poslali kade ľahšie. To už sa blížil večer a všetko, čo s tým súvisí (napr. večerná toaleta).

3. Prvý večer v autobuse

Počas 30 minútovej prestávky sa muselo 30 dievčat prichystať na spánok. Viete si to určite živo predstaviť ako vyzeralo to hrozné okupovanie WC a umývadiel. S malým omeškaním sa aj posledné dámy dostavili do autobusu a mohli sme pokračovať v ceste. Napriek neskorým nočným hodinám sa nikomu nechcelo ísť spať. A ani nikomu sa nechcelo ísť späť.

4. Cesta ku Anglicku

Prechádzali sme množstvom krajín, ale ani poriadne nevieme akými, pretože hranice sme prešli bez zastávky. Bol to zvláštny pohľad vidieť colnicu bez colníkov. Oni si tam pokojne spia namiesto toho, aby strážili! Rozdiel medzi krajinami sme krajinami sme postrehli iba pri používaní WC, pretože: Aký kraj, také WC. Jesť v autobuse sa ako-tak dalo, ale napiť sa bolo hrozné. Vznikali rôzne komické situácie a kopa smetia pod sedadlami sa stále zväčšovala. Počas ďalšej noci sa niekoľko dobrodruhov odvážilo ľahnúť si do mierne zasvinenej uličky, ale odvážnemu šťastie praje, pretože to boli jediný ľudia v autobuse, ktorí sa pokojne vyspali.

5. Anglické pobrežie

Ak si niekto (čírou náhodou) pozrie mapu Európy, všimne si, že Anglicko je ostrov a tak dostať sa do Londýna musíte buď cez vodu alebo popod ňu. Lacnejšie to vyjde cez vodu a tak sme sa v skorých ranných hodinách pobrali k trajektu. Mali sme však veľkú smolu, pretože trajekt nám ušiel pred nosom a skoro polovica z nás nevie dobre plávať. Preto sme opäť museli čakať. Po šiestich hodinách nudného čakania, počas ktorého sme preskúmali skoro každú časť francúzskej čakárne, sa náš autobus pomalým krokom vybral smerom na nástup. Počas pomalého naloďovania sme zistili, že nie sme sami v cudzej zemi. Priamo vedľa nás stál malý autobus, Karosa, so značkou CZ. Potešili sme sa, pretože, ako by povedali ľudožrúti: také množstvo Francúzov a Nemcov už ide pomaly hore krkom.

6. Trajekt

Ak neviete čo to je, tak v tom prípade je to veľká plávajúca garáž, ktorá má na svojej streche niekoľko balkónov (palúb) a pár zábavných miestností ako WC, bufet, disco, obchod, predavača a podobne. Ak si myslíte, že morská choroba neexistuje, tak ste mali byť s nami. Niektorí ani nepociťovali, že sa loď hýbe, no iným prišlo mierne zle a asi pozorovali rybičky, pretože celý čas boli nahnutí cez palubu, hlavou smerom von. Ani čerstvý vzduch nepomáhal. Neskôr povedali, že jediné, čo ich zaujímalo, bola suchá pevnina. Tej sme sa po dvoch hodinách aj dočkali.

7. Trajekt II. (Hurá, anglický breh)

Náš trajekt sa pomaly ale isto blížil ku brehu a my sme sa pomaly ale isto premiestňovali do našich autobusov. Po otvorení trajektu sa množstvo áut a autobusov valilo vonku na blízku colnicu.

8. Anglicko

Už na trajekte sme museli vypísať lístok, že naozaj nechceme zostať v Anglicku dlhšie ako 4 dni. Ale my sme tam po prvom dojme nechceli zostať ani tie štyri dni. Na colnici nám skontrolovali pasy a poslali nás kade ľahšie. Už vo vzduchu bolo cítiť, že sme opustili kontinent Európy. Jazdenie na ľavej strane spôsobovalo naším šoférom (ne)malé problémy, ale po troch – štyroch dňoch (keď bolo potrebné odísť) si privykli.

9. Tower (tiež Anglicko)

Prvé čo sme navštívili a čo sme videli, bol prekrásny Tower a Tower Bridge. No na dôkladne preskúmanie cudzieho terénu nebolo veľa času, pretože sme tam stáli iba dve hodiny. Rýchlo sme obehli pamiatky a zbierali sme nové skúsenosti s cudzím jazykom. Ani by ste neverili, že nákup malých suvenírov a pohľadníc by mohol spôsobiť človeku také veľké problémy. (Predavačka totiž nevedela ani slovo po anglicky.)

10. Hurá na hotel (Londýn)

Asi okolo 5.00 hod anglického času nás autobus doviezol pred bránu hotela. Bola to vysoká tehlová budova s množstvom malých okien. Veľmi nás to nelákalo dnu, no keď sme uvideli recepciu (recepčnú) a spomenuli sme si na dávno zabudnutú sprchu, hneď sme sa ponáhľali obsadiť si izby. V tom malom zmätku, čo vznikol pri odovzdávaní kľúčov sa mnohé dvojice a trojice tak pomiešali, že ste vlastne nevedeli, s kým ste na izbe. Výhodou ubytovania bolo rozmiestnenie izieb na všetkých poschodiach hotela. Možná kontrola zo strany učiteľov nemohla byť uskutočňovaná, a to nám vyhovovalo. Až na konci pobytu sme sa dozvedeli, že naše profesorky boli ubytované vo vedľajšej izbe a o všetkom vedia.

11. Ide sa do mesta na večeru

Hodili sme si veci na postele, rýchlo sme sa osprchovali a prichystali sme sa na prvú prechádzku Londýnom. Ak sa niekto sťažuje, aká dlhá je hlavná ulica v Košiciach, mal by prísť do Londýna a trocha si „pochodiť po krátkych Londýnskych odbočkách“. Tešili sme sa už na teplú večeru, no keď sme zistili, že pod pojmom teplá večera sa myslí rýchlo zohriata pizza, boli mnohí z nás trocha prekvapení. Ale poznáte to : Hlad je najlepší kuchár, a tak sme sa s chuťou pustili do jedenia.

12. Prvý deň (prvý deň)

Madame Tussaud je, či skôr bola stará dáma, ktorá sa z vosku pokúšala vymodelovať hlavy ľudí, a keď už vymodelovala všetky možné hlavy, tak sa pustila aj do modelovania tiel. Celkom sa jej to podarilo. Popozerali sme všetky známe aj neznáme osobnosti. Nikola povedala, že tak veľa chladných mužov pokope ešte nevidela! Vyfotili sme množstvo fotiek a pobrali sa pomaly ďalej. Naše kroky smerovali do národnej galérie, ktorú mnohí ani nevideli, pretože ich únava natoľko premohla, že iba sedeli a sedeli. Dostali sme od učiteľov niekoľkohodinové voľno, aby sme sami preskúmali Londýn a trocha sa precvičili v angličtine. Opäť sa naša skupina stretla už pred známou pizzériou na „teplú“ večeru. Najedli sme sa a pobrali pomaly na hotel. Boli sme strašne unavení, pretože držať rýchly krok nášho milého sprievodcu bolo hotové umenie. Tí, ktorí to zvládali (Karin) majú naše uznanie. Tak sa nám pomaly končil prvý deň v Londýne no my sme sa neustále až do neskorých nočných hodín rozprávali a zabávali, čo nám dosť značne zmenilo spôsob ranného „vstávania“.

13. Deň druhý (second deň)

Ak sa nám aj podarilo vyliezť z postele, zísť dolu na raňajky bolo hotové peklo. Nakoniec však hlad prinútil všetkých, aby sa dostavili na raňajky. Boli sme dosť nemilo prekvapení anglickými raňajkami: malý rožok, žemlička, 2x masielko, 2x džemíček + výber kávy, čaju a ovocnej šťavy. Málokto sa dosýta najedol, preto sme začali míňať aj posledné zásoby konzerv, suchého chleba, zhnitých paradajok, rozpučených keksov a rozliatych čokolád.

Celý deň nám ubehol, ako keby sme sedeli na koni (až na to, že nás boleli vlastné nohy, nie tie konské). Lietali sme po meste od jednej známej pamiatky po druhú, z galérie do obchodov a pod. Pomaly sa blížila šiesta hodina, čas našej „teplej večere“ a tak sme naše milé žalúdky pripravili už opäť na prichádzajúcu pizzu. Mnohí s veľkými problémami presvedčili sami seba, že už to je dobré, že sa to dá jesť. Po rýchlej večeri sme si mysleli, že naše kroky povedú do pokojného hotela, a až potom sa vyberieme na večernú prechádzku po Londýne. Programy sa navzájom vymenili a po 10 hodinovom chodení sme sa ešte 2-3 hodiny flákali po uliciach. Ak si myslíte, že celý deň na nohách vydrží každý, tak ste mali byť v Londýne s naším milým sprievodcom. Trúbil cez všetky ulice, akoby ho všetci čerti naháňali a my, úbohí, uchodení vydedenci SR sme sa plazili za ním. Asi okolo 1.00 sme sa vrátili do hotela. Unavení sme popadali do postelí, až na tých, ktorí sa vymkli a museli si zohnať kľúče. Niektorým ani tento deň neubral na energii a flámovali do skorých ranných hodín.

14. Deň tretí – posledný (last day)

Budíček bol o niečo skôr ako obyčajne. Už o 7.00 sme museli byť na raňajkách a utekali sme na omšu do chrámu St. PAUL CATHEDRAL. Omšu sme nestihli a tak sme chrám videli iba zvonku, no ten pohľad bol aj tak fascinujúci. Keďže bolo len niečo pred dvanástou, rozhodli sme sa pre poslednú návštevu obchodov. Nakúpili sme si suveníry a jedlo na nasledujúcu cestu. Asi o 16.00 sme opustili Londýn a blížili sme sa k anglickému pobrežiu.

15. Znova trajektom

Na rozdiel od prvej cesty, kedy sme meškali a museli sme čakať až 4 hodiny, (vyššie som spomínala, že to bolo šesť hodín, ale dnes sa mi to už nezdá, že to bolo až tak dlho) sme teraz prišli príliš neskoro na nástup. Len, len, že náš autobus vošiel na trajekt a už bola naša loď na mori. Dvere, ktoré oddeľujú palubu od podpalubia sa začali pomaly zatvárať. Keby naši siláci nepodržali tieto dvere, ostala by polovica posádky v nebezpečnom podpalubí. Našťastie sa všetci dostali na svetlo sveta a zaslúžene čakali na brehy Európy, pretože Angličania sa nerátajú do tohto kontinentu.

16. Cesta domov

Cesta domov bola skoro taká istá ako cesta do Londýna. Jedinou výnimkou bola prestávka v neznámom nemeckom meste (pretože sme spali, premeškali sme tabuľku s názvom tohto mesta). Každému sa zdal ten 8 hodinový oddych až príliš dlhý a tak sme unavený popadali do trávy. Jediným našim problémom bola voda čiže „wasser“ (peniaze sa minuli a na nákup tekutín už nič neostalo). Konečne sme sa usalašili v teplom autobuse a pobrali sa domov. Posledné hodiny nám ubúdali stále rýchlejšie a rýchlejšie. Pri poslednom spočítaní všetkých pasažierov nastal veľký zmätok, pretože chýbal Fero. Učitelia sa znervóznili ale nemali prečo, pretože žiadny Fero s nami po celý čas necestoval.

17. Konečne doma

Špinaví, spotení a unavení konečne míňame hranice Slovenska a blížime sa k rodným Košiciam. Všetci, okrem Fera sme sa vkotúľali do náručia blažených rodičov. Pobrali nás, aj naše zbytky a naložili do pripravených áut.

18. End of the story (Koniec…)

Výlet bol perfektný, sprievodca rýchly (teraz od fy teas), profesori ohľaduplní, všetci zdraví, my poslušní, a dobrí, a tichí…

Dúfam, že tento krátky popis nášho výletu vás upútal, a že na ďalší rok sa aj vy prihlásite, aby sme zažili minimálne dvakrát toľko (a za málo peňazí).

Skromný účastník zájazdu Susanna

Zdroj: Noviny Obchodnej akadémie – NOA


Pridaj komentár

Štítky: