Denník lyžiara, denník cestovateľa, denník branca. Nestarnúce denníky, každý sa stretol s veľkým ohlasom u čitateľov. Preto sme sa rozhodli pokračovať v dobrej tradícii.

Je tu:

DENNÍK budúceho vojaka

Jedného dňa mi prišlo poštou predvolanie na miestny úrad. Strašne som sa zľakol. Hneď so si spomenul na všetky hriechy mojej mladosti: ako som Ferovi železnou lopatkou na pieskovisku rozbil hlavu, ako som počas osláv 1. mája malému ideovo ovplyvnenému dievčatku praskol balón, ale hlavne na to, ako sme s Jožom zvádzali na krivé chodníčky 65 ročnú babičku a tá sa nám s lišiackym úsmevom vyhrážala, že nás udá.

Aj Jožo taký papier dostal. Musím sa priznať, na úrad sme išli s veľkými obavami. Do miestnosti sme vstúpili držiac sa za ruky: vraj nech nás už majú oboch. Predložili sme občianske preukazy. Dáma pri pulte si nás obzerala, potom zavolala ešte tri kolegyne, ktoré si nás tiež obzerali. Prečo? (Ešte stále sme sa držali za ruky.) Potom nám podali zopár dotazníkov a zahrnuli nás inštrukciami. Darmo sme im vysvetľovali, že s tou babičkou sme to nemysleli vážne, a chápeme, že aj ona má rodinu…

Večer som otvoril dotazník. Potešilo ma, že to nie je dotazník o prijatí do basy za tú starenku. Bude to niečo miernejšie, myslel som si. Zavalilo ma množstvo otázok, niektoré z nich vyberám: Máte doma koňa? Chodíte do školy saňami alebo metrom? Vyskytol sa u niekoho vo vašej rodine vzťah k Picassovym obrazom? Máte dobrý spánok? Je počet vašich prstov deliteľný piatimi? Pestujete v obývačke popínavé rastliny? Máte radi kyslú kapustu? Chodíte cez týždeň na plaváreň? Nebude vám vadiť oslovenie vojak-nabíjač? Máte frajerky (zoznam priložiť)? Koľkokrát týždenne si umývate nohy?…

Starý otec mávol rukou: „Vybavíme ti modrú knižku!“ Babička ho zahriakla: „Vnuka ti odvádzajú a ty myslíš na hlúpu poéziu!“

Druhý deň som s vyplneným prišiel ku lekárke. Tá mi premasírovala celé telo, odobrala vzorky všetkého, čoho sa len dalo a keď som pri odbere krvi veľmi kričal, pichla mi jednu injekciu aj do jazyka a zistila obvod mojej hlavy.

Potom ma poslala na druhý koniec ordinácie a ukázala mi papier s množstvom machuliek. Na jednu priložila paličku a ja som oznámil: „veľká machuľa“. Nato ukázala na inú a ja zase: „malá machuľa“. Ďalej som mal po nej opakovať slová, ktoré vraj šepkala. Ale podviedla ma. Iba naprázdno otvárala ústa. Kolonky zrak a sluch v dotazníku nechala prázdne. Mala vyskúšať môj čuch a hmat, tie mám v poriadku! Poslala ma na očné a ušné, ale nenašiel som to, lebo tabuľky na dverách ordinácií boli akési rozmazané.

Keď som absolvoval všetky vyšetrenia (a kvôli tým tabuľkám to netrvalo krátko), pobral som sa odniesť môj dokument na miesto určenia.

Tam, teda na vojenskej správe mi povedali, že som nemal zatajiť toho druhého koňa, ktorého kvôli úpalu nedržíme na balkóne, ale v pivnici, z kolónky osobné záľuby mi vyškrtli umývanie riadu, vraj to patrí do kolónky iné zdravotné problémy.

Tak som vám ja pochodil! Ale na vojnu sa aj tak teším. Vojská UN čakajú len na mňa.

Zdroj: Noviny Obchodnej akadémie – NOA


Pridaj komentár