Po úspešnom DENNÍKU LYŽIARA a DENNÍKU CESTOVATEĽA z minulých rokov je tu ich ďalší brat:

DENNÍK BRANCA

DEŇ prvý:

Už na stanici sme prešli revíznou kontrolou profesorov. To vraj preto, či sme si nezabudli dva páry topánok a teplé spodné prádlo. Fero si vzdychol: „Keby som bol vedel, že kontrolujú len oblečenie, nebol by som tú fľašu skryl tak hlboko.“ Myslel fľašu na vodu zo studničky, samozrejme.

Prvýkrát sme sa zhromaždili až v jedálni ubytovne, kde nás spočítali, označili a chlapcov hneď ubytovali na prvom poschodí. Boli sme dokonale izolovaní od všetkých nepriaznivých vplyvov doby a okolia. Jano doniesol prenosný televízor, budeme ho večer pozerať. Sme predsa na najvyššom pochodí, a tam býva väčšinou dobrý príjem.

Ani sme sa vybaliť nestihli, už sa šlo na prvú túru. Ďuri doniesol rýľ. „To na zákopy, veď sme branci.“ Ale profesori o zákopoch ani počuť. Nechali sme ho v lese. (Rýľ, nie Ďuriho.)

Poobede boli na pláne kobyly a kone s medzizastávkou v obecnej predajni rozličného tovaru.

Celý večer Jano zúril. Zabudol anténu k tomu televízoru.

DEŇ druhý:

Ďuso sa ráno pozrel do zrkadla a až vtedy zistil, že si zabudol žiletky na holenie. Igor mu doniesol svoje, ktorými si holí nohy. Ďuso prisahal, že ten hnus si na tvár nepriloží, radšej bude vyzerať ako bandita.

Po raňajkách, orientálnej praženici, sme sa všetci vybrali šľapať s tým, že tí zdatnejší sa aj vrátia. (Vraj po tej praženici budeme naspäť skoro.) Ale čo sa nestalo. Keď sme boli v najlepšom, profesori oznámili, že stratili mapu. Podľa výjavu na ich tvárach sme usúdili, že teraz, žiaľ, vôbec nejde o žart. Zuza vyliezla na strom a s radosťou oznámila, že Košice sú už neďaleko. S hrôzou sme zistili, že má pravdu a že to naozaj máme bližšie do Košíc. Lenže som nespomenul, že ubytovaní sme boli za Prešovom, v Demjate, kde už obyvatelia sem-tam zatiahnu aj po Poľsky.

Tak sa vymyslela skratka. Po tom, ako sme prešli cez ovocný sad, už z úrody veľa nezostalo a na čerstvo pooranom poli by bolo jednoduchšie urobiť futbalové ihrisko ako ho znova poorať.

Večer na ubytovni skrsol v jednej múdrej hlave vynikajúci nápad privítať skupinu, ktorá sa ešte raz bola popásť pohľadom na kone. Pri dverách totiž museli podliezť stôl a tým sa nevyhli nasiaknutiu vodou, ktorou ich vítali.

Správkyňa ubytovne po zábave pod hrozbou násilia donútila hlavných aktérov vodu zo zeme poutierať. A poviem vám, nešetrilo sa ňou.

To však ešte deň iba začínal. Profesorky nás, chlapcov po jednom so zaviazanými očami púšťali do sály s tým, že im máme podať najobľúbenejší prst a hádať, kde s ním sme a čo cítime. Tak nám ho tam strčili (Omar ešte stále slintá pri pomyslení na to) a rozviazali oči. Videli sme toľko, že nie veľmi pohľadná Klára vstala zo stoličky a vytiahla si zips na nohaviciach (pri pomyslení na toto Omar slintá naopak). Nikto však neuhádol, že prst sme pchali do zohnutej ruky. Starý filozof Xenofanes mal pravdu, keď hovoril, že zmysly sú nedokonalé a klamú nás.

Pred nočnou hrou si pokladal za povinnosť Kristián všetkých zobudiť. Trojhlasnú sirénu zahral výborne.

DEŇ tretí:

Nevyspatí dedinčania z okolitých obcí sa v miestnych novinách sťažovali na nejakú nočnú sirénu.

Na obed prišla pani riaditeľka ale tú sme radšej privítali chlebom z raňajok a soľou. To s tou vodou nebol až taký výborný nápad.

Najmä, keď ešte stále boli mokré koberce.

Dostali sme príkaz vypratať izby a pobaliť sa. Povyhadzovali sme všetko svinstvo z izby a už nebolo čo pobaliť. Ani televízor sa už nenašiel.

Vo vlaku nás revízor presvedčil o zúfalej situácii v ŽSR, keď nás ani spočítať nevedel. Aspoň že lístky nám vedel štiknúť…

Hohó, a zasa len spomienky. A už sa teším na ďalšie pokračovanie série denníkov.

Zdroj: Noviny Obchodnej akadémie – NOA


Pridaj komentár