Vznik trhovej ekonomiky v Európe

Statický charakter neoklasickej ekonómie

Neoklasickú ekonómiu charakterizuje jej dôraz na hypotetické prostredie v podmienkach tzv. dokonalej konkurencie, kde hranicou rozširovania výroby sú iba existujúce výrobné zdroje. Tento prístup bol typický pre 70. roky 19. storočia.

Porovnanie jednotlivých škôl a Schumpeterovho prístupu

Rakúska, cambridgeská a lausanská škola spolu so Schumpeterovým dynamickým prístupom patria medzi hlavné prúdy neoklasickej ekonómie. Každá z nich zdôrazňuje iný aspekt fungovania hospodárstva:

Škola / prístup	Hlavní predstavitelia	Kľúčové myšlienky
Rakúska psychologická škola	K. Menger, F. Wieser, E. Böhm-Bawerk	Dôraz na individuálne rozhodovanie a psychológiu spotrebiteľa. Užitočnosť statkov klesá so zvyšovaním ich množstva (zákon klesajúcej hraničnej užitočnosti). Výmena prebieha len medzi partnermi, ktorí subjektívne najvyššie hodnotia tovar.
Cambridgeská škola	A. Marshall	Pozorovanie fungovania trhového mechanizmu – kľúčové sú ponuka a dopyt. Všeobecný zákon dopytu – cena a dopyt sú v inverznom vzťahu. Analýza nákladov a elasticity dopytu.
Lausanská škola	L. Walras	Teória všeobecnej ekonomickej rovnováhy. Rovnovážna cena ako výsledok prieniku kriviek ponuky a dopytu. Suverenita spotrebiteľa v podmienkach dokonalej konkurencie.
Dynamický prístup J. A. Schumpetera	J. A. Schumpeter	Dynamika a vývoj hospodárstva prostredníctvom inovácií. Podnikateľ ako motor zmien – nové statky, metódy, trhy a zdroje. Ekonomický vývoj prebieha ako neustále narušovanie rovnováhy a jej obnova na vyššej úrovni.

Rakúska škola sa zameriavala na subjektívne hodnotenie a psychologické aspekty spotreby, cambridgeská na fungovanie ponuky a dopytu, zatiaľ čo lausanská na matematickú formalizáciu a rovnováhu v celej ekonomike. Schumpeter pridal dynamický pohľad na ekonomiku – ukázal, že jej vývoj je výsledkom inovácií, ktoré neustále narúšajú rovnováhu a posúvajú hospodárstvo na vyššiu úroveň. Spolu tieto prístupy tvoria základ neoklasickej ekonomickej teórie a jej ďalšieho rozvoja.

Rakúska psychologická škola

Karl Menger a Friedrich Wieser – rozpracovali metódu ekonomického individualizmu, ktorou pristúpili k analýze hospodárskej činnosti izolovaného jednotlivca – Robinsona. Dominantnou sa stala spotreba podmienená psychológiou človeka, ktorý uspokojuje svoju škálu potrieb. Statky sa delia v pomere k potrebám na tzv. hospodárske a voľné statky. Užitočnosť každého statku klesá s množstvom, ktoré má človek na trhu k dispozícii.
Eugen Böhm-Bawerk dokázal, že na trhu sa výmena uskutoční iba medzi tými partnermi, ktorí sú v cenovom boji najschopnejší. Kupujú len tí, ktorí subjektívne hodnotia kupovaný tovar najvyššie, a predávajú tí, ktorí svoj statok hodnotia najnižšie.
B. Franklin – Pojednanie o podstate a potrebe papierových peňazí.
A. Hamilton – prispel k formovaniu sústavy sociálno-ekonomických názorov, v ktorých dominovala podpora národnému priemyslu.
T. Jefferson – zastával agrárny rozvoj Spojených štátov amerických.
D. Raymond – jeho koncepcia národného bohatstva bola spojená s rozvojom priemyslu a zdokonaľovaním vyšších foriem poľnohospodárstva.
Ekonomický liberalizmus – odmietal protekcionizmus a štátne zásahy do ekonomiky. T. Cooper a H. Carey vyhlásili hospodárske krízy a nezamestnanosť za dôsledok zásahov štátu do ekonomiky.
F. Walker – autor zákona klesajúcej úrodnosti pôdy; kapitál považoval za výsledok úspor a úrok iba za odmenu za zdržanlivosť vlastníka kapitálu.
H. George – autor koncepcie jednotnej pozemkovej dane. Tvrdil, že pokrok materiálnej výroby a zväčšovanie bohatstva spoločnosti vedie k rastu biedy širokých más ako dôsledok rastu renty.

Cambridgeská škola

Alfred Marshall (1842 – 1924) – svoje pozorovanie trhového mechanizmu zameral na pôsobenie ponuky a dopytu na cenu. Zdôrazňoval, že hodnotu netreba stotožňovať s hodnotou výrobku, ale dôležitá je cena a výhoda predaja – predávať nad hodnotu alebo pod hodnotu.
Všeobecný zákon dopytu – ak cena klesá, požadované množstvo rastie; ak cena rastie, dopyt po tovare klesá.
Peňažné náklady vysvetľoval ako ceny, ktoré musí podnikateľ zaplatiť za určitú ponuku práce a kapitálu, ako predpoklad svojej účasti na ekonomickej aktivite v trhovej ekonomike.
Elasticita – dôležitý nástroj na skúmanie citlivosti dopytu na zmenu ceny.

Lausanská škola

Léon Walras rozpracoval teóriu všeobecnej ekonomickej rovnováhy. Princíp výmeny je základným nástrojom formalizácie ekonomických javov a procesov. Dvaja spotrebitelia si vymieňajú dva statky, pričom veľkosť dopytu oboch závisí od výmenného pomeru, teda od ceny vyjadrenej v druhom tovare. Prienik krivky dopytu a ponuky určuje rovnovážnu cenu.

Ak je užitočnosť funkciou daného množstva tovaru a toto množstvo rastie, musí klesať jeho hraničná užitočnosť. Na základe rovnováhy výmeny Walras formuloval záver, že základom výmennej hodnoty je hraničná užitočnosť, ktorú je možné merať. Tvrdil, že teória všeobecnej rovnováhy spočíva na závislosti dvoch trhov: trhu výrobných služieb a trhu výrobkov. Spoločenské bohatstvo predstavujú kapitál a dôchodky a vzťah medzi nimi zabezpečujú dva subjekty – výrobné podniky a domácnosti.

Podmienky rovnováhy systému sú:

spotrebitelia sa správajú tak, aby maximalizovali svoje uspokojenie,
dopyt a ponuka sa v tom istom čase rovnajú,
ceny hotových výrobkov sa rovnajú výrobným nákladom.

Model dokumentuje suverenitu spotrebiteľa, avšak len v podmienkach dokonalej konkurencie, kde peniaze plnia úlohu počítacej jednotky.

Dynamický prístup J. A. Schumpetera

Rakúsky ekonóm Joseph Alois Schumpeter vytvoril teoreticko-analytický systém s dynamickým základom, ktorý objasňuje štrukturálne zmeny trhových ekonomík a cyklické kolísanie hospodárstva ako dôsledok endogénnych faktorov. Jeho základné dielo Teória hospodárskeho vývoja analyzuje kolobeh hospodárstva. Vychádza z toho, že hospodársky subjekt koná na základe empirických údajov a má k dispozícii určité množstvo hospodárskych statkov pri daných potrebách. Ľudia regulujú svoje správanie vo vzťahu k statkom tak, aby nimi realizovali čo najväčšiu sumu hodnôt.

V reálnej ekonomike ekonomická logika víťazí nad technickou – realizácia techniky sa podriaďuje ekonomickým hľadiskám. V tovarovom hospodárstve rozdiel medzi nákladmi a výnosmi predstavuje zisk, ktorý sa v podmienkach rovnováhy hospodárstva rovná nule.

Schumpeter konštatoval, že veľká reforma teórie prostredníctvom subjektívnej teórie hodnoty ponechala statický charakter učenia takmer nedotknutý, s výnimkou Johna Batesa Clarka, ktorý uprednostnil dynamiku pred statikou v analýze ekonomických javov. Podľa Schumpetera možno pod vývojom ekonomiky rozumieť iba také zmeny kolobehu hospodárskeho života, ktoré vyvoláva samotná ekonomika. Nové potreby spotrebiteľov vyvolávajú výrobcovia prostredníctvom inovácií.

Nové kombinácie v hospodárstve podľa Schumpetera zahŕňajú:

vznik nového statku, ktorý je spotrebiteľovi neznámy, resp. statku novej kvality,
zavedenie novej výrobnej metódy,
otváranie nového trhu,
získanie nového zdroja surovín alebo energií.

Schumpeterova dynamická teória hospodárskeho vývoja opisuje dosahovanie neustále narušovanej ekonomickej rovnováhy na novom, kvalitatívne vyššom stupni. Banková a úverová sústava podľa neho vyrástla z financovania nových kombinácií – inovácií výroby. Podnikateľské aktivity vnímal ako plánovanie proti prúdu, teda proti rutine a konzervativizmu. Rozlišoval medzi kapitalistom a podnikateľom, ktorý sám nemusí byť kapitalistom a svoje finančné prostriedky získava od bankovo-úverovej sústavy. Ide o presun kúpnej sily v rámci aktivít hospodárskych subjektov. Motiváciou podnikateľskej aktivity je dosahovanie zisku, ktoré narúša rovnováhu systému a spôsobuje vlnovitý pohyb hospodárstva. Podľa Schumpetera úlohou ekonomickej teórie nie je odstránenie nerovnováhy, ale rýchle obnovenie rovnováhy prostredníctvom vhodnej hospodárskej politiky.