V sobotu ráno, keď budík ukazoval rok 1996, 4. máj, vybralo sa zopár žiakov z 1.E a 2.B na oslavu. Nebola to obyčajná oslava, oslavovalo mesto! Až 627 metrov, pardón, rokov. Konal sa kvetinový sprievod po meste, od Námestia MM až po tribúnu pri Jakabovom paláci. Vtedy ešte ani usporiadatelia netušili, čo sa bude diať.

O ôsmej ráno sme sa zišli pred Východoslovenským múzeom. Niektorí naši skôr príchodivší spolužiaci pomáhali vnášať do budovy stoličky, kreslá, stoly a von vynášať kusy Košického zlatého pokladu. Všetci sme mali oblečené tričká OA, našej školy. To preto, aby sme sa nepomiešali s inými školami. Ale aj keby sme ich nemali, nepomiešali by sme sa, pretože program začínal až o desiatej a tak sme mrzli (okrem tých, ktorí nosili nábytok) ešte dve hodiny. O zábavu sa nám postarala, možno z ľútosti, jedna starká. Dala nám do ruky programy osláv a davaj rozdávať to po meste. Vbehli sme do K-martu, reku, je tam dosť ľudí, bude odbyt. Veď zadarmo bere každý slušný Slovák. Prvým, nie však solventným zákazníkom bol policajt nemenovanej bezpečnostnej služby. Priskočil ku nám a začal sa oháňať zákonmi a paralyzačnými prostriedkami, pretože v jeho džobe sa vraj nesmú rozdávať letáky.

Keď sme sa úspešne zbavili programov, vrátili sme sa na východzie miesto, kde už stáli koče, kone, pohoniči, triedy rôznych škôl (s podobným osudom, ako je ten náš), čierni spoluobčania a iní organizátori. Jeden z posledne menovaných nám ponúkol neozdobený koč mestskej časti Košice-Sever. Pani starostka MČ bola v tom čase alergická na seno, a tak si našli nás, na ozdobovanie tohto koča. Bola zneužitá detská pracovná sila na nekalé účely. Ďalej bola zdevastovaná príroda v okolí pamiatkovej rezervácie Košice-Staré mesto. Keď pán organizátor, ktorý bol už medzitým od zlosti fialový, ako orgován, (ktorý už fialový nebol), zistil, že nám to ide tak dobre, dal nám ozdobiť ešte jeden koč. Nebyť toho, že už bolo skoro desať hodín, dal by nám možno aj česať kone! Ktosi ešte stihol napliesť púpavové venčeky aj do zásoby aj na hlavy.

Pár z nás nasadlo na koč a keď to kôň zbadal, pustil sa na Hlavnú. Ľudia, ktorí si nás všimli, pískali. Tí, ktorí boli otočení chrbtom, tlieskali. Pp Dudič, ktorý tiež prikvitol, fotil ostošesť. Snažili sme sa mávať, spievať, kričať hokejové a iné pokriky. Naozaj len snažili. Pri tribúne nás privítal sám veľký a jedinečný uvádzač, skoro celá vláda, parlament, hlavy mesta, zahraniční hostia a tajní vyslanci.

Po tomto všetkom sme sa každý pobrali svojím smerom. Jedni na štrúdľu iní do Ryby, a.s.

Myslím že to stálo za to a mali sme super zážitok na celý život. Radi by sme si to zopakovali (čo sa o našom koňovi povedať nedalo)…

Za podklady ďakujem 1.E

Zdroj: Noviny Obchodnej akadémie – NOA


Pridaj komentár