Niekto z vás, keď bol malý, si možno dával otázku, prečo tie biele kvietky na začiatku jari vykukujú spod zamrznutej zeme. Takúto otázku som si dávala i ja, ale odpoveď som nevedela až dovtedy, kým mi stará mama raz neporozprávala príbeh.

V ten večer som nemohla zaspať a prevaľovala som sa v posteli. Posteľ, na ktorej som ležala, vŕzgala ako ešte nikdy. Stará mama to začula a prišla sa pozrieť, čo mi je. Otvorila dvere a zažala malé svetielko. Pozrela sa mňa tak, akoby vedela, že mi pomôže. Vzala si stoličku a sadla si vedľa mňa. Založila si ruky, prikryla sa dekou a začala rozprávať. Hlas mala ľúbezný a oči jej žiarili ako svetielka.

Nikdy nezabudnem na výraz jej tváre. Vrásky nebolo vidieť a zdalo sa, že omladla. Mala som otvorené oči a počúvala som príbeh. Viečka sa mi pomaly zatvárali, až som zaspala Cítila som, ako ma stará mama pohladila a dala mi sladkú pusu. Potom odložila stoličku, zhasla svetlo a odišla.

Ráno som sa zobudila posledná. Veštci už boli na nohách. Mama sa zvŕtala v kuchyni a pripravovala raňajky. Otec sedel pri nej a čítal noviny. Čudovala som sa, lebo on nikdy tak zrána noviny nečíta.

Určite sa niečo stalo, pomyslela som si. „Ale čo?“

Rozhodla som sa spýtať starej mamy, ale tú som nemohla nikde nájsť. Pristúpila som k mame a opýtala som sa: „Kde je starká?“ Mama nepovedala nič, len sklopila oči a na tvári sa jej objavil smútok. Aj otec mlčal.

Zrazu mi v hlave blysla hrozná myšlienka: „Čo keď nežije? Veď včera večer sa necítila dobre…“ Vbehla som do jej izby a zbadala som posteľ pokrytú čiernou plachtou. Nohy sa mi podlomili a klesla som na zem. Po líci mi začali stekať slzy. Mama aj otec už stáli pri mne a oči mali upreté na fotku starej mamy. Mama si kľakla ku mne a objala ma.

Nasledujúci deň som nešla do školy. Poobede ma prišla navštíviť moja priateľka. Utešovala ma a rozprávala mi rôzne vtipy, ale ja som sa ani pri jednom nezasmiala. Keď prišla mama, voľky – nevoľky som musela ísť von, lebo som vraj vyzerala ako krieda. Nechcela som nikoho stretnúť, a tak som požiadala Nikolu, aby sme šli do lesa.

Keď sme sa tak prechádzali, zrazu som uvidela snežienky. Pribehla som k nim a natrhala som ich. Potom sme sa vrátili domov. Otvorila som dvere do izby starej mamy a na chvíľu som zatvorila oči. Pristúpila som k posteli, kde ešte stále ležala starká.

Na tvári mala nežný úsmev a zdalo sa, že iba spí. Chytila som starkej ruku a pocítila som chlad. Snežienky som vložila do jej ruky. Pocítila som, že sa ma niekto dotkol a na chvíľu som stuhla. Obrátila som sa a za mnou stála mama.

Po chvíli som povedala: „KEĎ SOM BOLA MALÁ, NEVEDELA SOM, PREČO KVITNÚ SNEŽIENKY, ALE TERAZ TO UŽ VIEM. SNEŽIENKY KVITNÚ PRETO, LEBO KAŽDÝ ČLOVEK POTREBUJE NIEKEDY NIEČO, ČO HO POTEŠÍ. A KEĎ NIEKTO DARUJE NIEKOMU SNEŽIENKY, HNEĎ SA SMUTNÝ VÝRAZ TVÁRE ZMENÍ NA NEŽNÝ ÚSMEV.“

Lucia 1.B

Zdroj: Noviny Obchodnej akadémie – NOA


Pridaj komentár