Všetko sa skončilo prostým zabuchnutím dvier základnej školy. Nie tak celkom skončilo, lebo práve vtedy, keď som už nebola smelou žiačkou 8. B triedy a nemala obavy zo zajtrajšej písomky z fyziky, ktorá už nikdy nebude, práve vtedy začínali moje prázdniny.

Trvalo mi trochu dlhšie, kým som si uvedomila, že na zajtra si už nemusím nastavovať budík. Istými krokmi so zmiešanými pocitmi kráčam domov a v spotenej ruke držím moju výplatu za celý rok, vysvedčenie. Začínam cítiť chlad, vtom sa otvoria dvere do mojej hlavy a vletí mi tam myšlienka o počasí. Namiesto toho, aby som sa starala o to, s kým pôjdem zajtra na kúpalisko, rozmýšľam, ako využijem svoj voľný čas tak, aby som sa nenudila.

Zrazu mi malá, ale šikovná iskrička preletí hlavou, a vyhodí z nej chladnú myšlienku o mrzutom počasí. V tej chvíli mi napadne, že nič nie je stratené. V nedeľu, dva dni po vysvedčení, organizoval klub C rozlúčkovú diskotéku pre ôsmakov. Moje prázdniny sa teda začali už spomínanou rozlúčkou s nešťastnou základnou školou.

Na druhý deň ráno, ale i po ostatné júlové rána ma zobúdzali rozkošné kvapôčky, ktoré práve skončili svoju životnú púť dopadom na moje okno, no väčšinou mi moje zaspaté oči preberali veľké, nenásytné kvapiská. Počas všedných júlových dní som pravidelne navštevovala krytú plaváreň, kde som plávala a plávala, až som si povedala: „Dosť, musím vymyslieť niečo iné !“.

Postupne sa začal tvrdohlavý a neústupčivý dážď umudrovať. No možno sa úplne unudil až k smrti z toho, ako stále pršalo a pršalo.

Nastali horúčavy. Bol to ozajstný letný prázdninový týždeň. Prečo týždeň ? To je jednoduché. Netrvalo dlho a dážď opäť strašil nad našimi hlavami.

Keby som si písala denník, bol by tam v ten osudný deň dátum 2. 8. 1996 – odchod do letného tábora Drienica. Autobus rútiaci sa po ceste sa zastaví pred veľkou, rozprávkovou chalupou. Janíčkovia a Marienky sa po chutnom obede rozložili vo svojej perníkovej chalúpke, teda postieľke. Prečo ? Lebo cesta, ktorá bola veľmi únavná, by uspala aj koňa. Celý tábor bol jeden krásny rozprávkový príbeh, ktorý má svoj koniec, no spomienky, tie ostali vo mne, a len tak ľahko im odísť nedovolím.

Po návrate z tábora som jeden celý týždeň preležala vo svojom kráľovstve vankúšov a smelo som ochutnávala z koláča upečeného podľa najlepších receptov “ a la ničnerobenie „. Myslím, že aspoň toto mi išlo výborne.

Po cukrovom leňošení sa rýchlosťou myšlienky začala šíriť veta : “ O chvíľu začne škola!“, no ja som mala pred sebou ešte kopu času na premýšľanie.

Ale všetkého veľa škodí. V jeden nudný večer mi zazvonil telefón. Bola to moja poplašená kamarátka, ktorá mi oznámila, že máme možnosť spolu stráviť (neviem čo, asi zlú večeru) v jednej nádhernej chate u jej strýka.

Ani chvíľu som neváhala a súhlasila som. Ranné zore sťa maliarska paleta s čerstvulinkou zorou na tráve, ako malé dieťa, ktoré práve otvorilo oči a prebudilo sa zo svojho sladkého snívania, okúzľujúce hviezdy, ktoré sa na tajomnej večernej oblohe bili o miesto, to všetko si budem dlho dlho pamätať. Napriek tomu, že si počasie nedalo povedať, mám príjemné zážitky a pekné spomienky na tieto letné prázdniny. Bolo to krásne, bolo toho málo.

Zdroj: Noviny Obchodnej akadémie – NOA


Pridaj komentár