Kráľovná Ruží

ELY SA ZAČALA OBÁVAŤ, ŽE SA O NEJ ZAČNE ROZPRÁVAŤ TOTO:

Ely Corringová je zrelá na psychiatrické vyšetrenie! V tom momente som však pocítila akúsi ľahostajnosť. A čo! Nech si len ľudia rozprávajú, čo chcú. Čo ma po nich? Čo mi môže záležať na mienke dvoch bohatých starcov, ktorí pre svoju lakomosť nie sú schopní pozvať svoju rodinu aspoň raz za rok na obed, o nejakých darčekoch ani nehovoriac? Alebo mi záleží na mienke mladej krásavice, ktorá každé ráno vypustí zo svojho domu iného muža? Takíto ľudia žili v tejto štvrti. Nehovorím, našli sa aj normálni, zväčša takí, ktorí až tak nelipli na peniazoch. Napríklad my, pomyslela som si uveličene. „Áno, i mne sa to občas stáva, ale ja si vtedy naozaj pripadám ako nejaký blázon. Dievčatá, tie sú prirodzenejšie, keď sa rozprávajú sami zo sebou, ale chlapci, to musí byť nejaký tichý blázon. Takto mnohí uvažujú.“

Gilis sa zasmial. „Mne sa to zdá úplne normálne. či je to chlapec alebo dievča. Pre mňa je to čosi také ako relax. Neživej veci môžeš povedať všetko, lebo to nevytára, i keď vieš, že ťa nemôže počuť. Nech si ľudia uvažujú, ako chcú.

Pozri na tamtú pretučnú ženu, ako sa príšerne napcháva. Myslíš, že jej záleží na tom, čo si o nej myslím ja, ty alebo ktokoľvek iný? Ona má jednoducho chuť, a tak sa naje, no nie?“ Obaja sme sa rozosmiali.

V prvej chvíli ma vždy napadne, čo na to ľudia, ako budú na mňa pozerať, čo si o mne pomyslia? Potom si poviem – všetko mi je jedno, čo tí ľudia a hotovo, zakončila som túto tému buchnutím rukou do piesku.

Budem už musieť ísť, Gilis, aby ma naši nehľadali. Vravela som len Erikovi, že idem sem a ten si teraz pláva. „Mimochodom, kde bývaš?“ opýtal sa Gilis.

Tam hore, ukázala som rukou na domy.

To je život ako v raji, usmial sa a potom sme sa rozlúčili. Ako často spájajú ľudia môj domov s prirovnaním „život ako v raji“, pomyslela som si, keď som rezkým krokom šla po schodoch k nášmu domu.

Väčší rozruch v škole spôsobil oznam, že pôjdeme na niekoľkodňový výlet. Trochu ma prekvapilo, že hneď po rozbehnutí školského roka, pretože na starej škole sme chodievali až pred koncom. Odchádza sa v pondelok, príchod je v piatok popoludní, takže celkom pekný výpad zo školy. „Sopliaci sa zasa budú ulievať, “ poznamenal unudene Erik, keď sa to dozvedel.

Vraj sopliaci! Si až o rok starší alebo iba o rok? Vždy použiješ to, čo sa ti práve hodí! odbila som ho a vybehla do svojej izby, aby som si zbalila veci. Samozrejme, vždy sa mi plietli pod ruky tie veci, ktoré som práve nepotrebovala. Potom sa ma zmocnila neistota, či mi to na výlete nebude chýbať, keď si to nevezmem. Niekoľko kníh, čo ak tam bude more voľného času? Slamený klobúk – čo ak dostanem úpal? Plavky – celé alebo dvojdielne? A ak celé, tak čierne alebo fialové? Nuž, napokon sa v mojom vaku ocitli všetky, prirodzene. Magnetofón, možno tam nič také nebudú mať. A kazety? Ale ktorú? Bon Jovi, Jackson, Bryan Adams alebo Kelly Family? Rozhodla som sa rýchlo a jasne – všetky! Potom však nastal menší problém, lebo som nevedela zatvoriť batoh. Napokon sa mi to podarilo, no dodnes nechápem, ako som ho vládala uniesť na pleciach.

V zájazdovom autobuse…

A AKO VYSTRÁJALI NAŠI „USOPLENÍ“ V ZÁJAZDOVOM AUTOBUSE A V HOTELI, TO SA DOZVIETE V POKRAČOVANÍ SERIÁLU KRÁĽOVNÁ RUŽÍ!

Zdroj: Noviny Obchodnej akadémie – NOA


Pridaj komentár