Menová politika v kombinácii s fiškálnou politikou je dôležitou súčasťou hospodárskej politiky vlády. Na rozdiel od fiškálnej politiky, menová politika sa spravidla vyznačuje väčšou diskrétnosťou a väčším akčným rádiusom vo vzťahu k podnikom a k domácnostiam, ako aj väčším časovým intervalom, v ktorom pôsobí. Na základe uvedených a ďalších skutočností, určenie cieľov a nástrojov peňažnej politiky vyvoláva ostré diskusie v ekonomickej teórií a v relácií k zameraniu hospodárskej politiky. Zdroje týchto diskusií siahajú ďaleko do minulosti. V súčasnosti sú neraz zjednodušene interpretované ako spor o prioritu menovej, alebo fiškálnej politiky. Pritom ekonómovia aj politici v priemyselne vyspelých štátoch prišli k jednoznačnému záveru, že v hospodárskej politike je potrebná konzistentnosť menovej politiky s fiškálnou. Z uvedeného poznatku sa vychádzalo aj pri spracovaní návrhu zákona o NBS. V diskusií o návrhu zákona, ktorá sa konala v Trenčianskych Tepliciach sa prijalo znenie, podľa ktorého NBS napomáha realizácií hospodárskej politiky vlády. V súlade s celkovým znením zákona, NBS sa zaradila medzi ústredné banky, ktoré vykazujú relatívne vysokú mieru nezávislosti vo vzťahu k peripetiám hospodárskej politiky.

Aj po rozdelení Československa, ekonomiky nástupníckych štátov vykazujú mnohé spoločné znaky. Tieto znaky má aj menová politika. Pritom menová politika ČNB, napriek podstatne lepším výsledkom z hľadiska vývoja kurzu koruny v porovnaní s NBS, je v centre neutíchajúcich diskusií. vláda Miloša Zemana, ale aj Václav Klaus, spája prepad českej ekonomiky aj s politikou ČNB. Podľa P. Mertlíka, politika ČNB a následná neochota komerčných bánk požičiavať peniaze, spomaľuje reštrukturalizáciu ekonomiky, vedie k zatváraniu podnikov, zvyšuje nezamestnanosť.

Na Slovensku sa o menovej politike nediskutuje. Pritom, okrem pozitív sa aj táto politika podpísala pod súčasný stav národného hospodárstva. Pod vplyvom devalvačných očakávaní a inflácie, NBS sa už pri svojom vzniku zamerala na protiinflačnú politiku. V rámci reštriktívnej politiky zaviedla rad opatrení, ktoré spomalili rast masy obeživa, dostupnosť peňazí a úverov. V tomto období predstavitelia medzinárodných inštitúcií považovali zásobu peňazí za nedostatočný cieľ menovej politiky. Taktiež regulovanie úrokových sadzieb ako primárneho cieľa menovej politiky sa považovalo za problematické v dôsledku ich previazanosti na kurzy a na správanie hospodáriacich subjektov. Cieľové riešenie tempa rastu inflácie sa preto stalo prioritným cieľom menovej politiky, a to bez zohľadnenia vhodnosti takto určeného cieľa v danom inštitucionálnom prostredí.

K pozitívam takto určenej politiky môžeme počítať podstatné zníženie miery inflácie, udržanie kurzu koruny v fluktuačnom pásme s pevnou centrálnou paritou do októbra 1998. Negatíva dlhodobo uplatňovanej reštriktívnej politiky sa najvýraznejšie prejavili vo vzťahu k reštrukturalizácií a modernizácií ekonomiky – ekonomickému rastu. Napriek podstatnému zníženiu miery inflácie, ekonomika musela čeliť opakovaným tlakom na kurz koruny, likviditu, vývoj úrokových sadzieb, atď. V súhrnnom vyjadrení turbulenciam a volatilite na trhu peňazí a kapitálu. Negatívne pôsobilo rozdielne zameranie menovej a fiškálnej politiky. Posledná sledovala podporu ekonomického rastu na základe rastúcej zadĺženosti ekonomiky SR.

Nekonzistentná hospodárska politika vyžadovala úpravy menového programu NBS. Tieto úpravy sa najvýraznejšie prejavili v menovom programe na rok 1998 a 1999. Pritom výrazné znehodnotenie kurzu koruny v priebehu pol roka a očakávania, ktoré sú spojené s jeho ďalším vývojom, výrazné zníženie menových rezerv, vysoké a rozkolísané úrokové sadzby spojené s nedostupnosťou úverov, opakujúce sa problémy likvidity, absencia trhu hypotekárnych úverov, atď. nútia k zamysleniu sa aj nad menovou politikou NBS. Napríklad, napriek dlhodobo presadzovanej reštriktívnej politike, zásoba peňazí meraná peňažným agregátom M 2 je na úrovni 70 % HDP. V porovnateľných ekonomikách kolíše medzi 40 % až 50 %. Chýba prepojenie krátkodobej politiky so strednodobou politikou.

V období rozkolísaných kurzov a zvyšovania cien problematickým je aj dosiahnutie cieľov protiinflačnej politiky. Problematické sú samotné ukazovatele miery inflácie. Máme infláciu merať pomocou peňažného agregátu M 2, indexu cien, tempa rastu nominálnych miezd, alebo importných cien? Pritom, na základe údajov môžeme konštatovať, že dopad nominálnych miezd a peňažného agregátu M 2 na infláciu bol podstatne nižší v porovnaní s očakávaniami. Inflačné tlaky boli ťažiskovo vyvolané nárastom cien importovaných tovarov, rastom DPH, znehodnocovaním kurzu koruny. V tomto zmysle návrat k pevným kurzom a k fluktuačnému pásmu, predstavuje účinnejšiu protiinflačnú politiku.

Avšak, z hľadiska NBS znamená problémy, ktoré sú spojené:
1. s cieľovým určením miery inflácie;
2. s reálnym ocenením kurzu koruny, ktoré by pôsobilo proti úniku peňazí do zahraničia;
3. s pretrhnutím inflačných očakávaní, ktoré sú podporované úsilím vlády financovať deficit štátneho rozpočtu pomocou rastúceho zdanenia podnikov a domácností.

V dôsledku agresívneho postupu vlády, resp. Ministerstva financií SR v rámci fiškálnej politiky, môžeme konštatovať, že realizácia protiinflačnej politiky je v rukách Ministerstva financií SR, a nie NBS. Týmto spôsobom sa bez diskusií a pod heslom harmonizácie fiškálnej a menovej politiky, menová politika dostáva do područia vlády. Opatrení, ktoré sú zamerané na zdražovanie vstupov do výroby a na ohraničenie agregovaného dopytu. V popredí rozpočtového systému zostáva prerozdeľovacia funkcia štátneho rozpočtu v podmienkach nehospodárnosti a subjektivizmu, ktorý zvýhodňuje hospodáriace subjekty prostredníctvom dotácií a spochybňuje udržanie stability kurzu koruny pri miernom raste inflácie a relatívne stabilnom vývoji ekonomiky. Cieľov, ktoré sú v centre upraveného menového programu NBS na rok 1999.


Pridaj komentár