Kompromisná teória kapitálovej štruktúry

Brealey a Myers spojili prístup Miller-Modigliani (M-M) s reálnymi podmienkami trhu a vytvorili tzv. kompromisnú teória kapitálovej štruktúry. Kompromisná teória kapitálovej štruktúry zobrazuje voľbu kapitálovej štruktúry ako kompromis mezdi výhodami úrokového daňového štítu a nákladmi finančných ťažkostí.

Podstata kompromisnej teórie spočíva v tom, že podniky sa snažia využiť pozitívny efekt daňového štítu z úrokov, no zároveň musia zohľadňovať riziká spojené so zadlžovaním. Čím viac sa firma zadlžuje, tým vyšší je potenciál daňovej úspory, ale zároveň rastie pravdepodobnosť finančných ťažkostí a nákladov spojených s bankrotom. Teória preto zdôrazňuje rovnováhu medzi prínosmi a nákladmi financovania, ktorá určuje optimálnu úroveň zadlženia konkrétneho podniku.

Hodnotu podniku s dlhom

Hodnotu podniku s dlhom vyjadruje kompromisná teória kapitálovej štruktúry takto: Hodnotu podniku s dlhom = hodnota podniku financovaného len vlastným kapitálom + SH ÚDŠ – SH NFT

Kompromisná teória kapitálovej štruktúry zdôrazňuje, že optimálna kapitálová štruktúra vzniká v bode, kde prínosy z daňového štítu dosahujú rovnováhu s rastúcimi nákladmi finančných ťažkostí. Ak podnik využíva príliš veľa cudzieho kapitálu, riziko insolventnosti a bankrotu rastie, čím sa znižuje celková hodnota podniku. Naopak, ak sa podnik spolieha len na vlastný kapitál, nevyužíva naplno výhodu daňového štítu. Cieľom je preto nájsť kompromis, ktorý maximalizuje hodnotu firmy a zároveň udržuje prijateľnú úroveň finančného rizika.

Moderný kompromisný model

Autori teórie Brealey a Myers odporúčajú finančným manažérom robiť rozhodnutia o kapitálovej štruktúre vo vzťahu k 4 dimenziám:

• dane
• riziko
• typ aktív
• finančná voľnosť

Táto teória vysvetľuje, prečo existujú rozdiely v kapitálovej štruktúre rôznych odvetví.

1. Aj keď náklady cudzieho kapitálu sú nižšie ako náklady vlastného kapitálu, veľké úspešné firmy využívajú skôr vlastné zdroje a majú nízky stupeň zadĺženia.
2. Firmy s bezpečnými hmotnými aktívami a veľkým zdaniteľným príjmom.
3. Firmy s nízkym ziskom a rizikovými nehmotnými aktívami by sa mali spoliehať na vlastné zdroje financovania.

Moderný kompromisný model teda ukazuje, že neexistuje univerzálna optimálna kapitálová štruktúra pre všetky podniky. Každá firma si musí zvoliť takú kombináciu vlastného a cudzieho kapitálu, ktorá najlepšie zodpovedá jej podnikateľskému prostrediu, stabilite príjmov, charakteru aktív a strategickým cieľom. Rozhodnutie o financovaní preto nemožno izolovať, ale treba ho posudzovať v kontexte celkovej podnikovej stratégie a schopnosti firmy reagovať na zmeny trhu.

Agentské náklady

Moderný kompromisný model kapitálovej štruktúry podniku je rozšírený o agentské náklady a vyčísľuje hodnotu podniku s dlhom takto: Hodnota podniku s dlhom = hodnota podniku financovaného len vlastným kapitálom + SH ÚDŠ – SH NFT + SH ANE – SN AND

Pričom:

• SN ANE – súčasná hodnota agentských nákladov na vlastný kapitál
• SN AND – súčasná hodnota agentských nákladov na dlh
• SH – súčasná hodnota
• N – náklady
• P – podnik

Agentské náklady vznikajú v dôsledku odlišných záujmov vlastníkov, manažérov a veriteľov. Manažéri môžu napríklad uprednostňovať investície, ktoré zvyšujú ich moc či prestíž, ale neprinášajú primeraný úžitok akcionárom. Na druhej strane, vysoký dlh môže viesť k prísnejšiemu dohľadu veriteľov a k dodatočným nákladom na monitorovanie. Zahrnutie agentských nákladov do kompromisného modelu tak ešte presnejšie odráža reálne faktory, ktoré ovplyvňujú hodnotu podniku a optimálnu voľbu kapitálovej štruktúry.

Príklady z praxe

Aby bola kompromisná teória kapitálovej štruktúry lepšie pochopiteľná, je vhodné uviesť niekoľko ilustračných príkladov z podnikovej praxe:

• Výrobné podniky s hmotnými aktívami: Veľká automobilka financuje nové montážne haly pomocou bankových úverov. Keďže disponuje stabilným príjmom a jej aktíva môžu slúžiť ako zábezpeka, využíva výhodu daňového štítu. Napriek tomu si zachováva určitú úroveň vlastného kapitálu, aby minimalizovala riziko predlženia.
• Technologické start-upy: Mladá firma vyvíjajúca softvér má síce vysoký rastový potenciál, ale jej aktíva sú prevažne nehmotné a príjmy neisté. Z tohto dôvodu sa spolieha predovšetkým na vlastný kapitál od investorov, pretože vysoký dlh by ju mohol rýchlo priviesť k finančným ťažkostiam.
• Stabilné utility podniky: Energetická spoločnosť s garantovanými príjmami z distribúcie elektriny si môže dovoliť vyšší stupeň zadlženia. Využíva tak daňový štít a zároveň si udržuje relatívne nízke riziko bankrotu, pretože jej cash flow je predvídateľný.
• Rodinné podniky: Menšia rodinná firma sa často vyhýba nadmernému zadlženiu, pretože preferuje finančnú voľnosť a nezávislosť. Aj keď by úver priniesol daňové výhody, vlastníci uprednostňujú stabilitu a dlhodobú kontrolu nad firmou.

Na týchto príkladoch vidieť, že optimálna kapitálová štruktúra je vždy výsledkom kompromisu medzi výhodami a rizikami, pričom rozhodnutie závisí od odvetvia, veľkosti podniku, stability príjmov a strategických priorít vlastníkov.