Právny rámec pre ochranu vkladov v krajinách EÚ vytvára smernica Európskeho parlamentu a Rady EÚ z 30. mája 1994 o systémoch ochrany vkladov č. 94/19/ES. Podľa nej v každom členskom štáte EÚ musí existovať systém ochrany vkladov financovaný bankovým sektorom.

Smernica definuje vklad ako akýkoľvek kreditný zostatok predstavujúci peňažné prostriedky vložené na účet alebo vyplývajúce z normálnych bankových transakcií, ktoré musí úverová inštitúcia vyplatiť podľa zákonných a dohodnutých podmienok.

Každý členský štát má zabezpečiť existenciu jedného alebo viacerých oficiálne uznávaných systémov ochrany vkladov a súčasne stanoviť výnimky a podmienky, za ktorých môžu byť úverové inštitúcie vyňaté z povinného systému ochrany vkladov. Úverové inštitúcie, ktoré nie sú členmi oficiálne uznaného systému ochrany vkladov, nie sú oprávnené prijímať vklady.

Úverová inštitúcia môže byť členským štátom zbavená povinnosti zúčastniť sa systému ochrany vkladov za podmienky, že je členom iného systému, ktorý ju chráni, zaisťuje jej likviditu a platobnú schopnosť a tým zabezpečuje ochranu vkladateľov minimálne v rozsahu, ktorý zodpovedá oficiálnemu systému ochrany vkladov, ak platí, že:
– daný systém existoval už skôr a v čase prijatia smernice bol oficiálne uznaný,
– systém musí byť zameraný na ochranu vkladov v úverových inštitúciách pre prípad platobnej neschopnosti a musí disponovať potrebnými zdrojmi na výplatu,
– systém nesmie byť založený na záruke, ktorú poskytuje úverovej inštitúcii priamo členský štát,
– systém musí v súlade so smernicou zabezpečovať informovanosť vkladateľov.

Ak úverová inštitúcia neplní svoje záväzky vyplývajúce z jej členstva v systéme ochrany vkladov, môže byť z tohto systému vylúčená za podmienok stanovených smernicou, ak to umožňuje právny poriadok príslušnej členskej krajiny.

Smernica stanovuje, že členské štáty EÚ sú povinné zabezpečiť, aby právo vkladateľov na náhradu bolo vymáhateľné žalobou.

Podľa smernice majú byť súhrnné vklady každého vkladateľa poistené až do výšky 20 000 ECU. V prechodnom období do 31. decembra 1999 môžu členské štáty zachovať nižšiu hranicu, najmenej však 15 000 ECU. Záruka za vklady sa musí minimálne rovnať 90 % súhrnných vkladov tak, aby výška náhrady dosiahla už uvedenú sumu.

V určitých prípadoch, ktoré sú uvedené v prílohe I smernice, môžu členské štáty vkladateľov alebo vklady vylúčiť zo záruky alebo im znížiť hornú hranicu vkladov.

Členské krajiny sú povinné overiť, či pobočka založená úverovou inštitúciou so sídlom mimo EÚ má ochranu vkladov v rozsahu danom smernicou. V negatívnom prípade môže členský štát prikázať tejto pobočke vstup do systému ochrany vkladov existujúceho na jeho území.

Z oficiálnych systémov ochrany vkladov sú vylúčené:
– vklady iných úverových inštitúcií vložené vlastným menom a na svoj účet,
– prostriedky zodpovedajúce definícii vlastných fondov podľa smernice o vlastných fondoch úverových inštitúcií,
– vklady vyplývajúce z transakcií, pri ktorých bol vydaný odsudzujúci rozsudok v súdnom konaní pre trestný čin spojený s legalizáciou výnosov z trestnej činnosti.


Pridaj komentár