Pohotové prostriedky (PP)
Pojmom pohotové prostriedky sa označuje najlikvidnejší OM (1. stupeň likvidity) zahŕňajúci hotovosť, zostatky na bežných účtoch v banke a obchodovateľné KD c. p. Hlavnou úlohou manažmentu pohotových prostriedkov (manažmentu likvidity) je určiť, koľko pohotových prostriedkov ten-ktorý podnik potrebuje minimálne a optimálne viazať. Tiež rozhoduje o tom, v akej forme pohotové prostriedky držať. Východiskom riešenia je analýza prúdov peňažných príjmov a výdavkov v podniku a ich rozloženia v čase. Podniky využívajú plány príjmov a výdavkov (plány cash flow), ktoré sú v rámci operatívneho plánovania členené na krátke časové úseky – mesiace, týždne alebo dni. Tieto plány umožňujú predchádzať vzniku platobnej neschopnosti. Postupy v tejto oblasti sú tieto:

Pravdepodobnostný model (určuje nevyhnutnú potrebu pohotových prostriedkov)
Východiskom sú poznatky o denných čistých peňažných tokoch netto cash flow. Ide o rozdiely medzi príjmami a výdavkami za jednotlivé dni. Strednou hodnotou je 0 – predpokladáme, že v priemere sa denné príjmy a výdavky rovnajú. Z empirckého pozorovania vývoja príjmov a výdavkov v čase vzniká pravdepodobnostné rozloženie denných netto cash flow, z ktorého možno vyrátať aj štandardnú odchýlku. Ďalším postupom možno stanoviť aj nevyhnutnú potrebu pohotových prostriedkov (s ohľadom na veľkosť rizika, ktoré je podnik ochotný podstúpiť).

Baumolov model
Používa zjednodušujúce predpoklady (napríklad predpokladá, že všetky príjmy podniku sa okamžite konvertujú na KD c. p., celkové peňažné výdavky za obdobie sú známe a vynakladajú sa rovnomerne). Určuje celkové N spojené s držbou PP podniku:
Npp = f * T/C + i * C/2, Copt. = ((2 * f * T)/ i)^1,5
(Npp = celkové N držby PP, T = celková suma výdavkov, i = úrokový výnos z držby KD c. p., f = fixné transakčné N jednej konverzie peňazí na c. p., C(opt.) = (optimálna) veľkosť jednej konverzie)

Millerov-Orrov model
Na rozdiel od Baumolovho modelu počíta nie len s výdavkami, ale aj s príjmami peňažných prostriedkov, pričom obidve veličiny sa v jednotlivých dňoch menia náhodne. Stanovuje hornú hranicu PP držaných vo forme peňazí (H), ich dolnú hranicu (L) a požadovanú priemernú úroveň PP (Z) – bod návratu. Rozdiel medzi hornou a dolnou hranicou je rozpätie (R). Stav peňažných prostriedkov v podniku sa pohybuje v rámci hraníc. Len čo dosiahne v niektorom dni hornú hranicu, podnik nakúpi KD c. p. v takej sume, aby PP poklesli na požadovanú úroveň Z. Ak v niektorom dni suma PP poklesne na úroveň dolnej hranice L, podnik predá KD c. p. v takom rozsahu, aby sa suma PP opäť vrátila na požadovanú úroveň Z. Dolná hranica L je určená rozhodnutím manažmentu. Tento model sa lepšie priblížil praktickým potrebám ako Baumol.
R = 3 * (3 * f * sigma^2) / (4 * id), Z = R/3 + L, H = R + L
Požadovaná úroveň PP Z je tým väčšia, čím väčšie sú transakčné náklady f a čím väčšia je variabilita cash flow. A bude tým menšia, čím väčšia bude výnosnosť KD c. p. i.


Pridaj komentár