Rusi majú schopnosť trpieť, dospelí Rusi majú hrbaté duše

V Rusku sa hovorí, že dospelí ľudia majú hrbaté duše. Tento výrok patrí medzi tie ruské ľudové múdrosti, ktoré v sebe nesú viac než len metaforu. Hovorí o deformácii, o ťažobe, o akomsi vnútornom zhrbení človeka, ktorý dlhodobo žije v prostredí neslobody, strachu a utrpenia. Takáto deformácia nie je viditeľná navonok, no je prítomná v postojoch, správaní a vnútornej rezignácii celých generácií.

Ruské imperiálne ambície

Rusko je krajina, ktorá po stáročia žije v cykle imperiálnych ambícií, autoritárskeho vládnutia a vojenského sebapresadzovania. Vladimir Putin nadviazal na túto tradíciu, keď stavil na územnú expanziu ako nástroj upevnenia vlastnej moci. Dejiny ukazujú, že ruský režim sa opakovane nesústredí na kvalitu života občanov, ale na budovanie armády, zbraní a tankov. Ľudia sú často až druhoradí – ich úloha je trpieť, znášať ústrky a prispôsobiť sa.

Umierajúca civilizácia

Rusko je umierajúca civilizácia v zmysle demografie, hospodárskej stagnácie a hodnotovej izolácie. Počet obyvateľov klesá, mladí odchádzajú, ekonomika stojí na exporte surovín a ideologická rétorika nahrádza modernizáciu. No zároveň je to civilizácia, ktorá má schopnosť trpieť – schopnosť, ktorá sa v ruských dejinách takmer oslavuje. Od utrpenia nevoľníkov cez revolučný teror, hladomory, gulagy až po vojny 20. a 21. storočia. Ruská spoločnosť si vyvinula akúsi historickú imunitu voči bolesti.

Rusi majú schopnosť trpieť

Táto schopnosť trpieť však nie je cnosťou, ale tragédiou. Ľudia, ktorí neustále znášajú utrpenie, prestávajú veriť v možnosť zmeny. Zhrbia sa – nielen telom, ale aj dušou. Tak vzniká generácia hrbatých duší. Ľudí, ktorí si zvykli, že štát im klame, že moc ich využíva, že život je viac o prežití než o dôstojnosti.

Rusko nikdy nehľadelo na občanov, vyrába tanky

Keď sa hovorí, že dospelí ľudia majú hrbaté duše, je to smutný obraz národa, ktorého vnútorná sila sa premenila na pasívnu odolnosť namiesto aktívnej tvorby lepšej budúcnosti. Je to svedectvo o tom, ako desiatky až stovky rokov neslobody a krutosti formujú mentalitu celých generácií. Rusko mohlo byť krajinou kultúry, vzdelania a ľudskej dôstojnosti – a v mnohom aj je, ak sa pozrieme na jeho literatúru či vedu. No mocenský aparát opakovane stavil na tanky namiesto kníh, na expanziu namiesto spolupráce a na bolesť a hrozby zo západu namiesto nádeje a motivácie.

Utrpenie bez slobody

A tak zostáva v ruských dušiach hrb, ktorý sa nedá narovnať zo dňa na deň. Je to hrb historickej pamäti, hrb nevyhnutnosti znášať útrapy a hrb, ktorý bráni človeku chodiť vzpriamene. Kým sa tento hrb neodstráni, zostane Rusko civilizáciou, ktorá síce vie trpieť, ale nevie žiť slobodne.

P.S. (Pre Slovensko)

Aj na Slovensku sa občas objavujú náznaky podobného zhrbenia duší. Ľudia, ktorí dlhé roky čelia korupcii, nespravodlivosti, nefunkčným inštitúciám či nedôvere voči politike a môžu časom prijať postoj rezignácie. Ak sa občan zmieri s tým, že takto to tu chodí a že zmena je nemožná, začína sa v ňom usádzať rovnaký hrb, aký poznáme z ruskej skúsenosti. A práve to je najväčšie nebezpečenstvo – aby sa aj u nás nevytvorila generácia, ktorá stratí vieru v lepšiu budúcnosť, prestane sa vzpierať nespravodlivosti a naučí sa namiesto života v dôstojnosti iba prežívať.