Moderné úpravy pravopisu v 20. storočí

Od štúrovskej tradície k moderným kodifikačným rámcom

Moderné úpravy slovenského pravopisu v 20. storočí nadväzujú na štúrovskú kodifikáciu (1840. – 1850. roky) a jej povojnové stabilizačné korektúry. Zásadným kontextom je presun od romantickej jazykovej ideológie k normotvornému prístupu opierajúcemu sa o vedecký opis, školskú a vydavateľskú prax. V popredí stojí snaha zosúladiť fonologický princíp (písať tak, ako sa vyslovuje) s morfologickým princípom (zachovávať tvaroslovné väzby a etymológiu) a s štandardizačným princípom (jednoznačnosť a predvídateľnosť pravidiel v praxi).

Po prelome storočí vzniká potreba jednotnej šlabikárovej a slovníkovej normy pre rýchlo sa rozširujúci školský systém, tlač a administratívu. Tento tlak generuje prvé ucelené príručky a pravidlá, ktoré sa v priebehu 20. storočia opakovane revidujú a spresňujú.

Prelom 19. a 20. storočia: prechod od opisných príručiek k záväzným pravidlám

Začiatok 20. storočia charakterizujú príručky, ktoré zhŕňajú dovtedajšiu prax a odporúčajú jednotný zápis hlások, morfém a vybraných lexikálnych javov. V tomto období sa v slovenskej jazykovej komunite vyjasňuje napríklad:

preferencia mäkčenia pri ď, ť, ň, ľ a systematické odlíšenie od digrafov dz, dž,
konzistentné používanie dĺžňov a osobitne znak ô ako písomného odrazu historického diftongu uo,
vyčleňovanie fonologicky motivovaných párov i/y s morfologickým dosahom (najmä v tvrdých a mäkkých vzoroch),
stabilizácia interpunkcie podľa logicko-syntaktického princípu.

Hoci ešte nejde o plošne záväzný kódex, konštituuje sa prax, z ktorej budú čerpať neskoršie celonárodné „Pravidlá slovenského pravopisu“ (PSP).

Prvá kodifikačná konsolidácia v medzivojnovom období

Po roku 1918 sa kodifikačné úsilie urýchľuje. Potreba administratívnej, školskej a vydavateľskej jednoty vedie k príprave záväzných pravidiel. Medzivojnová norma sa vyznačuje:

Stabilizáciou grafémovej sústavy – abeceda, diakritika a osobitné znaky (ä, ô, ĺ, ŕ, ľ) sa definujú funkčne a didakticky.
Spresnením písania i/y – silná orientácia na morfologický princíp vo vybraných paradigmatických pozíciách (tvrdé a mäkké spoluhlásky, vzory, prípony).
Upevnením písania predpôn – diferenciácia s-/z- (aj v korelácii s asimiláciou znelosti) a rozlíšenie významových dvojíc (spísať – zapísať a pod.).
Interpunkčnou normalizáciou – definujú sa základné pravidlá čiarky v súvetiach, vsuvkách a zhustených konštrukciách.

Medzivojnové príručky kodifikujú aj základnú pravidelnosť delenia slov na konci riadkov, príklonok a enklitík (napr. by, som, si, sa) a prvé systematické zásady písania veľkých písmen (štátne útvary, inštitúcie, sviatky, vlastné mená).

Poválečné reformy a vydanie PSP 1953: veľký krok k modernej norme

Po druhej svetovej vojne prebieha rozsiahle prehodnotenie normy v duchu vyššej jednotnosti a didaktickej efektivity. Vydanie Pravidiel slovenského pravopisu v 50. rokoch (PSP 1953) je medzníkom, ktorý:

zjednocuje písanie predpôn s-/z- podľa významu a výslovnosti (zmeniť vs. spadnúť), pričom reflektuje asimiláciu znelosti (napr. zbožný, zhodiť),
pevne zakotvuje grafémy ä a ô – pričom ä sa limituje na tradičné a vybrané pozície (napr. päť, väčší, dcéra), ô zostáva ako špecifický diftongický znak,
prečisťuje adaptáciu cudzích slov – preferuje sa integrácia výslovnosti a písma (napr. komisia oproti historickému kommissia), obmedzuje sa nadbytočná grafémová redundancia,
upravuje kapitalizáciu – precizuje sa písanie názvov štátov, zemepisných celkov, ulíc, inštitúcií a sviatkov,
zjednocuje interpunkciu v súvetiach s vedľajšími vetami, príslovkovými určeniami a priraďovacími spojkami.

PSP 1953 zároveň ustaľujú pravidlá delenia slov (hyfenácia podľa slabík a morfematického švu), písanie spřežiek a zložených výrazov (spojenka, spojovník, pomlčka) a dávajú oporu školskému vyučovaniu, ktoré sa stáva hlavným nositeľom normy.

Normalizácia a spresňovanie v druhej polovici 20. storočia

V priebehu 60. až 80. rokov prebieha rad revízií a komentovaných vydaní, ktoré nerevolučne, ale precízne upravujú detaily. Predmetom pozornosti sú najmä:

Ortografická adaptácia internacionalizmov – stabilizuje sa písanie sufixov -izácia, -ifikácia, -ológia, rieši sa i/y po sibilantách v prevzatých slovách (šiling už iba historicky),
Transkripcia vlastných mien – spravidla sa rešpektuje pôvodný pravopis, no v bežných exonymách sa ustaľuje slovenská podoba (Londýn, Mníchov, Rím),
Veľké písmená – dozrieva hierarchia v názvoch orgánov, súdov, ministerstiev a ich útvarov (rozdiel medzi oficiálnym názvom a opisným pomenovaním),
Interpunkcia – vyjasňuje sa čiarka pri vedľajších vetách predmetových, prívlastkových a pri vsuvkách, rovnako pri oslovení a zvolacej častici,
Konvencie písania čísel a jednotiek – medzera medzi číslom a značkou (10 kg), desatinná čiarka, skupinovanie cifier a dátumové formáty,
Typografická norma – rozlíšenie spojovníka (-), pomlčky (–), úvodzoviek („ “) a ich funkcií v texte.

Vybrané sporné a citlivé miesta ortografie v 20. storočí

Niektoré otázky sprevádzali dlhšie diskusie a postupné dorovnávanie kodifikácie s úzom:

Rozsah používania ä – po druhej svetovej vojne sa jeho používanie skôr zužuje na stabilné lexikálne okruhy (päť, deväť, mäso, dcéra, väčší), hoci v nárečí a v staršej literatúre je širšie.
Asimilácia znelosti vs. grafický zápis – výslovnosť [s]/[z] pri predponách a na styku predložiek so slovami sa foneticky prispôsobuje (z Bratislavy – vyslov [z]), ale písmo zachováva systematickú podobu predpony či predložky.
Hybridné zloženiny – kolízia medzi tradičným spojovníkom (slovensko-český) a jednoslovným písaním v terminológii (elektromechanický) sa rieši podľa morfematickej priehľadnosti a terminologickej konvencie.
Vlastné mená značiek a podujatí – napätie medzi marketingovým zápisom a kodifikovanou kapitalizáciou sa rieši uprednostnením pravidiel slovenského pravopisu v bežných textoch.

Princípy, na ktorých stoja moderné úpravy

Modernizácia pravopisu v 20. storočí sa neopiera o jednorazové revolučné zásahy, skôr o priebežné harmonizovanie troch princípov:

Fonologický princíp – písmo má transparentne odrážať systém hlások (napr. zachovanie rozdielu i/y v morfologicky relevantných pozíciách, jednotné mäkčenie).

Morfologický princíp – zachovávanie tvarových väzieb (napr. hra – hry – hre) a štruktúr slov, aj keď výslovnosť môže byť variabilná.
Úzová a didaktická efektivita – pravidlá musia byť predvídateľné pre školskú prax a použiteľné pre vydavateľov, médiá a administratívu.

Interpunkcia: od logicko-syntaktických poučiek k stabilnej norme

Interpunkcia prešla v 20. storočí konsolidáciou v troch rovinách:

Súvetia – systematizujú sa čiarky pri vedľajších vetách (prívlastkových, predmetových, príslovkových), pri zhodnom prívlastku stojacom za podstatným menom a pri vsuvkách.
Priraďovanie – čiarka sa vynecháva pri zlučovacích spojkách s pevným dvojčlenným spojením (a, aj, i), no vyžaduje sa pri stupňovacích a odporovacích vzťahoch (ale, avšak).
Osobitné konštrukcie – oslovenia, zvolania, citáty, priame reči a elipsy dostávajú jednotné, typograficky presné pravidlá (vrátane úvodzoviek „ “ a pomlčky –).

Veľké písmená: hierarchia názvov a onymická disciplína

V 20. storočí sa vyjasňuje hierarchia kapitalizácie:

Oficiálne názvy inštitúcií a orgánov štátu sa píšu s veľkými začiatočnými písmenami v plnom tvare, kým opisné pomenovania (bez oficiálnej podoby) malým písmenom.
Geografické názvy – stabilizujú sa exonymá (Rím, Viedeň, Londýn) a písanie viacslovných názvov (Banská Bystrica, Spišská Nová Ves).
Sviatky, podujatia, dokumenty – kodifikujú sa pravidlá kapitalizácie, ktorá odlišuje vlastný názov od všeobecného opisu (Deň víťazstva nad fašizmom vs. deň otvorených dverí).

Cudzie slová a vlastné mená: adaptácia verzus rešpekt k pôvodine

Reformy 20. storočia smerujú k transparentnej, no kultúrne citlivej adaptácii:

Internacionalizmy sa integrujú podľa slovenských morfofonologických pravidiel (organizácia, technika, logika),
Antroponyma a toponyma – zachováva sa pôvodný zápis, pokiaľ nejde o tradičné slovenské exonymá alebo o prípady s ustálenou slovakizovanou podobou,
Transkripcia z nelatinkových písiem sa štandardizuje (napr. z ruštiny, ukrajinčiny, gréčtiny), aby bol zápis jednoznačný a reprodukovateľný.

Hyfenácia, spojovník a pomlčka: morféma, typografia a rytmus textu

Moderné pravidlá prepájajú jazykovedný a typografický pohľad:

Delenie na konci riadkov rešpektuje slabikovanie aj morfematické hranice (elek-tro-na-pä-tie sa neodporúča; preferuje sa elek-tro-nap-ätie podľa švov).
Spojenie spojovníkom odlišuje rovnocenné členy (slovensko-český) od odvodenín, ktoré sa píšu spolu (elektromechanický).
Pomlčka (–) má sémanticko-rytmickú funkciu v texte, neodporúča sa zamieňať ju za spojovník (-).

Jazyková prax, školská didaktika a vydavateľské normy

Stabilizácia normy by nebola možná bez silnej spätnej väzby zo škôl, médií a vydavateľstiev. V 20. storočí sa vyvinuli:

Školské štandardy – učebnice a pravopisné cvičebnice zjednocujú terminológiu a príklady; maturitná prax fixuje základné zásady.
Redakčné a korektorské príručky – posúvajú normu do praxe (novinárčina, administratíva, odborná literatúra), čím skracujú odstup medzi kodifikáciou a úzom.
Slovníkové diela – výkladové a pravopisné slovníky pomáhajú riešiť okrajové prípady (varianty, novo prevzaté slová, názvoslovie vedy a techniky).

Špecifiká slovenského systému: prečo práve takto?

Slovenčina si zachovala niektoré znaky, ktoré ju odlišujú od iných slovanských jazykov i od češtiny:

Grafémová dvojica i/y – má morfologickú a didaktickú funkciu; aj keď výslovnosť sa často zbližuje, písmo nesie informáciu o vzore a rodovej príslušnosti (napr. chlap – syn – ženy).
Osobitné znaky ä, ô, ľ, ĺ, ŕ – stabilizované v tradičných okruhoch, významné pre kultúrnu kontinuitu (literárna tradícia, nárečové väzby), no regulované tak, aby nezaťažovali systém.
Predpony s-/z- – kompromis medzi výslovnostnou asimiláciou a významovou transparentnosťou v písme.

Konkrétne modelové prípady a odporúčania praxe

Predložky s/so, z/zo: výber podľa výslovnostného styku a eufónie (so mnou, zo školy), v písme sa vždy zachováva pôvodná predložka, hoci výslovnosť asimiluje.
Spoločné mená od vlastných mien: Donkichot (od Don Quijote), sadizmus (od de Sade) – adaptujeme grafiku a morfológiu podľa slovenských pravidiel.
Viacslovné názvy: Slovenská republika (oficiálny názov) × slovenská republika (opisne), Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky – veľké písmená sa riadia štruktúrou vlastného názvu.
Citovanie a priama reč: slovenské úvodzovky „ “, dlhá pomlčka pri priamom vstupe postavy v dramatických a esejistických textoch, jednotná interpunkcia pred a za úvodzovkami.

Terminologické polia s osobitným režimom

Niektoré odborné domény (právo, medicína, technika, informatika) majú špecifickú terminologickú disciplínu. V 20. storočí sa osvedčil dvojkrok:

Terminologická komisia navrhuje jednotné podoby (spolu × so spojovníkom × oddelene), prihliada na medzinárodnú zrozumiteľnosť a morfematickú priehľadnosť.
Pravopisné príručky integrujú schválené riešenia a publikujú zoznamy odporúčaných výrazov, čím znižujú variantnosť.

Sociolingvistický rozmer: norma, úzus a prestíž

Moderné úpravy nerobia z pravopisu „neživú tabuľku“. Sledujú úzus (to, ako ľudia píšu) a prestížne registre (ako píšu školy, médiá, veda). Kodifikácia v 20. storočí preto:

legalizuje rozumné inovácie (najmä pri internacionalizmoch a typografii),
chráni kultúrne dedičstvo (stabilné jadro grafém a tvarov),
uľahčuje vyučovanie (predvídateľné pravidlá a ilustračné paradigmy).

Výsledok 20. storočia: robustná a predvídateľná norma

Sumárnym výstupom 20. storočia je robustná pravopisná sústava, ktorá:

je vnútorne konzistentná (prepojenie grafiky, morfológie a výslovnosti),
je adaptabilná na nové lexikálne vlny (technológie, globalizácia),
má silné didaktické zázemie (učebnice, cvičebnice, redakčné príručky),
ponúka jasné riešenia aj v hraničných situáciách (spojovník/pomlčka, veľké písmená, cudzie mená).

Kontinuita a pripravenosť na digitálnu éru

Pravopisné reformy 20. storočia nevznikali v izolácii – reagovali na potreby školy, médií a spoločnosti. Vybudovali normu, ktorá je stabilná a zároveň pružná. Táto rovnováha umožnila vstúpiť do digitálneho veku (koniec storočia) bez zásadných otrasov: typografické značky majú jasne určené funkcie, kapitalizácia sa opiera o prehľadnú hierarchiu a adaptácia cudzích slov rešpektuje slovenskú morfofonológiu. Základné rozhodnutia 20. storočia tak dodnes garantujú, že spisovná slovenčina je čitateľná, kultúrne kontinuálna a funkčná v modernej komunikácii.