máj 2006 – Ozaj v Raji

Sobota 06.05.2006

Organizovanie prebehlo celkom pokojne, intenzita nervozity stúpla len týždeň
pre konaním akcie. Organizačný tandem Heda and Ľubko vybavili ubytko v
Autokempe na Podlesku pri Hrabušiciach, kde sme svoj základný tábor ešte ani
raz nerozbili. Účasť prisľúbilo 16 statočných. Termín – od soboty do pondelku
(6. 5. – 8. 5.). Zraz som si dovolil stanoviť s hodinovým rozptylom – v sobotu
medzi dvanástou a jednou. Prvé dorazili na recepciu tri grácie – Heda, Ľudka a
Mary, ktorá chcela pôvodne cestovať na Podlesok už ráno o pol šiestej.
Podarilo sa nám jej to vyhovoriť. Hneď na to som dorazil ja so svojou family.
Vyfasovali sme kľúče, vycálovali poplatok a na prvý šup sme našli chatku –
samú najďalšiu a samu najvyššie položenú. Objavili sme komfort, o akom sa nám
nesnívalo – vrchol jednoduchosti – v izbe štyri alebo dve postele, jedna
polička 10 x 50 cm, v lepšom prípade akýsi náznak stolu a vrchol luxusu dve
stoličky pre štyroch. Umyvárka pekná, aj s teplou vodou, svoje vnady
vystavovala na obdiv aj sprcha, ukázalo sa ale, že zbytočne, lebo osprchovať
sa bol nadľudský výkon – z ružice crčala voda takým tenkým prúdom, že umytie
namydleného tela trvalo pol hodinu (minimálne). Akurát kúrenie fungovalo na
jednotku. Porobili sme nejaké úpravy inventáru a zvítali sa za pomoci starého
priateľa z totality – gruziňáka. Vybaľovanie, konzumácia, nasávanie, čakanie,
Heda i Mary nás napchávali koláčmi, ja som do nich nahustil Demänovku. Dorazil
Beňo s Valikou a navigátormi-čakateľmi Čivrsom a Vladkom. Do toho vpadli
Hrinkáči, teda. rodina Hrinkovcov, neomylne vedená novým a hlavným členom
rodiny – fenkou Penťou, ktorá vletela medzi nás ako delová guľa, všetko
obrechala, pobehala, oňuchala a potom sme sa už mohli venovať sebe. Porazil
som Čivrsa v šachu, hrali sme bleskovku, čiže asi hodinu.Potom sme dali
odvetu, ale nedohrali, tak Čivrs zapísal postavenie. Medzičasom vymyslel
geniálnu vec a síce označenie na dvere WC a kúpeľne, ktoré bolo otáčacie a
označovalo „Obsadené“ a „Voľné“. Počasie nič moc, ale podarilo sa mi
presvedčiť posádku, aby sme nezjedli a nevypili všetko hneď prvý deň, veď tu
budeme ešte dva dni. Mám málo miesta na to, aby som opísal, čo všetko turisti
dovliekli…. Na počudovanie, dali si povedať, a tak sme vyrazili na krátku
prechádzku do Hrdla Hornádu a ďalej do Prielomu. V kútiku duše som dúfal, že
sa mi ich podarí motivovať na zdolanie Kláštornej rokliny. Ostalo len pri
dúfaní, neskôr som už ani nezúfal… Pristal som na pianko tempo, keď sa
chodník začal podobať na alpskú Via ferratu, radšej sme to otočili. V hrdle
Hornádu sme zaregistrovali, že trojica mladých (Vlado, Ema a Jurko) sa vracali
po pôvodnej trase, my sme šli popri Hornáde. Samozrejme, že pri kempe sme boli
prví a mládeže nikde. Takže vzorní otcovia – Ľubko a Igor sa vybrali zohnať
neposlušné ovečky späť do rodinného košiara. Podarilo sa. Dohrali sme šachovú
partiu, ale Čivrs urobil zásadný chybný zápis v postavení svojho kráľa, čím sa
mu podarilo ujsť z mnou nastavenej pasce a nakoniec ma porazil. Bola rád. Nová
správa znela, že Miťkovci prídu večer. Nanosili sme drevo na vatru, aby sme im
mohli dávať dymové signály. Až neskôr som si uvedomil, že v noci sú
zbytočné… Ale slaninka, klobásky a špekáčky sa opiekli dokonale. Najnovšia
správa tvrdila, že Miťkovci sú v Spišskom Štvrtku. Ďalej sme sa venovali
pivovým hodom. Prešla pol hodina a nič, tak som zase zavolal Miťkovcom
(priznávam že z jedného z troch (!) Maryiných mobilov) a čuduj sa svete, takto
som ich nasmeroval až k ohňu a to podľa svetiel auta! Zase vítanie, zase
družba, ale to už v znamení narastajúcej únavy a obavy niektorých z
nasledujúceho dňa, ktorý som im vykreslil všelijako, len nie ružovo. Párkrát
sa k nám prikmotril nejaký nachmelený chlapík, ktorý zrejme dosť dlho márne
pátral po chatke, ktorá mala byť jeho dočasným domovom.

Neďela 07.05.2006

Odchod na Grosso túru som síce stanovil na 08.00, vediac, že úspechom bude, ak
sa pohneme o deviatej. Ak by som dal odchod na deviatu, vyrážali by sme o
desiatej. Svoj mančaft už poznám. Tak aj bolo. Prípravy boli dôkladnejšie, ako
pri výstupe na Everest. Vytvorili sme dve skupiny – Light way a Hard way. LW v
zložení Mary, Igor, Ema a Penta-group mali vyjsť po červenej na Kláštorisko a
objednať pivo pre vrcholový tím – HW, zložený zo zbytku expedície, ktorý mal
alpským štýlom a bez použitia kyslíku zdolať roklinu Suchú Belú. Pred
rozdelením sme si urobili spoločnú fotografiu, aby sme pri prípadných stratách
vedeli identifikovať obete. Pri nástupe nás milo prekvapiť mýtnik, ktorý
vyberal za vstup do rokliny poplatok 40.- / 20.-. Napriek tomu do rokliny
prúdili davy ľudí a už som videl tie zápchy na rebríkoch. Bolo zamračené,
relatívne teplo, sem-tam spŕchlo. V popredí skupiny ťahali tempo mladňáci,
potom šlo zdravé jadro, polonahá Heda a Čivrs s Elenkou boli určení ako zadný
voj a zberači mŕtvol. V rokline bol miestami sneh a ľad. Železo na reťaziach a
rebríkoch nepríjemne chladilo, Emka schytala mierny závrat na prvom kolmom
výšvihu, ale keď som jej istil chrbát, v pohode to zvládla. Jurko nemilosrdne
dýchal na chrbát korpulentnému turistovi v botaskách, ktorý tým pádom musel
byť stále v pohybe, nakoniec bol mokrý od hlavy až po päty a určite to nebolo
od dažďa. Striedali sa Okienkový vodopád, Miskový, Korýtkový, paráda. Niekoľko
jedincov sa urputne dožadovalo zastávky, občerstvenia, pitia pod hrozbou
absolútneho kolapsu, ale pokusy o vzburu som likvidoval opisom nádherného
miesta na obed po vyústení rokliny. Nádherné miesto bolo, ale obsadené.
Obsadil som preto jeden zrezaný peň a jeden spadnutý kmeň, a čo sa tam ďalej
odohrávalo, to ani nebudem popisovať. Prirovnanie, že sa tam jedlo a pilo,
akokeby nikdy nie, je slabé ako popradské pivo podľa znalca Zemana. Najnovšia
správa znela, že tím LW dorazil v kompletnom zložení na Kláštorisko. Tak sme
vyrazili za nimi. Pri križovaní žltej a červenej značky som tušil zradu a
radšej počkal na učiteľky, zakecané v družnej debate. Dobre som urobil, lebo
ich kroky viedli opačným smerom. Pred Kláštoriskom sa odrazu oproti nám
vynorila z lesa Mary, vedená Penťou. Dlho som si lámal hlavu, ako trafila na
cestu, ktorou sme prichádzali… Chata na Kláštorisku je prerobená a prestavba
si vyžiadala určite veľké investície, lebo pivo stálo 40.- Druzgli sme i
napriek tomu, Čivrs s Vladkom dali klasickú polievku, ktorú Čivrsovi stihol
čašník rozliať.

Ľudka mala veľkú radosť, keď ma mohla odfotiť s banánom, obklopeného pivom,
dáždnikom a Mary. Znovu nastalo dobíjanie batérií, kalórií, úprava
rozvráteného pitného režimu. Zasedeli sme sa nadlho, niektorí možno by aj
korene zapustili, ale to som nemohol dopustiť. Tri grácie sa rozhodli, že si
pôjdu pozrieť vykopávky kláštora, a keďže mali až dve mapy, súhlasil som. My
ostatní sme sa pustili po zelenej späť do základného tábora. Dole kopcom to
šlo podstatne ľahšie, aj keď niektoré si uvedomili, že i vtedy musia nohy
vykonávať rôzne činnosti a že brzdenie aktivuje svaly dlho necvičené, ktoré sa
im za to odvďačili bolestivým hromadením kyseliny mliečnej. Ale nie hneď, až
vtedy, keď si mysleli, že je po všetkom. Po slávnom návrate, keď sme nikoho
nestratili a nikto nestratil nás, nastal chvíľkový útlm, z ktorého som zase
musel zmobilizovať členov expedície svojím aktívnym prístupom k tvorbe zásob
drevnej hmoty, určenej na výrobu tepla a svetla oxidáciou. Zase úspešne! Oheň
sa v podvečer rozhorel naplno, i nastalo bezuzdné kulinárske vyčíňanie. A aby
to nebolo všetko, nastúpili pre zmenu vínne radovánky. Našťastie mali sme len
červené, takže sa miešalo akurát s Beňovou hruškovicou, prípadne kto chcel,
mohol doraziťzbytky pivárskej hostiny. Valika doniesla už v poradí asi piaty
koláč, za čo jej patrí neskonalá vďaka. Debata okolo ohňa bola hustá, hlasná,
čo sme si mohli dovoliť, pretože na rozdiel od včera sme už boli v kempe sami.
Dôležitým bodom programu bolo prediskutovanie scénara Veľkého vítania Peťka,
ktoré sa uskutoční na Muráni v júli. Samozrejme, ako vždy v takýchto prípadoch,
výsledok diskusie bol taký jasný, ako Mesiac v nove. Penťa bola síce neustále
na vodítku a vláčila Igora hore-dole po tábore, zároveň nám dávala jasne
najavo, že ona je tu pánom a my sme jej podriadení, a mali by sme jej vzdávať
patričnú úctou jedine dovolenými gestami. Gabina na to párkrát pozabudla, tak
ju Penťa za tvrdo brechotom a zubami pokarhala.

Pred polnocou začali niektorí /é postupne odpadávať, v dobrom rozmare som bol
uspať tri grácie a hrozne sa mi páčilo, keď ležali jedna vedľa druhej, ako
grandiózne biele kukly, pričom z každej vytŕčala ináč zafarbená hlava – skoro
čierna, hrdzavá a blonďavá. Nachystané drevo sme spálili do poslednej smietky.
Noc bola niekomu dlhá, niekomu krátka, prevažne drsná.

Pondelok 08.05.2006

Koniec druhej svetovej vojny sme oslávili asi v takom stave, v akom ju
dokončili bojujúce armády v štyridsiatom piatom. Z postelí sa vyliezalo ťažko
a pomaly, jediným motivujúcim činiteľom konkrétne pre mňa bolo protivné Slnko,
ktoré sa nám dva dni úspešne skrývalo. Raňajky sa odohrávali celkom diskrétne,
„lukuľáky“ nehrozili. Mary sa vychystala a my tiež, lebo môj nesmelý návrh,
aby sme ešte dopoludnia niekam vybehli bol prijatý. Elenke som v eufórii, že
vôbec niekam ideme povedal, že to bude trvať asi tri hodiny a chuderka aj s
Emkou vyvliekla na túru batoh s proviantom a výstrojom, ktorý by im umožnil
prežiť v divočine možno aj celé prázdniny. Teperili sme sa zase po Prielome
Hornádu, pričom sme najprv obalamutili vyberača mýtneho, že ideme len kúsok za
roh. Prešli sme niekoľkokrát aj po stúpačkách, kedy sme stáli na skalnej stene
a pod nohami nič, len voda. Nikto nedostal závrat, nikto sa nezdrúlil, všetko
v pohode.

Pri ceste späť sme dali poslednú zastávku pri zrube v Prielome, s poslednou
várkou Valikiných skvelých koláčov. Návrat už bol neveselý, každý bol mysľou
na ceste. Medzitým Igor odviezol Mary na stanicu v SNV, len sa zabudol uistiť,
či ozaj nastúpila do vlaku, ale naše obavy rýchlo rozptýlila SMS-ka, ktorú nám
poslala z vlaku. Sprievodným leitmotívom balenia bolo tradičné konštatovanie,
že akosi rýchlo nám to zase zbehlo. Myslím, že aj keby sme tie naše stretnutia
natiahli na štyri, či päť dní, aj to by nám ubehlo veľmi rýchlo. Hrialo nás
ale, že sa zídeme zase v júli a tiež to, že nám Ľudka ponúkla na budúci rok
azyl v chalupe na Mlynkách. Kým som stihol dať návrh odhlasovať, Elenka ho
prijala za nás a hneď navrhla, že bez guľášu sa to o rok neobíde. Boli sme jej
za to povďační! Najprv sme sa celá partia presunula na rozlúčku k Hrinkovcom,
potom sme sa lúčili navzájom a skoro naraz sme odštartovali. Slnko hrialo,
Tatry na obzore sa ukážkovo beleli jarným snehom, čerstvo zelene rašiace listy
stromov nám zakývali a bol koniec…. Dobili sme baterky, a bodaj by to
vydržalo čo najdlhšie!

Rajská trampiáda
Rajská trampiáda
Rajská trampiáda
Rajská trampiáda
Rajská trampiáda
Rajská trampiáda


Pridaj komentár