Z cyklu: SLÁVNE TRAMPIÁDY – DIEL PRVÝ (Zobrané trampské spisy)
4.VIII. – 8. VIII. 1975
Osádka: Eva, Heda, Laci M. (nový člen – Hedin bratranec), Paňo a Pito
4.VIII. – pondelok
Motto prvého dňa: Heda len pletie a pletie a pletie a žerie a žerie a žerie (pritom chce na túre schudnúť).
V duchu našich úspešne sa rozvíjajúcich sa trampských tradícií sme už kedysi dávno v máji začali organizovať veľký prázdninový tramp po hrebeni Nízkych Tatier. Zo začiatku sa rysovala pomerne veľká skupina, postupom času trampi a trampky odpadávali, až ostalo len zdravé jadro krúžku ochrancov prírody. Základný tábor, čiže ubytovanie pred nástupom na túru nám mali poskytnúť starkí Evy Č. v Mýte pod Ďumbierom. Vybavovalo sa to pomerne dlho. Konečné rozhodnutie padlo asi týždeň pred naplánovaným odchodom. Zásluhou čulej korešpodencie medzi ZSSR, Košicami, Michalovcami a Sp, N. Vsou – okrem telefonátov aj písomne a telegraficky – sa podarilo stanovený termín dodržať. Pôvodne sme sa všetci mali stretnúť až v Mýte, ale postretali sme sa už vo vlaku. Ja s Pitom sme mali za sebou šesťtýždňové vojenské sústredenie v Michalovciach a veľmi sme sa tešili na relax v civile. Nastúpili sme na Mlynkách, prebehli sme vlak a už sme sedeli všetci v jednom kupé. Heda plietla puliš, ale pod vplyvom množstva tunelov jej práca nešla od ruky, ale z ruky, pretože v tuneli sa jej puliš stále páral. Druhá žena, čiže Eva Č., si perspektívne doplňovala výbavu vyšívaním kadejakých klikyhákov. Tiež doniesla koláče, do ktorých sa Heda vehementne pustila, neprekážali jej ani servítky a chvíľami obhrýzala krabicu. Vystúpili sme v Brezne, prešvihli niekoľko autobusových spojov, v Mýte sme sa objavili až o pol dvanástej. Po obede sme sa pokúsili naučiť hrať Hedu sedmu, skoro úspešne, potom sme vybehli do obchodu, dokúpiť proviant na cestu. Ústredným telesom nákupu bola litrovka Rozumne Uloženého Majetku. Po nákupoch sme sa ešte prešli na Tále, kúpili si zmrzlinu a kopec pohľadníc, aby každý vedel, kde sme sa cez prázdniny flákali. Do Mýta sme mazali osmičkou, zásluhou Hedy, ktorá sa nevedela dočkať bryndzových halušiek. Tie boli fantastické. Podľa Pita najlepšie, aké ten deň jedol. Túto hlášku používa Pito už ako porekadlo typu – dovtedy chodí džbán na tramp, kým sa nerozbije. Ustlali sme si v šope na slame a luxusne zachrápali, najmä Pito.
5.VIII. – utorok
Motto druhého dňa: Heda sa len prezlieka, prezlieka a prezlieka. A Eva tiež.
Ráno, keď sa ženy konečne po dvoch hodinách vystrojili na túru, sme poďakovali Eviným starkým za pohostinnosť a vyrazili na autobusovú zastávku. Prišli sme skoro, dlhú chvíľu sme si krátili mávaním posádkam áut z DDR, ktorých tu je ako na… . Ženské časti áut boli týmto našim konaním nadšené, až som sa zľakol, že zastanú a budú nás chcieť zviezť. Autobus nás vyviezol na Srdiečko a začali sme stúpať na Chopok. Došli sme po Kosodrevinu a cítiac, že naše sily predsa len nie sú nevyčerpateľné, po dohode sme na vrchol vyšli sedačkou. Tu by som rád poznamenal, že som poznamenal, že to bol pre trampov ponižujúci spôsob výstupu. Cesta na Ďumbier už bola ľahká, no i tak sme na ňu spotrebovali veľa času. Počasie sa neustále menilo, a s ním aj garderóby našich rusaliek. Tie stále čosi vybaľovali, zabaľovali a prebaľovali (sa). Pod Chopkom sme pozorovali stádo vyhrievajúcich sa svišťov a temer sme sa skamošili s tromi gráciami, ako sme pomenovali tri české turistky staršieho veku. Pri chate HSNP sme absolvovali skromný obed a dostalo sa z neho aj akémusi prašivému psovi, ku ktorému Heda zahorela neuhasiteľnou ľútosťou. Neustále sme sa predbiehali s gráciami, až sme konečne po častiach dorazili na kopček zvaný Lajštroch. Z príležitosti jeho zdolania som našim Rusalkám odovzdal vecné dary – za priehrštie čučoriedok. Prvý tábor sme rozbili na lúčke nad Čertovicou. Postavili sme stany, nanosili drevo, vodu, ženy sa len tak mimochodom generálne poumývali a my muži sme navarili večeru – fazuľu s párkami a čajíček. Pri ohni sme trochu klebetili a pozerali na padajúce hviezdy.
Poznámky:
– stany sme mali postavené na terénnych nerovnostiach, ktoré nemilosrdne útočili na naše telesné proporcie a disproporcie Hedy. Najväčšia nerovnosť bola veľkosti štvorky pod Pitovým ľavým stehnom,
– ženy nám chceli pomôcť pri príprave večere. Odkrojili chlieb. Obsahom to chlieb síce bol, nie tak formou. Sto krajcov takého chleba by hrúbkou neprevýšilo zošit na počty v II. triede Ešte dobre, že nefúkal vietor, lebo ten by nám chlebíky celkom isto dolámal,
– Laci na rôznych miestach okolo tábora rozmiestnil sklapovacie pasce. Vraj pre otca na drobných hlodavcov. No my, odborníci vieme, že jeho zámyslom bol odchyt grácií. Našťastie ráno v pasciach nič nenašiel.
6.VIII. – streda
Motto tretieho dňa: Heda sa len háda a háda a háda, až do aleluja.
Ráno sme vstali a všetko, okrem spodných gatí sme mali vlhké od rosy. Preto sme sa ani neumývali, iba Pito čistotný sa vyváľal v tráve a čučoriedkach, ktoré v hojnom počte rástli okolo. Ešte sa mi nestalo, aby som ich ráno priamo z postele mohol oberať. Na pláne sme mali krátku túru a nástup na ňu bol tomu adekvátny. V bufete na Čertovici sme si doplnili glycidové zásoby. A cestou na Ramžu aj vitamínové. Narazili sme na prebohaté nálezisko čučoriedok a na ich zber si vyhradili až jednu celú hodinu. Po zbere sme mali modré huby, modré huby, modrofľakatý odev, zažívacie ťažkosti a na dôvažok dva ešusy plné tmavomodrých plodov. NA Ramžu sme došli tesne pred dvomi ďalšími trampami, hodením batoha cez otvorené dvere na pričňu vo vnútri som chajdu obsadil. Trochu sme sa udomácnili a začali poobedňajšie kuchársko-chemické pokusy, výsledkom ktorých mali byť naše plné žalúdky a pocit sýtosti. Najprv sme varili polievky. Heda nám do toho neustále kafrala. Veľa nechýbali a použili by sme ju ako univerzálne korenie. Polievku sme pod vplyvom hladu hltali horúcu a ochladzovali pomocou UOP (univerzálny ochladzovač polievky-veľká lyžica), čo pobúrilo ženy , ktoré vyhlásili, že jeme ako svine. Podotýkam, že neboli veľmi ďaleko od pravdy. Potom sme varili puding. Vlastne ho varili ženy, zatiaľ čo my muži sme ukradomky konzumovali pocukrované čučoriedky s rumom. Ženy puding uvarili rýchlo, ale dlho potom prevádzali chladiaci proces, spojený s konzumáciou tvoriacej sa kožky. Neskoro sme si všimli, že kožka tam nebola a následne tam nebol už ani puding. Stihli sme zachrániť úbohé zbytky. Zvyšok dňa sme venovali umývaniu, noseniu dreva a Pito sa pustil po neistých hubárskych chodníčkoch, keď sa mu predtým podaril husársky kúsok. Vystrúhal totiž na moju sekerku nové porisko, ale pre objektivitu musím priznať, že pravého i ľavého Indiány pri pohľade naň trafil šľak. Od smiechu. Ale rúbať sa dalo. Medzitým konečne dorazili grácie a nevyzerali vôbec nadšene. Celou cestou sa tešili na chajdičku, verili, že v nej budú samé a hľa, zase sme ich prekvapili. Museli sa uspokojiť so skromnejším ubytovaním horšej kvality v podkroví. Večera, ktorá bola od obeda oddelená iba asi polhodinkou bola zase výdatná. Huby s cibuľkou a paprikou na slaninke sme v mihu zdolali, ba priam zožrali. Podotýkam, že toto sloveso asi najlepšie vystihuje činnosť, ktorú sme pri konzumovaní húb vykonávali. Pochybnosti o jedlosti Pitou nazbieranej poživne sme rozptyľovali dúškami rumančekového všelieku. Večeru sme dorazili zákuskom – pečenou slaninou. Počas pečenia nám Heda predvádzala cibuľový striptíz a počas jedenia svoj dobre vyvinutý rečnícky talent. Na hory sadla tma a na nás zádumčivá náladam ktorá vyústila do neplánovanej filozofickej debaty o fťaftí a nefťaftí. Vrcholom večerného programu v podaní sólistiek Evy a Hedy bolo umývanie zubov nad pahrebou. Zaspávali sme horko-ťažko, lebo nám bolo horko (teplo) a ťažko (na žalúdky). Na kolektívnu pričňu sme sa všetci nezmestili, preto mne bol na spánok vyhradený prvý balkón – na polici nad hlavami spolutrampov. Doteraz sme nemali žiadne veľké tramp-oty. Iba Heda predvádza každý večer akrobatickú vsuvku v trvaní 25 minút, počas ktorej sa snaží zo všetkých síl vtrepať do svojho pyžamka, dupačiek spred x-rokov. Je preto samozrejmé, že toto jej každovečerné extempore neostalo bez odozvy. Svorne sme sa zhodli na tom, že ju budeme familiárne volať Heda-krátka dupačka. Podobného familiárneho oslovenia sa dostalo i Evke. Tú sme zase nazvali po nejakej Ruske, ktorá ich počas praxe v Sojuze sprevádzala – Ťoťa Tamára. Tesne pred zaspaním sa mi mihol pred očami hrozný obraz. Zajtra budeme pochodovať celý deň hladný, lebo raňajky majú robiť ženy a ešte k tomu sľúbili prekvapenie.
Poznámka: Pito vyhlásil, že lepší vták v hrsti, ako grácia na povale.
7.VIII. – štvrtok
Motto štvrtého dňa: Heda len ide a ide a ide. Vietor len fúka a fúka a fúka. Dážď prší a prestane, prší a prestane. Do pukľa!
Podmotto: Očistec, alebo prečo sme sa narodili?!
Tento deň sa začal naozajstným prekvapením. Rusalkám sa podarilo urobiť raňajky, síce s polhodinovým oneskorením, dokonca uvarili čajíček na vlastnoručne zapálenom ohni! Počas raňajok Laci spracovával zdochlinu piskora, ktorého v noci odchytil do sklapačky, meral ho, solil, takže nás akurát vydráždil k väčšiemu apetítu. Urobili sme niekoľko pracovných snímok a vyrazili pred pol desiatou na najdlhšiu túru nášho trampu – na Andrejcovú. Pti tvrdil, že „Ráno až vyjde Slunce, my vyrazíme a pomstíme Tě Inču-čuno!“ Pokusy žien o zber čučoriedok hneď na začiatku pochodu sme nekompromisne zmarili.Zase sme predbehli tri grácie, ktoré nás vyprevadili slovali – leťte orli a odežeňte nám ty medvědy! Pomaly a isto sa blížila psychicko-fyzická kríza a klimatická katastrofa. Začalo to tým, že pred stupákom na Homôľku sme si urobili oddych a napili sa vody, v dôsledku čoho sme stvrdli ako broky. Vietor a dážď neustále silneli, zatiaľ čo my sme slabli. Na Homôľku sme prišli po skupinkách, resp. jednotlivo. Čakali sme na Evku, ktorá došla posledná a ustatá, preto som jej na zlepšenie nálady zanôtil – tak smutno nám je bez teba! Na Kolesárovej sme zastali, skonštatovali totálnu zomknutosť od achiloviek do pol stehien a aspoň sa najedli. Vznikajúce teplo sme využívali vzájomným sa ohrievaním – teda zhlukovaním. Pito zahlásil: „Prišli sme, vypili sme, rum je fuč!“.Skonzumovali sme ho v nepríjemnej predtuche výstupu na Veľkú Vápenicu. Kleákom do Priehyby sme hovadsky stratili výšku. Okrem Čertovice sme klesli na hrebeňovke N. Tatier tak nízko, že nižšie sa už ani nedá. Po krátkom oddychu sme sa zdvihli, aby sme si zdvihli sebavedomie i nadmorskú výšku výstupom na Vápenicu. V priebehu náročného výstupu kopcu prischla prezývka Vápenka. Vietor sa zmenil na víchricu a my na vulgárne nadávajúcu spodinu. Z dolín na severnej strane Tatier sa valila hustá biela hmla, dážď šibal vodorovne a niekedy sme sa museli zaprieť, aby nás nesfúklo do doliny. Malo to jedinú výhodu – prírodné chladenie bolo vynikajúce. Vyliezli sme na tú Vápenku a z neznámych dôvodov sa v nás chlapoch ozvali pudy. Našťastie gentlemanské a zbehli sme dole pomôcť babám s batohmi. Nasrdili nás, lebo sa ich nechceli vzdať, akoby sa báli, že im zdrhneme s poživňou. V hmle a vetre sme došli do útulne pod Andrejcovou. Tá bola generálne prepchatá – asi 20 Čechov natlačených ako sardinky. Čo teraz. Odbehol som do Žiarskeho sedla, kde boli v starom salaši dvaja Slováci, ale po mojom návrate a prekonzultovaní situácie sme tam nešli, ale nabrali vodu a vrátili sa späť do podobného salaša. V hustnúcej tme sme pozapchávali diery na stenách, založili oheň, uvarili čajíček a systematicky totálne začali sušiť topánky a oblečenie. Bola nám taká zima, že sme čaj varili asi päťkrát. Okrem jedla ktosi našťastie objavil aj barackpálinku, takže do spacákov sme sa súkali s mierne ružovejúcou náladou. Niektorí sa ešte vyčurovali a potom do rána sa všetci vyčučali.
Poznámka: ráno sme si všimli, že v oblasti, kde sme si večer zriadili kuchynský a zásobarenský kút bola koncentrácia kravského trusu najväčšia.
Paňo
8.VIII. – piatok
Motto piateho dňa: Heda zase žerie a žerie a žerie. Na jej ospravedlnenie pripájam, že my tiež.
Ráno nás zobudili v dialektickej jednote slnko, fukot vetra a plné močové mechúre, od včerajšieho nemierneho pitia čaju. Vyzeralo to, že raňajky budú suché, ale neboli, lebo sa nám podarilo nájsť prameň.Varenie raňajok sa natiahlo do neskorých predpoludňajších hodín. Potom sme už len odfecesili stany, na ktorých sme spali a po tradičnej snímke na rozlúčku sme sa vybrali na cestu domov. Domov preto, lebo počasie bolo stále také všelijaké a nám sa už nechleo trmácať vo vetre a daždi na Kráľovú hoľu. Nech sa tam trmácajú iní králi, nie my. Cez Andrejcovú, strácajúc ťažko nodobudnutú výšku sme zbehli do doliny, do Pohorelej. Tri grácie sme už nestretli, aj nám bolo ľúto, že sme sa s nimi nezvečnili. S Lacim sa nám vďaka vycibreného čuchu a citu pre realitu podarilo nájsť krčmu na prvý šup. A tam sme strávili azda najkrajšie chvíle na tomto trampe.
Chvíľka poézie: Zleteli sme z hory divo
Do Pohorelej na pivo!
Táto lyricko-epická báseň má i reálny podklad. V krčme sme si dali po dve-tri pivá a dlhú chvíľu si krátili pitím a jedením zásob, až sme boli trošku opití (niektorí) a temer ojedení – okrem Hedy, ktorá stále vládala. Kráľovu hoľu sa nám nepodarilo zhliadnuť ani z vlaku, keď sme sa dôstojne lúčili s Nízkymi Tatrami postojačky a s kalíškom starého otca (Pradědom) v ruke. S Paňom sme vystúpili v Hnilci. Autobus sme nechytili, tak sme sa vybrali do Sp. Novej Vsi napeši. Pri stúpaní na Grajnár nám slepou hrou osudu zastala embéčka a za pár minút sme boli doma.
Paňo