október 2008

Začiatkom septembra som na pár dni vybehol na Muránsku planinu a odtiaľ aj na Donovaly, dozbierať nejaké Erébie a aspoň kútikom oka nakuknúť na Veľkú Fatru. Vyšiel som na Zvolen, bolo fajn počasie a veľkofatranský hrebeň sa valil predo mnou a vábil ma. Bohužiaľ povinnosti v škole vábenie premohli, ale intenzívne som cítil, že sa sem čoskoro vrátim. Plánoval som v rámci rozlúčky so sezónou, že cieľom bude práve hrebeň V. Fatry. Prvý pokus vo vrcholiacom babom lete nevyšiel. Už som to vzdával, keď sa Iľkovcom naprotiveň prirútila druhá etapa babieho leta. Mienil som vyraziť už v piatok, ale v rannej tme a zoči-voči vetru a zime na balkóne som zaváhal a ostal doma. Reku, zajtra sa uvidí. A uvidelo sa.

Sobota 25.10.2008

O pol piatej rezolútne vstávam a o hodinu vyrážam. Chladné a zahmlené ráno neveští žiadne jesenné radovánky. V Ružomberku stretávam niekoľko partií rovnako naladených bláznov. Presun autobusom na Staré Hory je už optimistickejší. A na Donovaloch už srdce zaplesá – modrá obloha, slnečno. Mojim smerom nejde nikto, nechávam si vetrovku, lebo do doliny sa Slnko ešte nedostalo a rázne mašírujem po zelenej značke cez Staré Hory do Tureckej. Potom žltá značka prudko odbočuje a smeruje hore zjazdovkou. Konečne sa dostávam do záberu slnečných lúčov, hneď mi je teplo na tele. A dušu rozohreje farebná mozaika okolitých lesov. Vetrovka ide dolu, a dnu Horalka a pár hltov vody. Fučím hore strmým svahom, hromžím, keď sa značka vinie nekonečnými serpentínami a radšej ju opúšťam a mierim kolmo nahor. Vychádzam pri spustnutej budove nedokončenej stanice lanovky, zdravím miestnu turistickú omladinu a užívam si kľud a pohodu na kóte Líška. Veď sa aj patrí doplniť stratené kalórie a tekutiny a vyrovnať sa so získanou nadmorskou výškou. Zo Starých Hôr som to zvládol o hodinu skôr. Za mnou sa týči majestátna Majerova skala a páči sa mi aj hrebeň predo mnou. Mierne stúpanie a klesanie, najprv na Krížnu (1574 m n. m.) – ďalšiu opachu na vrchole radšej ani neobzerám a poďho na najvýšší kopec Veľkej Fatry – Ostredok (1592 m).

Pohodový terén drží, mám pocit, že kráčam neporiadne skoseným obilným poľom. Prekvapuje ma, ako vysoko vystupujú listnaté stromy po úbočiach – buky a javory rastú skoro v 1400 metrovej nadmorskej výške. Je vidieť, že dostávajú poriadne do tela – teda do kmeňa a konárov, ale odolávajú a sú vítaným spetrením slamených úbočí s ostrovčekmi kosodreviny alebo skupinkami smrekov. Slnko pripeká ako uprostred leta, vetrík nesmelo ševelí v tráve. Je to nádhera, výhľad do diaľky je síce zastretý modrastým oparom, aj tak sa neviem vynadívať. V týchto končinách som bol len raz kedysi pred 30 rokmi. Za Suchým vrchom terén prudko klesá, cestička sa dostáva na severozápadnú stranu a vidieť, že v noci bolo tuho – niekde sú celé úseky zmrznutého blata, inde je roztopené a parádne sa na ňom kĺže. Ešteže sú okolo husté nízke smreky, ktoré vyobjímam s láskou a nádejou, že zbrzdia môj nie vždy vedomím kontrolovaný zostup. Cestu som si rozplánoval aj na základe internetového surfovania, viem, že by tu niekde mala byť útulňa pod Suchým, bývalá Martina. A naozaj, zhora vidím ostrozelenú plechovú strechu, ale hodnú chvíľu trvá, kým sa k nej doteperím. Vnútrajšok je doslova luxusný, poschodové postele, matrace, piecka, stôl, nachystané drevo, čisto, len zhodiť batoh a usalašiť sa. Odolávam, pretože chcem nocovať čo najďalej, aby som zajtra mal toho čo najmenej. A navyše je iba niečo po pol štvrtej, Slnko sa ešte stále naparuje, tak hybaj ďalej. Cestou stretávam skupinku rozveselených turistov, zjavne ovplyvnených nejakým produktom alkoholového kvasenia, pochybujem, že by ich takto excitovala krása okolitých vrchov. Predpokladám, že miera k salašu a v duchu si blahorečím, že som tam nezostal. Asi by sme sa nepohodli. Prefrčím cez Koniarky, ďalšia koliba má byť v sedle pod Kýškami. Je trochu ukrytá pod hrebeňom, ale zbadám ju hneď, ako vychádzam z lesa. Asi tristo metrov ďalej stojí stará maringotka, smerujú k nej dve postavy. Spúšťam sa k salašu, dvere sú otvorené a je prázdny. Ani náhodou nedosahuje komfort salaša pod Suchým. Jedna neúplná pričňa na šírku, jedna úzka a k stene nahnutá lavica, hlinená dlážka a piecka, ktorá veľa dôvery nevzbudzuje. Steny sú obité, takže dnu nefúka, strecha zažila aj lepšie časy, ale utešujem sa, že to bude bohate stačiť. Chvíľu sa kochám pohľadom na blízky vrchol Ploskej, Borišova, vnímam aj chatu pod Borišovom a ďalší salaš pod Ploskou. Pekný výhľad je aj do doliny s Vyšnou Revúcou. Slnko sa už pregúľalo na západnú stranu, pomaly klesá za smrečinu na kopci, tak sa pozviecham, preoblečiem do suchého a zbieram v okolí nejaké suché drevo. Do fľaše a čajníka prinášam vodu, chystám veci na podpal do pece, a naľahko s foťákom vychádzam do svahu Ploskej, zvečniť západ Slnka a oznámiť domov, že ešte žijem. Je ešte stále dosť vysoko a akosi stratilo fotogeničnosť. Vraciam sa späť, keď vidím, že z hrebeňa sa smerom k salašu spúšťa dvojica turistov, musím ich predsa privítať. Párik Čechov, či sa môžu zložiť. Prečo nie, bude veselšie. Pridávajú sa k zberu paliva, zapaľujeme drevo v piecke, a hoci spočiatku vychádza dym aj cez tie najjemnejšie špáry, raz-dva sa piecka rozhučí, naberie ťah a nedymí. Občas debatíme, chystáme si miesta na spanie, pripravujeme klasické večerné varenie. Vo vnútri sa zotmelo, preto si vynášam nádobíčko radšej von. Náhle s hurhajom a brechotom sa zo stráne valí ďalšia partia – štyria Češi a traja psy. Kapacita salaša je na hrane, ale ostávajú, že sa nejako potlačíme, prípadne že budú spať vonku v stane. Rozkladajú pred salašom oheň, rúbu drevo, sú tu