Popis záchrannej akcie z cyklu Príbehy leteckých záchranárov spod Vysokých Tatier LZZS ATE Poprad. Autor Pavol Svetoň.
Prvé hlásenie
Pilot vrtuľníka Agusta A109K2 Ján Rušin mal v nedeľu 24. apríla 2005 službu. Posádka letela s pacientom do košickej nemocnice a urobila jeden záchranný let do Žiarskej doliny. Zotmelo sa. Služba sa končí. Práve sa chystá na cestu domov, keď zazvoní telefón. Dispečer leteckej záchrannej zdravotníckej služby (LZZS) oznamuje:
„Na zostupovej trase z Gerlachovského štítu, v Batizovskej próbe, sa zranila 26 ročná kanadská turistka. Poletíte?“
„Neviem, blíži sa tma. Zavolám na horskú službu, nech nám povedia podrobnosti a nech nám dajú kontakt“, odvetí pilot.
Poletíme?
Dispečer LZZS sa telefónom spája s dispečerom HZS v Starom Smokovci: “ Telefonoval jej priateľ. Trčia v dolnej časti Batizovskej próby, organizujeme pozemnú záchrannú skupinu“. Môžete letieť?“ Pýta sa dispečer.
„Pomaly už je tma, ani počasie nie je vhodné na let“, pokojne hovorí pilot. „Možno by sa dalo niečo urobiť, ale musí sa vyčasiť. Pre istotu zavolám na meteor a tomu chlapovi v stene“, dodáva.
„V doline je hmla, viditeľnosť do 10 metrov“, oznamuje partner zranenej Kanaďanky.
„Počkáme? Možno sa po zotmení vyčasí. Stáva sa to. Skúsime počkať. Zavoláme meteorkára“, uvažujú v malej miestnosti LZZS na popradskom letisku, lekár, pilot i záchranár.
„Keď sa rozhodneme, že poletíme, dáme vám vedieť. Pripravte si baterku, budete nám signalizovať, aby sme vás videli“, pilot telefonuje do steny a spresňuje ďalší postup.
Pozemná záchranná akcia
Horská záchranná služba už vyrazila na pozemnú akciu. Na letisku je predletový brífing. Pilot Ing. Ján Rušin, lekár MUDr. Henryk Zajac, palubný operátor – záchranár Ján Horevaj sa radia ako budú postupovať. Musia však počkať kedy sa v masíve Gerlachu zlepší viditeľnosť. Minúty ubiehajú, tma hustne. Krátko pred desiatou hodinou večernou sa počasie zlepšuje. Posádka môže odštartovať na záchrannú akciu.
Z letiska je to len na skok. V tme Gerlach ani Batizovskú dolinu po jeho ľavej strane nie je vidieť. Tam niekde z tmy vystupujú len siluety najvyššej hory Slovenska a hrebeň Končistej.
Letíme
Motory hučia. Lekár len s námahou počuje v telefóne hlas partnera postihnutej, ktorý pomáha navigovať vrtuľník. Pilot počas letu konzultuje počasie s meteorologickou službou na letisku v Poprade, počúva hlas lekára, ktorý sa vie v tomto ťažko teréne veľmi dobre orientovať a overuje si, kde je záchranná skupina HZS. Keď prilieta do doliny vidí svetielka čelových lámp pod sebou.
Tma sa už dá pomaly krájať. Zahalila dolinu i miesto nehody. Halogénové reflektory vrtuľníka vrhajú ostrý kužeľ svetla do skalnatých zrázov próby. Z tmy bliká baterka. „Tam sú, na druhej hodine“, uľahčene oznamujú lekár a záchranár pilotovi. Začína sa rozhodujúca fáza záchrany. Stenu a skalný prah, ktorým sa končí próba osvetľuje palubný reflektor. Tu niekde čakajú ľudia na pomoc.
Pilot musí sledovať terén pred i pod sebou, oči takmer nespúšťa zo zeleno svetielkujúcich palubných prístrojov. Je tma. Nie je vidieť horizont, všetko pred nim splýva do jednoliatej masy. Musí rátať, že vlhkosť vzduchu môže vyvolať pred svetlometom halo-efekt i s tým, že vrtule zvíria sneh. Pilot s pomocou palubného operátora a záchranára v jednej osobe Jána Horevaja „zavesí“ vrtuľník na kritickej hranici, niekoľko desiatok metrov od skalného prahu.
Letecká záchranná akcia
Cvakne karabínka, lekár ňou trhne, presvedčí sa či je zaistená. V hukote motorov nepočuť ich slová: „Tak ideme na to, poďme dolu“. Lanko navijaka, na ktorom je zavesený lekár, sa pomaly kĺže v rukavici Jana Horevaja. Ešte tri metre, dva, meter. Už je dole. Henryk Zajac sa vypína z karabíny. Motory zakvília, vrtuľník stúpa a ponára sa to tmy. Pilot musí neďaleko Batizovského plesa vyhľadať provizórny horský heliport.
Lekár pripravuje záchrannú sieť, pýta sa turistiky na poranenie. Poskytuje prvú pomoc. Nie je v kritickom stave, potrebuje však rýchlu prepravu do nemocnice. Zranenie, zima, podchladenie, tma, to všetko môže zhoršiť jej zdravotný stav. Lekár pripravuje transportnú sieť. Miesto osvetľuje len jeho čelová baterka. Všetko je potrebné robiť rýchlo a s veľkou pozornosťou. Nič sa nesmie zanedbať. Balí ju do siete. Všetko musí byť spoľahlivo zabezpečené.
Keď je všetko pripravené vo vysielačke sa ozve pokyn na štart. Pilot sa vracia späť. Čaká ho opäť ťažká pilotáž. Musí zachovať chladnú myseľ, rýchlo bez chyby sa rozhodovať. Palubný operátor pomáha navigovať vrtuľník nad lekára, ktorý čaká s hore vystretou rukou zvierajúcou karabínu, do ktorej sa zapne spolu so zranenou turistkou. Čaká na lano, ktoré pomaly klesá k nemu. Vrtuľník v tme balansuje, pilot počúva povely palubného operátora – záchranára. „Dva metre vľavo, ešte trochu, meter, dobre… Spúšťam lanko…“
Hodina pravdy
Pilot jemne posúva maličkú riadiacu páku. Kdesi v tme nad lekárom sa objavuje koniec lanka. Ešte tri metre, dva metre, meter. Súhra posádky je dokonalá. Ozve sa cvaknutie. Ani ho nie je počuť, lekár však vie, že akcia sa chýli ku koncu. Oboch pod vrtuľníkom ovanie studený vzduch. Teraz treba opäť pristáť na to isté miesto pri plese aj so živým nákladom.
Podarilo sa. Turistku prekladajú na palubu, dvere sa zatvárajú a posádka si vydýchne. Pilot štartuje. Pred sebou vidí známe svetlá Popradu. Od začiatku záchrannej akcie po prílet do nemocnice uplynulo 63 minút.
Historicky významný let
Na tuto noc sa bude posádka Agusty A109K2 pamätať vari do smrti. Bola to prvá nočná technická záchranná akcia v horách. Dovtedy sa všetky začínali alebo končili za súmraku. Bola osobitná nielen v tom, že posádka sa odhodlala na ťažkú nočnú horskú záchrannú akciu, ale aj v tom, že pilot nebol ešte v tom čase vystrojený špeciálnymi okuliarmi na nočné videnie.
Špeciálne okuliare na lety v tme dostali piloti LZZS ATE až o trištvrte roka neskôr – v decembri 2005. Preto to bol v slovenskej aviatike historický let.