Z cyklu: SLÁVNE TRAMPIÁDY – DIEL PRVÝ (Zobrané trampské spisy)
2.- 4.09.1977
Posádka: Pito, Vlado V., Heda, Mary, Eva Č, Gabi, Ľubko
2.09.1977 – piatok
Akcia sa uskutočnila po vyše trojmesačnom organizačnom dopisovaní si Pita s Paňom. A keď sa k týmto dvom menovaným goralom pridal generál v.v. V.V. a zopár na všetko odhodlaných a pripravených ženských, ako sú Mary, Heda, Eva, či Gaba, bola Roháčska expedícia schopná raz-dva vyraziť. Ale ešte deň pre dňom D zívala prezenčná listina prázdnotou. Preto Heda zavolala mame do organizačného trampcentra, aby zase tá, každému, kto im bude volať odkázala, nech príde na druhý deň ráno o pol štvrtej na stanicu. Našťastie ešte počas rozhovoru si Heda spomenula a dodala, aby to mama nepovedala úplne každému, ale len členom partie. Ináč by sa mohlo stať, že z nevinnej akcie by sa vykľul prvomájový sprievod. V piatok ráno sme sa teda schádzali rôzne. Pito s Hedou nastúpili s SNV, ale skôr ako ja a ja som potom zazrel Pita, ako šmejdí po vlaku, kde objavil Evu s Gabi, ktoré tiež nastúpili v SNV a chceli nás prekvapiť. Po ďalšej obhliadke sme objavili Vaca, ktorý nás odhovoril od ďalšej komplexnej prehliadky vlaku, cieľom ktorej malo byť nájdenie zlatého klinca trampu – Stratenej Mary, pretože tá vo vlaku nebola, hoci ešte včera večer svätosväte sľúbila, že v ňom bude. Je pravda, že sme neprehliadli lokomotívu, ale predsa len sme si uvedomili, že až tak vysoko Mary nezarúbe. Jediným vysvetlením mohol byť len fakt, že Mary zaspala a bude sa nás snažiť nejakým spôsobom dobehnúť. Keďže sme vedeli, čoho je Mary schopná pri takejto sólo jazde, rozhodli sme sa ju počkať na stanici v L. Mikuláši. Čas sme si krátili nákupmi. Po návrate z nákupu nás už z diaľky oslnila Maryna horná polovica tela, zahalená do švetového trička, po ktorom som nevýslovne zatúžil a hneď som si dal za jeden z cieľov trampu získať ho (mal som na mysli to tričko, nie telo!). Mary vyzerala v tom tričku, s číslom 15 na hrudi ako majsterka sveta v baseballe a vyžarovala z nej nezlomná energia a nadšenie. Autobus nás odviezol len do Žiaru, k žiaľu niektorých, ktoré si mysleli, že nás vyvezie až k chate. Tam sme však museli poctivo šliapať peši. Dolina sama osebe sa nám nepáčila, lebo ňou viedla asfaltka. Cestou sme sa zaoberali zberom lesných plodín a preto nám ubehla rýchle. Chata bola zamknutá a my sme trpezlivo čakali asi hodinu aj pol. Čakanie sme si spestrovali čítaním Listov pre Alenu. Okolo pol druhej sa z chaty vybatolila ženská a uráčilo sa jej oznámiť nám, že chata je rezervovaná, a že nemajú už žiadne miesto voľné. Cítiac blížiaci sa večer a vidiac, že niektorí nemajú spacák, rozhodli sme sa zmeniť fleka, teda dolinu a nie lokál, ako by si mohol nepozorný čitateľ myslieť. Začali sme teda tri aj pol hodinový presun do Jamnickej doliny, kde sme minulého roku videli chajdu. Počasie bolo o.k., sem-tam fúkalo, ale to by neboli Roháče. Pozorovali sme svišťov na paši a Mary ich jediná nevidela, furt si ich plietla s balvanmi. Videli sme dokonca dvoch kamzíkov, ktoré nás pustili k sebe dosť blízko. Zo sedla sme sa spúšťali parádnym padákom až ku chajde, resp. jej zbytkom. Funkčná z nej totiž ostala iba strecha, voľne pohodená na zemi, steny z brvien boli vyvalené smerom von. Ale brali sme i to. Pružne sme rozdelili prácu a začali zveľaďovať tento príbytok bohov. Eva s Gabou šli pre vodu, Heda a Mary rezala čečinu miesto matracov, Pito upravoval lože a zbytok šiel na drevo.. Vďaka takejto organizácii práce sme ešte pred zotmením mali hotové obydlie, ohník horel, akurát čajíček sa von-koncom nepodaril a jeho dymovú príchuť statočne prekonával len jeho divotvorca, teda ja. Večerná selanka netrvala dlho. Zavinil to citeľný chlad, ktorý na nás doľahol i napriek vnútornému ohrievaču a ďalej to, že nás bolo sedem na štyri spacáky. Tak sme akosi potískali po dvoch do jedného, iba Eva si lebedila sama. Trošku som podcenil nástrahy tatranskej noci a zaľahol som ako posledný k dverám, ktoré sa chabo snažili nahradiť igelitové pršiplášte, voľne visiace zo strechy. Nad ránom som si uvedomil, aké dlhy a dotieravé prsty má zima a kam sa mi až dostali.
3.09.1977 – sobota
Slnko, vychádzajúce spoza štítov sme ráno všetci vítali sťa spasenie. Doplnili sme kalórie na ďalšiu túru a pomaličky sa balili. Šiel okolo nás jeden turista-Čech so ženou a skoro nám vynadal, že ešte nie sme niekde hore na hrebeni. Trochu mi „hnul žlučí“, ale vykašľal som sa naňho. A potom sme liezli a liezli a liezli a už ani neviem po akých kopcoch. Šli sme po slovensko-poľskej hranici a Eva hádzala kamene do Poľska, až som sa bál, že vyvolá medzinárodný konflikt. Mary mala veľké šťastie, že sme nešli okolo nejakej priepasti, takže som nemohol uskutočniť svoj rafinovaný plán – hodiť ju do nej, ak mi nedá. Tričko. Z vrcholu našej túry bol nádherný výhľad na všetky svetové strany. Bolo to niečo nezabudnuteľné, čo dodáva človeku silu ísť ďalej, vyššie, lepšie a krajšie. Nakoniec sme zase šibli do doliny, ku Račkovým plesám. Upútala nás ich tmavomodrá farba, čistá voda i hĺbka. Keď sme s Vacom cestovali pred pár dňami z vojny a prechádzali nad ránom popod Západné Tatry, povedali sme si vo vlaku, kde bolo neskutočne horúco a špinavo, že sa musíme v jednom z tatranským plies vykúpať a toto bola naša príležitosť. Kúpali sme na „nahoľaky“ a vo vode sme boli 2×30 sekúnd, chochlačky sme mali vtiahnuté až pod bradou a musím povedať, že to bol zážitok otrasno-nádherný. Ostatní stáli na brehu vo vetrovkách, s čiapkami na hlavách a povzbudzovali nás. Obedovali sme na brehu, Vaco si ohrieval maxikonzervu s koložvárskou kapustou, ktorú mu jedine Pito pomáhal konzumovať, ale v dôsledku totálneho podchladenia kuchára nakoniec bohaté zvyšky obedu skončili ako hnojivo v tatranskej prsti. Zostupovali sme ďalej, až sa odrazu pred nami otvorila krásna panoráma Račkovej doliny. Bývalý salaš sme našli hravo, oproti včerajšiemu obydliu to bolo kráľovské bývanie. Hneď som si obsadil lavicu v kúte, čo najďalej od dverí. Zase došlo na organizáciu práce. Ženské sme poslali zbierať čučoriedky , upravili sme ohnisko a Vacovi som ošetril kotník Heparoidom, lebo akosi krivo stúpil. Na večeru sme okrem iného varili puding, ktorý zhustol len vďaka prispeniu celej výpravy a dlhotrvajúcemu (nie potlesku), ale miešaniu. S čučoriedkami chutil vynikajúco. Večera sa totálne zvrhla a zmenila na konglomerát žranice a „lukuľákov“ (rozumej lukulských hodov). Že v noci nikomu nebolo zle, môžeme ďakovať jedine Krstnému otcovi, teda Pradědovi. Pokecali sme pri ohníčku, Vaco prikladal jak čert pod kotlami a samozrejme minul všetky zásoby dreva. Zaťahovalo sa a prial som si, aby prišla romantická búrka, ale nič sa nedialo.
4.09.1977 – nedeľa
Ráno, ako sme tak dopriavali našim bruškám, sme pozorovali nebývalo čulý ruch na chodníku. Rozmýšľali sme, čo s načatým trampom. Okrem Pita a Hedy zvyšok výpravy javil záujem vystúpiť na Bystrú. Vtom sa pri nás zastavila jedna početná skupina turistov, vraj, aby sme šli s nimi, že dnes sa koná výstup organizovaných na Bystrú, že si nás zapíšu do evidencie. V tej chvíli sa mi zakrútilo v hlave, pocítil som hrozný svetabôľ a najradšej by som sa skryl niekde do svištej diery, len aby som nebol na očiach tým vševediacim organizovaným Zdvihli sme batohy a pomerne bez nálady sme sa spúšťali dole dolinou, ignorujúc poznámky okoloidúcich organizovaných. Ani nie štyristo metrov pod chatou sme v bahne na cestičke zbadali čerstvé stopy medveďa. Pomyslel som si, aká škoda, že sme to nevedeli včera večer, to by sa nám spalo! Svietilo Slnko a využili sme to na opaľovanie. Na rázcestí nás opustil Pito s Hedou, lebo sa potrebovali dostať dnes do SNV a následne i do Košíc. My sme na lúke pri potoku vyrábali Mixar s Vackovým jamom a hrali sme sedmu o jamového pupkáča – ja s Vacom, proti Mary s Evou. Hralo sa na tri holé a ženské viedli 2:0, keď sme zišli k dedine. Tam sme sa zase usalašili pri potoku, osviežili sa v ňom, dojedli zvyšky zásob a za striedavého Gabinho nadŕžania sme dohrávali sedmu. Pružne sa nám podarilo vyrovnať, ale potom nie a nie zasadiť tretiu holú. Dokončili sme hru až vo vlaku z L. Hrádku, kam sme z Pribyliny dorazili autobusom. Počastovali sme sa hruškami a slivkami, ktoré sme hojne zalievali akousi minerálkou – Šaraticou. Konečne sa nám chlapom podaril generálny útok a a uhrali sme i tretieho hoľaka. Problém však vznikol s exekúciou pupkáča. Akt prehry priamo na mieste ženské družstvo odmietlo, na WC by sme sa všetci nepomestili, tak sme sa rozhodli, že tento akt uskutočníme na najbližšom trampe, ktorý bude iste taký správny a pružný ako tento a v dohľadnej dobe.
Pozn. : tramp píšem s odstupom štyroch týždňov, čo sa mi ešte v trampskej histórii nestalo, preto je možné, že som niečo zabudol. Po prípadných pripomienkach to rád doplním.
Zapísal: Ľubko