Z cyklu: SLÁVNE TRAMPIÁDY – DIEL PRVÝ (Zobrané trampské spisy)

2.-3.V.1975

Posádka: Heda Ž., Eva Č., Ľudka Š., Mary K., Dodo R., Peťko B., Pito, Beňo, Paňo

2.V.

Tak sa nám dnes ráno na stanici v Sp. N. Vsi pozbierala mohutná partia, ktorú som nalákal pod rúškom krúžku ochrancov prírody do Slovenského raja. Trošku pršalo (celú noc), no i tak sa dostavili temer všetci oslovení. Sám som mal nástup na túru chaotický, lebo som si na stanicu ani nedoniesol batoh, predpokladajúc, že pri takomto vývoji počasia nikto nepríde. Tie koťuhy ale došli a riadne rozjarení. Zbehol som domov pre batoh a nemal som problém partiu dobehnúť, lebo ma čakali v krčme na Čingove. Po krátkej debate, keďže ubytovanie na Tatrane sa ukázalo pofidérne, sme vyrazili cez Tomašák, Letanovský mlyn, Prielom Hornádu (akurát ho splavovali naši vodáci) a Kláštornú roklinu na Kláštorisko. Neúnavne pršalo, bolo blato, šmýkalo sa. Ako prvá sa do blata strepala Eva Č. a čo je zaujímavé, približne na tom istom mieste, kde pred dvomi rokmi podľahol zemskej príťažlivosti aj Beňo. Heda chcela stále oddych, Ľudka šliapala ako horký vodca, Beňo sa statočne boril so stupákmi a Mary splývala s vegetáciou. Na Kláštorisku sme najskôr zapadli do krčmy, ale hlavne kvôli vybaveniu ubytovania. Trošku nám bola zima a Dodo radil: „Telo k telu a bude teplo!“ a ja som doložil“ „Teplo k teplu a bude telo!“Ubytovali sme sa v dvoch chatkách, kde je otrasná zima a nie je svetlo. Niektorí sa prezliekli a vyšli si do krčmy, niektorí si vyšli do prírody. Dodo, Beňo, Heda, Eva a ja sme si zalozili na skalách, prešli sa, nachystali drevo a nakoniec sa všetci stretli v krčme. Časť hrala karty, časť mi pomáhala písať denník. Je zima a prší. Kúpili sme len pol litra vnútorného ohrievača, pretože litrovka vyšla na nekresťanských 140.- Kčs. Predpokladali sme, že dôjde na Dodove prorocké reči. Keď nás vyhnali z krčmy, pustili sme sa do zakladania ohňa. Mokré drevo odolávalo, táboráčik sa rozhorel asi na piaty pokus. Ale pekne nás rozohrial – zvonku oheň, zvnútra ohnivá voda, dokonca sme strávili aj pečenú slaninku. Popri tom sme spievali a Ľudka zvodne kývala bokmi. Oheň ale za chvíľu dohorel, vychladli sme a pocítili nutkavú potrebu zohriať sa. Chlapi využili skúsenosti z vojenskej prípravy, použili lesť a nalákali ženské do svojej chlapskej chatky. Bola v nej síce tma, ale tak nejako podľa čuchu, chuti a hmatu sme sa naskladali do postelí. Ešte odznelo niekoľko chorálov, Ľudka s Pitom dokonca predniesli nedeľnú chvíľku poézie, ale keď Mary začala chrápať, pospali sme aj my ostatní. Pito sa akosi necítil, tak prešiel do ženskej chatky, ktorú mal sám pre seba. Celú noc v pravidelných intervaloch pršalo fúkal silný vietor. Trieskal okenicami. Nad ránom čosi strašne zrachotilo. Zdalo sa mi, že to Peťko spadol z postele. Ale nebol to on. Ráno sme sa márne snažili vysvetliť, akým spôsobom si Mary urobil zo svojej poschodovej postele brloh, po estetickej stránke hraničiaci s drevárňou. Padajúce dosky z jej postele temer prizabili Beňa, nevinne spiaceho pod ňou. Ale ráno bolo aj tak pekné. Zobudili sme sa obklopení srieňom a ženami.

3.V.

Niektorí sa umyli v ľadovej vode a všetci sme sa najedli, vypili čajiček, vyplatili skoro dve stovky za nocľah a vo dvoch nesúrodých skupinkách vyrazili smerom na Glac. Prvá skupina – Beňo, Ľudka, Dodo a ja – druhá zbytok. Na Glac došla prvá skupina skôr ako druhá, no tá ju predbehla asi o desať minút. Mali sme sa stretnúť pri Rothovej rokline, ale nejako sa nám to potrhalo a strašne zvrhlo. Druhá skupina sa rozdelila až na tri podkupiny – Pito a Heda, Peťko a Eva a samotná Mary. Tú najprv poslali dopredu, aby si urobila náskok. Chudinka. Vzala to doslova a stratila sa. Všetci sme sa zišli okolo pol štvrtej v Stratenej, len o Mary sme nemali žiadnu správu. Proste zmizla. Dostali sme strach a začali sme špekulovať, čo sa jej asi stalo a organizovali sme pátraciu akciu. Ja som potreboval odísť do Dediniek na autobus. Zbytok šiel vlakom, ale bez Mary. Ako si tak sedím na zastávke a čakám, čo nevidím. Po koľajniciach od Mlyniek ide Pito s Dodom, vraj hľadať Mary. Na druhý deň sa to všetko vysvetlilo, ale aj tak nám ostal Maryin orientačný zmysel záhadou. Ako nám vysvetlila, šla asi po dvoch značkách, no opačne, vrátila sa a nakoniec ju zachraňovali drevorubači. Tí ju odprevadili do Stratenej. Tam bol skôr ako my, bez váhania nastúpila do autobusu, ktorým sa odviezla do Popradu a odtiaľ vlakom docestovala okolo desiatej večer do Košíc. Pito s Dodom nenájduc Mary chytili stop. Lenže šťastie im neprialo, pri Soroške sa im urvalo koleso na aute. Na inťák v Košiciach dorazili o pol jednej v noci.

Tak si myslím, že s tými ženskými je to ťažké. Mary po konzultácii s nami privolila, že dostane indiánske meno Stratená Mary, a na nasledujúcich trampoch jej na krk nainštalujeme obojok a budeme ju vodiť na povrázku. Sem-tam si bude môcť aj zabrechať. Už sa teším na najbližší tramp.

Paňo






Pridaj komentár