Z cyklu: SLÁVNE TRAMPIÁDY – DIEL PRVÝ (Zobrané trampské spisy)
6.V.- 10.V.1975
Podnadpis: Ako sa stať trampom (trampkou)
Posádka: Eva, Heda, Mary, Paňo, Peťko a Pito, plus štyri spacáky a kvantum jedla.
Na počiatku nebolo nič, len máj. I potom ktos povedal: „Poďme!“ A šli sme. Ale bolo to vlastne tak: po príchode z predošlej rajskej cesty Paňo prehlásil: „Odteraz ženské na túru neberiem!“ A držiac sa toho hesla začal organizovať ďalší tramp, tentoraz do okolia Košíc.
8.V. – štvrtok
Ešte včera sme hrozne presviedčali Stratenú Mary, aby predsa len šla s nami. Ale nechcela. Tak sme ju nechali tak. Ráno cestou z Botanickej záhrady sme zastavili na dekanáte, kde sme vyzdvihli spacáky. Samozrejme, že cestou sme stretli Mary, ktorá na naše veľké prekvapenie po neočakávanom útoku kapitulovala. O trištrte na tri sme sa zišli na stanici, chcel som si dať na hlavu krásnu, novú, bielu čiapku, ale Paňo mi to zakázal, že kazím trampský vzhľad partie. O pol štvrtej sme vystúpili vo Veľkej Lodine, vzbudili masívnu pozornosť u miestnych a po fotke na pamiatku sme sa vydali na cestu. Tá viedla po rovine. Naklonenej. A dosť dlho, takže každý vypotil aspoň štyri litre potu. Niektorí nevládali, iní trošku vládali, ale nikto nevládal. Až sme nakoniec dorazili na vrchol kopca Vysoký vrch a prišli sme na to, že sme to dnes prehnali a do cieľa (interhotel Rossija) nám ostalo pár hodín cesty, menovite štyri. Bolo jasné, že treba ísť, tak sme šli. Zdolali sme Pokrivý, mihli sa popod Šivec, Paňo ľútostivo hľadel smerom k blchárni. Potom vyhlásil, že pôjde dopredu, zakúri a uvarí čajíček. A zmizol v lese. Prvýkrát som uveril žene (Heda Ž.) a vydal sa na cestu, o ktorej prehlásila, že je tá pravá. Veru aj bola. Zišli sme na cestu pri Ružínskej priehrade, nechali Paňovi odkaz, že sme tu boli a pohli sa k mostu v Košických Hámroch. Na moste zúrivo okolo nás prefrndžal Paňo – šiel skratkou. Potom sme šli po ceste do V. Folkmára a pri veľkej zákrute našli nakresleného Paňovho tajtrlíčka, takže sme vedeli, že máme odbočiť. Bolo to desné. Strmá lúka za večerného súmraku nadobúdala strašidelné rozmery hlavne do dĺžky. Všetkých som upokojoval, že cesta bude trvať už len necelé dve hodinky a stále som poukazoval na vymoženosti chajdy. Nakoniec som vyhlásil, že už nebudem viac nič vysvetľovať, lebo by som musel hovoriť také veci, ako že napríklad – je tam voda. Keď prší. Je tam teplá voda. Keď prší a svieti Slnko. Je tam splachovací záchod. Keď sa vyložíte do potoka. Je tam pivo. Keď si ho donesiete. Všeobecnú radosť z dlhého pochodu nám pokazil Paňo, ktorý čakal pri ceste neďaleko chajdy a šiel pre vodu. Ostala s ním aj Mary, pociťujúca akútnu potrebu napitia sa. Do chajdy sme došli, niektorí živí, niektorí menej. Uvarili sme konečne dlhoočakávaný čajíček, čo sa dialo za všeobecného nesúhlasu ženských, ktoré sme my, skúsení trampi, museli presviedčať o nutnosti jedenia, resp. pitia teplej stravy aspoň raz denne. Táborák sme nemali, polievku sme zjedli všetku a lečo ostalo aj na raňajky. Potom, alebo medzitým, už ani nepamätám, som vybalil Rum, niektoré nechceli, skúsení trampi si v očakávaní noci druzgli.
Poznámka: Na tomto mieste by som chcel vysloviť, vlastne vypísať) úctu samičím účastníčkam trampu za statočnosť a odvahu preukázanú počas prvého dňa pochodu.
Rozprestreli spacáky a šli spať. Celá operácia bola mierne komplikovaná, dva rozprestreté spacáky sme dali naspodok, dva navrch a my sme sa naukladali medzi ne. Striedavo, aby nám nebola zima (viď rajská trampiáda). V noci som zistil, že mám kosti na najblbších miestach tela. A tak som spal na bruchu, lebo tam kosti nemám. Ale nemohol som zaspať, lebo všetci okrem Peťka a Evy sa vrteli, vrteli a rozprávali. Použijúc dlhoročné skúsenosti som ich vyhnal von, do chladnej noci, napojil Rumom, a potom sa všetci definitívne odobrali do ríše snov. Niektorí spali dobre, niektorí nie. Ozaj, nad ránom začalo pršať.
Poznámky:
– je hrozné ísť na túru so ženskými, ktoré chcú schudnúť
– Peťko B. je vynikajúci navigátor, keď má mapu a ženské
– krásnu, novú, bielu čiapku som stratil bez toho, aby som ju použil a hra na zobcovú flautu pôsobí na Ľubka P. (Paňa) repugnatívne (odpudzujúco – pozn. pisateľa).
Pito
9.V. – piatok
V noci pršalo a ráno tiež. Ako prví sa zobudili vtáci, trošku zatrilkovali a zase zaľahli. Potom sa zobudili ostatní ftáci, čiže my. Pohľad vonku nás naplnil pesimizmom. „Čo teraz? Čo budeme robiť, my úbožiatka?!“ Kládli sme rečnícke otázky, na ktoré sme si i čoskoro odpovedali. Na moje počudovanie toto rozhodovanie sa obišlo bez slovných i fyzických incidentov. Niektorí sa chceli ísť umyť. Vyšli z chajdy a vrátili sa umytí. Dažďom. O raňajkách by sa dalo len pri totálnom nedostatku fantázie povedať, že boli skromné. Lunch, ktorý nám na záver nasilu núkala Eva, sme jednohlasne odmietli. Potom sa Peťko s Pitom vybrali do civilizácie, s cieľom nájsť telefén a zavolať Hedovcom, aby dnes na chatu na Bukovci nechodili, lebo ani my neprídeme. Mienili sme totiž ostať ešte jeden deň v chajde, kým sa počasie neumúdri. Ostal som sám chlap v chalupe so ženskými a hrali sme karty. Naučili ma novú hru – na zbojníka a neustále ma všetky tri obohrávali. Potom došli telefonisti a vyzerali, akoby sa vracali z natáčania filmu o potope. Vyhlásili, že všetko vybavili a viac do zmienenej krčmy nepôjdu, lebo tam vládne krčmárka, ktorá vyhadzuje chlapov jednou rukou cez zavreté dvere. No a to už bol čas na obed. Čosi sme zbaštili, ale aj tak sme vypozorovali, že z našich zásob ubúda len veľmi pomaly a pri správnom delení jedla by sme tu vydržali aj niekoľko mesiacov. Ako na potvoru, poobede sa vyčasilo, vyliezlo Slnko. Heda sa obnažila (podotýkam, že jej oblečenie ešte stále pohybovalo v medziach morálnych noriem, aké sa očakávajú od vysokoškoláčky), Pito vytiahol flautu, Mary perpetuum mobile (tranzistor, podobný minikamere), ja notes na zapisovanie slávnych trampiád a začala poobedňajšia siesta, z ktorej Peťko spracovával švetovú fotoreportáž. Potom sme sa šli trochu prejsť, aby sme uvoľnili tráviace trakty pre ďalšiu konzumáciu, len Mary zachrápala v chajde. Keď sme sa vracali, prefrčali okolo nás vystrašení drevorubači, ktorí pracovali v blízkom lese. Chudáci! „A Mary sa mohla trošku krotiť!“, ktosi doložil Podvečer sme nanosili kopu dreva, založili táborák, opiekli slaninku, cibuľku a seba a decentne ochutnávali Rum, pretože prídely boli mililitrové. Vynahradili sme si to spevom slovenských sprostonárodných ľudoviek. Prednes miestami pripomínal černošské zaklínadlá, a to pravdepodobne spôsobilo, že okolo desiatej sa privalili mračná a začalo drobne, ale husto pršať. Zaliezli sme do chajdy a zaspali.
10.V. sobota
Prvým ranným ftákom bola Heda. Sedela na spacáku, perie, vlastne vlasy, mala rozstrapatené a už som čakal, kedy zakikiríka. Ostatní sa zobudili aj bez jej budíčka. To, že prší, ani netreba písať. Umyli sme sa, najedli a mlčky každý myslel na to, čo ďalej. Nikomu sa nechcelo začínať bojovú poradu. Tá sa nakoniec začala a skončila katastrofálne. Mužská časť výpravy bola za to, aby sme šli na Bukovec, tak, ako sme sa včera dohodli, a už sa aj pobalila. Ženská časť tiež zaujala stanovisko. Na spacákoch, odkiaľ tvrdila, že nikam nejdú, ostanú tu a pôjdu domov večerným autobusom. Nedali sa presvedčiť žiadnymi argumentami, ani slovnými, ani ručnými. Rád by som podotkol, že žena má v sebe veľa z nezmara. Situácia sa stala neriešiteľnou. Ženy ležali, ja s Peťkom som sedel a nasrdený Pito šiel. Po vodu. Keď sa vrátil, ešus mu vypadol z rúk a on sám sa temer skľagal k zemi. Ženy balili ostošesť a o deviatej sme s úsmevmi na tvári vyrazili do dažďa, smerom na Bukovec. Využili sme naše orientačno-technické danosti a schopnosti a pustili sa dole neúprosne klesajúcou stráňou k Opátke. Posledný úsek niektorí zdolali voľným pádom, iní prískokmi, ďalší zjazdom po zadnici. V Opátke sme si dali oddych. Samozrejme v krčme. Zase sa rozbehli telefonáty na všetky strany, hlavne k Hedovcom, že aby prišli na chatu, lebo i my prídeme. Rád by som podotkol, že k zdaru našich trampov patrí nevyhnutne množstvo telefónov a rozsiahla telefónna sieť. Ku chate na Prednej Holici sme dorazili ako chodiace automaty, hladní a smädní. Chceli sme si ísť sadnúť dnu, a boli by sme si i niečo objednali, ale chatár nás ani nevypočul a vyhnal nás von, so slovami, že on potrebuje percentá. Tak sme sedeli vonku a tešila sa iba Eva, pretože konečne došlo na jej luncheonmeat. Dostať sa na Bukovec už bola hračka. Prestalo pršať. V Nižnom Klatove bola zavretá krčma. Mary sme ozdobili kvetmi ako Tahiťanku. Len jej oblečenie tomu nenapovedalo. Chceli sme ísť po jednej ceste, tá však viedla popod vodu. Tak sme po nej nešli. Hedovci na chate ešte neboli. Ale Maryiovci hej. Mary ma predstavila svojim rodičom ako svojho hausebanda. Ešte dobre, že tomu nerozumeli, lebo som mal nohy ako broky a pred rozzúreným pánom Kušnierom by sa mi zle utekalo. Varené víno, ktorým nás ponúkli bolo také výborné, že sa veru oplatí byť v priateľskom vzťahu s ich rodinou. Potom došli Hedovci. Navláčili sme vodu, vyrúbali kus priľahlého lesného porastu, takže po jeho spracovaní a naukladaní dvojposchodovú chatu nebolo vidieť. Spracovávanie drevnej hmoty si zobral na starosť Peťko, ale keď som videl, ako s nasadením všetkých síl sa snaží pol hodiny prerúbať haluz s priemerom päť centimetrov, nedalo mi to a zadarmo som ho vyškolil na 90%-ného trampa. Chlapec mal z toho takú radosť, že v pracovnom zápale skoro porúbal zábradlie na terase chaty. Švetovú večeru sme v mihu zdolali. Rozhostil sa príjemný večer, v krbe praskal oheň, vonku si nadávali dva sláviky, vydržali sme to do polnoci. Prvú zmohla únava a spánok Mary, potom som zaľahol ja a nakoniec zbytok výpravy. Aj sláviky sa dohodli. Najskôr na tom, že aj zajtra je deň.
11.V. – nedeľa
A naozaj bol. A dokonca nedeľa. Raňajky na terase sa podobali na raňajky v tráve. Pobalili sme sa, poďakovali Hedovcom, ktorí zase došli z Košíc, urobili zopár rodinných fotiek a pobrali sa na poslednú etapu. Už sa skoro nič dôležité neudialo. Akurát Heda pobúrila poctivých občanov Myslavy svojimi miniopaľovačkami a v krčme sme si dali kofolu a pivo. Košice boli na obzore. Z toho vyplýva, že zablúdiť sme už nemohli. Na Popradskej došlo k smutnému aktu konečného rozdelenia partie. Peťko šiel vpravo, ženy nastúpili na sedemnástku a ja s Pitom som živý a zdravý dorazil na intrák, s heslom „Čím viac takýchto trampov!“ A s tromi dovetkami
– so ženami je kríž, ale dá sa to vydržať,
– so ženami sa netreba hádať, ale treba vyčkať,
– dve ženy stoja za jeden spacká.
Paňo
