Z cyklu: SLÁVNE TRAMPIÁDY – DIEL PRVÝ (Zobrané trampské spisy)

September 1978

Posádka: Peťko B., Janči, Ľubko, Mirko H., Vlado V., Marta V., Ľuba, Igor, Tibor, Eva Č.

16.09.1978 – piatok

Akciu Septembrové Roháče som rozbiehal už niekedy začiatkom augusta, kedy som rozposlal menovité pozvánky. 3. septembra som zľahka vybehol obzrieť situáciu v Roháčoch a bol som presvedčený, že akciu ruším, pretože som temer bojoval o život v totálne zasnežených kopcoch. Preto som ani neobjednával nocľah na Žiarskej chate. Počasie sa ale umúdrilo a akciu som nezrušil. Len tak pre informáciu som deň pred odchodom telefonoval na chatu a dopočul sa, že je všetko obsadené, a to nielen na september, ale i október. S pomerne zmiešanými pocitmi som dorazil v piatok z Bardejova, kde som pôsobil do L.M. Potom sa spoza rohu vynoril Peťko s novým členom – Jančim – medikom z Košíc. Obidvoch šokovala správa, že nemáme zabezpečený nocľah a Peťko hneď navrhol, aby sme šli radšej do N. Tatier na Chatu SNP, kde trávil celý týždeň po návrate z vojny v bujarých pitkách s chatárom.Z Tatranu, ktorý došiel napodiv presne, spočiatku nikto nevystupoval. Až po chvíli z vagóna vypadla Eva, Ľuba, Igor a ďalší nový člen, Mirko H. – počtár z Košíc, ktoré som poznal ako trojskokana z atletických preborov. Presunuli sme sa do čakárne a začala búrlivá debata o tom, čo ďalej, čo prizerajúcich sa cestujúcich nesmierne zaujímalo a aj udivovalo. Vzhľadom k tomu, že Vackovci ešte nedorazli, a že o pol deviatej večer má doraziť v poradí tretí nový tramp – Tibor z Košíc (Gabin bratanec), vymysleli sme, že pôjdeme autobusom do Jalovca, kde pod lesom poznám starý salaš a tam prespíme. Peťko, známy svojím vyjednávačským talentom šiel do informačnej kancelárie vybaviť, aby keď príde vlak o pol deviatej, vyhlásila službukonajúca informátorka, aby sa Tibor dostavil do kancelárie, kde sme mu nechali odkaz, aby prišiel do Jalovca, kde ho na zastávke počkáme. Ďalší mohutný presun sme previedli na autobusové nástupište. Keďže Vackovci sa ešte stále neukazovali, Peťko odskočil pre zmenu za náčelníkom autobusovej stanice, zistiť, či autobus z B. Bystrice už prišiel. Dostal pozitívnu odpoveď. Pred staničnou budovou sme Peťka parádne zaskočili, lebo som sa ho opýtal, či má vychádzkovú knižku, lebo nablízku sa pohybuje lietačka – vojenská hliadka. Chudák Peťko v mihu zmeravel a potom chcel ufujazdiť a až po našom hurónskom smiechu si spomenul, že hliadka je už na neho krátka. Pri zastávke nášho autobusu postávala fúra ľudí a v tom zmätku sme ani nezaregistrovali, keď sa k nám priblížili manželia Vackovci, ktorí pricestovali iným autobusom. Tým pádom sa Marta Vacková stala štvrtou novou členkou partie. Čakajúc na autobus som skonštatoval, že sme dnes vytvorili viacero rekordov toho výšľapu. A síce – zišiel sa od skončenia školy najväčší počet účastníkov, najvyšší počet nových účastníkov a spôsob, akým sme sa zišli asi tiež vojde do análov. V autobuse sme nadviazali družbu s istým domorodcom a ten nám vlial radosť do žíl, keď prehlásil, že určite dostaneme ubytovanie v chatovej osade pred nástupom do Jaloveckej doliny. Okolo štvrť na osem sa z dediny vybral na púť smerom k horám divný sprievod. Vyzerali sme ako zástup pokojne demonštrujúcich bludičiek. Cez kriaky pri JRD sme sa predierali ozaj ako bludičky, blúdili sme rozbahnenej močarine, navyše zamínovanej lajnami a nevedeli sme nájsť lávku cez potok. Eva čľupla do vody a aj Igor odskúšal teplotu v močarine. Cestou po pastvine sa nám šlo fajn. Mesiac v splne nádherne osvetľoval mierne zvlnené podhorské lesy, lúky sa trblietali v rose ako strieborné pláne, i nálada bola výborná, každému sa páčil nočný pochod. Už pri hľadaní lávky sa k nám pripojil akýsi chlapík s batohom. Šiel tiež do osady a mal namierené na Zverovku. Vravel, že už dlhší čas sa zaoberá horolezectvom, a tak sme o tom cestom debatovali. V osade sme s Peťkom hravo vybavili tri štvorposteľové chatky. Zariadili sme sa a na stoloch pred chatkami sme usporiadali klasické úvodné lukulské hody, pri ktorých sa vlastne jedná o to, aby každému čo najviac ubudlo z batoha. Okolo nás sa naháňali hordy mačiek, mňaučali, vrešťali a ako psy čakali na zvyšky z hostiny. Družbu a priateľstvo sme utužovali starorežnou. O desiatej som všetkých nahnal spať a s Igorom sme šli do dediny pre Tibora. Prišli sme na zastávku temer súčasne, my a autobus s Tiborom. A potom späť do chatovej osady. Ale za takej krásnej noci sa to veru oplatilo. Po našom príchode som zistil, že výprava ešte nespí. Ženským vraj bola zima, tak som Ľubu ešte zabalil do celty a do rána bol pokoj.

17.09.1978 – sobota

Budíček a vstávanie prebiehalo parciálne. Raňajky tiež a naše žuvacie pohyby zachytával Mirko na celuloidový pás. Po raňajkách prebehla tlačová beseda, ohľadom nasledujúcej trasy. Tlačová preto, lebo každý chcel pretlačiť svoj názor na dĺžku a obtiažnosť túry. Nakoniec sme sa kompromisnícky dohodli. ZA nocľah sme zaplatili po päť kačiek a pri odchode nám vedúci oznámil, že inžinierka architektka nám odkazuje, že nás cestou počká. Čumeli sme naňho ako puci a hútali, o akej inžinierke to melie. A odrazu nám došlo. To indivíduum, ktoré šlo včera večer s nami, a ktoré som celý čas považoval za chlapíka – bola ženská. A navyše inžinierka architektka. Parádny spoločenský trapas, len čo je pravda, ale čo som mal robiť, pri prvom pohľade vidím plochú hruď, krátke vlasy, stmievalo sa, myslím si chlapík, tak čo si ho budem detailne obzerať?! Cestou popod les sme si obzreli salaš, kde sme mali nocovať a nebolo to nič extra. Výšku sme začali naberať až pri stúpaní hore Žiarskou dolinou. Na masíve Baranca sa odohrával zjazd rogalomannov, lebo tam mierila kolóna áut s podivnými konštrukciami na strechách. Ľubke sa príliš nedarilo. Kvôli otlaku jej musel doktor-mastičkár Janči temer amputovať nohu. Pančuchu si amputovala nožom sama. Ráno síce svietilo Slnko, ale behom dopoludnia sa zatiahlo a zadul ostrejší vietor. Pol hodiny sme si po Žiarsku chatu nadbehli, a preto sme si mohli oddýchnuť. Dopovali sme sa litrami čaju a Janči zase mazal Ľube nohy všakovakými mastičkami a vodičkami. Peťko Ľube asi závidel, lebo si vypýtal od Jančiho nejakú vodičku a veľa nechýbalo a bol by vyžunkol celú fľaštičku jódovej tinktúry. Do Žiarskeho sedla sme vyšli znovu v časovom predstihu. Fúkalo tam šeredne a bola nám šeredná zima. Pripravil som pre kámošov menšie prekvapko, keď som vytiahol z batohu dyňu a venoval ju Marte. Zatiaľ čo nás dyňa parádne osviežila, zima nás drvila. Každý naberal na seba ďalšie vrstvy. Keď sme sa pohýňali, temer som si necítil prsty na rukách. Chôdzou sme sa rýchlo zahriali. Pri malo pliesku pod sedlom pískali svište ostošesť, no nijako sa mi ich nepodarilo vypátrať, zlyhala i moderná technika – ďalekohľad. Pod Plačlivým sme zastali v mrakoch a hmle, ktorú vietor v neusporiadaných chuchvalcoch naháňal sem a tam. Časové relácie sa ukazovali byť výborné, tak začalo veľké delenie a dohadovanie, kto kam pôjde. Mirko a Janči sa podujali ako vrcholové družstvo zliezť ostrý Roháč. Od základnej skupiny sa odtrhol Igor, Ľuba a ja, chceli sme si totiž vybehnúť na vrchol Plačlivého. Základná skupina, pod vedením Peťka, ktoré som presne inštruoval, kde sa nachádza salaš, kde máme prenocovať, odmašírovala do doliny. Z vrcholu Plačlivého nebolo vidno vôbec nič. Stáli sme na vrchole a od nás všetkými smermi naokolo sa skaly strácali v hmle. Ostré vrcholové družstvo roháčske postupovalo v ceste, my sme si vzali batohy, ktoré sme mali ukryté v sedle, mierne sa nadopovali kalorickými špecialitami a začali sme zostupovať za základnou skupinou. Hmla mierne zredla a miestami sme pozorovali krásne až strašidelné scenérie rozorvaných skalísk Ostrého Roháča. Neustále som sliedil, či neuvidím aspoň jedného kamzíka, ale márne. Voľné soboty platia asi aj pre nich. Klesák do doliny sme zdolali s väčšou námahou ako som predpokladal, hlavne vinou čučoriedok. Peťko s partiou chajdu našiel. Z pôvodného salaša, pod strechou ktorého sme spali minulého roku už neostalo nič. Partia sedela vo vnútri s nejakými chlapíkmi pri ohni a čosi pojedali. Takúto zaháľku som nestrpel a vyhnal všetkých na drevo. S Vacom sme nazvláčali kopu celých suchých smrečkov, zatiaľ čo Peťko sa kdesi stratil a po hodnej chvíli sa vrátil celý upachtený, s tromi vetvičkami v náručí. Tak som mu zrúbal niekoľko suchárov, aby sa konečne naučil pracovať vo veľkom. S Vacom, ktorý pri prácach podobného charakteru prejavuje značnú aktivitu a poslušnosť sme ešte pre všetkých pripravili matrac – čečinu pod ľadviny. Peťkovi som zveril moju sekerku-prstosečku, aby spracoval drevo a sadol som si k zaslúženému obedu, hoci hodiny ukazovali iba päť hodín. Maďarský guľáš, napriek niektorým neprajníkom mi do ohňa nespadol a zdolal som ho v rekordne krátkom čase. Medzitým Marta sama od seba začala variť čajíček, čo ma prekvapilo a potešilo zároveň, že sa našiel niekto samostatne aktívny. Asi hodinu po nás dorazilo vrcholové družstvo, živé a zdravé. Salaš, kde sme sa usalašili by sa hodil skôr do trópov. Škáry medzi brvnami o veľkosti ženskej rúčky umožňovali vetru slobodne sa preháňať s dymom po chajde. Núdza a obava o noc vyhnali ženy von, a snažili sa pozapchávať najväčšie diery listami deväťsilov. Po detailných prípravách na noc, sme lepšie priložili na oheň a začala večerná seansa. Predtým som sa šiel umyť, a keď Ľuba s Tiborom ma zazreli ako sa mydlím a umývam v studenej vode do pol pása (čo som mal robiť, keď na blízku nevyvieral žiaden teplý prameň?), rozdrkotali sa im zuby a roztriasli kolená. Vyhlásili, že som sa umyl aj za nich, omočili si pracky a odišli do tepla. Naberali sme ho do seba najmä v podobe starého otca. A aby i duši bolo teplo, nielen telu, oboznámil som prítomných s niektorými príbehmi spred dvoch týždňov. NA čítanie ďalšej humoristickej literatúry už nedošlo. Hádanky, povedačky a vtipy o žandároch lietali v povetrí spolu s dymom., ktorý nás mierne zadúšal. S Ľubou som si vyrobil takzvané seďovisko, ale Eva s Tiborom nám ho obsadili. Len-len, že som stihol medzi nich vkliniť svoju zadnú časť tela. Špekuloval som, ako si nejakým nečakaným, ale účinným hmatom vybojujem viac životného priestoru. Nakoniec sa mi podarilo vyvrátiť Evu hore nohami smerom dozadu, na kopu suchého raždia. Lenže menovaná sa ma chytila ako jastrab a stiahla ma tiež. Spadol som, a hoci nie na ňu, ale vedľa nej, naša akrobatická produkcia vzbudila záujem v radoch prizerajúcich sa. Ich očakávanie sme schladili, a vzájomne sme si pomohli späť na pôvodné pozície. Potom nasledoval čokoládový maratón. Zo záhadného prameňa sa neustále medzi nami objavovala čokoláda, a i napriek tomu, že sme ju konzumovali dostatočne rýchlo (najmä Eva), stále čosi kolovalo. Únava sa začala hlásiť o svoje práva. Spomenul som si, že som ešte nevečeral a okolo deviatej som pustil do obehu chlebovo-junovo-klobásovo-kečupové jednohubky. Aby sa ostatní zbavili starostí o postele, poverili ma úpravou matracov a vypracovaním zaľahávacieho poriadku. Rozložil som spacáky, a keďže ostatní s mojim poriadkom vyslovili súhlas, zaľahli sme. Naši dvaja spolunocľažníci ostali pri ohni, v jednom kuse prikladali a až teraz som si všimol, že nemali spacáky. No, pomyslel som si, budú mať veru ťažkú noc, netušiac, že ani tá moja nebude ľahká. Nie všetci sme hneď pospali. Iba Peťko začal zostra brúsiť moju sekerku a skúšal ju na imaginárnych stromoch a Eva sem-tam slastne vzdychla. Rušil ma hlavne chlapík, ktorý neustále lomozil po chajde, potom dym, lebo pálil aj zelenú čečinu a drúk seďoviska, na ktorom sa neustále hniezdil ma búchal do nohy. Keď už spálili všetko drevo, čo sme pripravili (a bola ho veru riadna hŕba), triasli sa od zimy, a také salvy neslušných slov, aké vypúšťali z huby som dávno nepočul. Podľa neoverených správ sa vytratili z chajdy ešte za tmy. Ja som zadriemal nad ránom, keď sa ozvala zima a Ľuba, zakrútili sme sa do celty.

18.09.1978 – nedeľa

Zobudil som, keď už Slnko svietilo cez škáry do koliby.. Ľuba s Evou sa už vyparili (Ľuba šla pozrieť syna, ktorý je v S. Smokovci v škole v prírode) a Mirko s Jančim raňajkovali. Ukazoval sa krásny deň. A zase sme stúpali hore dolinou. Stretli sme poľovníkov, ktorí nám včera tvrdili, že idú na slona a zistili sme, že nás oklamali, lebo strelili iba dve lane. Na Hrubý vrch som už raz stúpal. A veru ľahko sa mi ani vtedy, ani teraz nešlo. I Peťko, zničený týždenným pobytom v N. Tatrách ledva prepletal nôžkami. S Igorom sme mohutne tankovali vodu, lebo som si uvedomil, že najbližšia občerstvovacia stanica bude tak o tri hodiny. Obaja sme vypili po ešuse ľadovej ananasády, a tak som urobil prvý úspešný krok k nachladnutiu. Počasie a pohodu, aká vládla v Roháčoch sa ani nedá slovami opísať. Podľa domorodcov a správ, ktoré som vtedy mal, takýto krásny deň sa v Roháčoch vyskytuje maximálne tri, či štyrikrát do roka. Slnko hrialo, hoci na hrebeni jeho lúče okamžite ochladzoval čerstvý vietor, obloha žiarila azúrom, na nebi len sem-tam plávali drobné čipky bielych oblakov, výhľad bol doďaleka. Takýto deň krás dokáže v milovníkovi prírody zanechať nazmazateľnú stopu. Z predvrcholu Hrubého vrchu sme všetci po prvýkrát zblízka pozorovali orla skalného, a ešte k tomu nie zospodu, ale zvrchu. Hrebeňom sme došli na Končistú, a pod hrebeňom ďalší majestátny Tatranec – krásny exemplár kamzíka sa pokojne pásol neďaleko chodníka. Na Končistej nastalo znovu, už pomaly pravidelné delenie. Mirko s Jančim, kondične nabití, šli ďalej po hrebeni a my sme sa spustili okolo Račkových plies, kde sme sa minulého roku s Vacom kúpali. Dnes sme na podobný výstrelok náladu nemali. V bývalom salaši sme sa naobedovali, iba Peťko nič nejedol, lebo Eva mu vyhadzovala na oči, že je tučný, ja som dodal, že ako menšie podsvinča a chlapec hneď začal odtučňovať. Pohli sme sa dosť neskoro, nikomu sa nechcelo opustiť pekné miestečko a Marta dokonca navrhovala, aby sme v salaši ostali nocovať. Na chodníku, trochu nižšie ako minulého roku sme znovu našli medvedie stopy. Od kampu v Jamnickej doline sme uháňali ako pretekári, lebo sme chceli stihnúť autobus o štvrť na päť. Vydali sme posledné zvyšky síl, no aj tak sme ho nestihli. Ale šťastie sa na nás usmialo. Trošku sme vyčkali, odolajúc Peťkovmu návrhu, aby sme sa šli spiť do hotela Esperanto a došiel ďalší spoj, ktorý nás odviezol do L. Hrádku. Tam vystúpil Peťko, Igor a ja. Vackovci a Tibor sa odviezli do L. M., Vackovci prestúpili na autobus a Tibor na rýchlik, ktorým mali ísť aj Mirko s Jančim. Na stanici v L.H. sme horko-ťažko pozháňali nejaké pitivo, boli sme úžasne smädní. Kúpili sme dve fľaše tonicu a jednu pespi, v hoteli pri stanici za nekresťanské ceny. Vo vlaku som oboch smädošov presvedčil, že urobím švetovú pijatiku. Vybral som ešus a vylial doň obsah všetkých troch fliaš. Najprv sa na mňa kolegovia v smäde vyrútili, že čo to stváram, ale po ochutnaní pili ako dúhy, však čo iné mali robiť, keď sa im už huby lepili. Aby sa odchod z trampu podobal na náš príchod, Peťko vystúpil v Štrbe. Tvrdil, že tam pozná príma krčmu, kde si trošku vypije a počká na rýchlik s uvedenými tromi pasažiermi. Okrem iného v batohu mal sériu pohľadníc, ešte z N. Tatier a chcel ich konečne vypísať a poslať. Samozrejme, že nemal pero a handloval so mnou, že ho odkúpi. Ja som mu ho veľkoryso navždy požičal. Ako som sa z rôznych zdrojov neskôr dozvedel, všetci účastníci trampu sa dostali načas domov a v poriadku. Ako ďalšiu akciu plánujem tzv. Slanskú päťdesiatku na október a vypracovanie celoročného plánu túr.

Zapísal: Ľubko

A tým skončili Slavné trampiády. Slanská päťdesiatka sa nekonala, plán túr sa nevypracoval. Prišli svadby, deti, zabehávanie v práci, zháňanie bytov, zariaďovanie, študijné cesty, kariérne postupy. Na spoločné akcie čas nezvýšil. Po slovenských horách som sa túlal sám, alebo so synom Maťom. Ale stále, keď sme sa v nepravidelných intervaloch s Pitom stretli, vždy reč zabehla na to, kedy a kam zase spolu vyrazíme. Nevyrazili sme. Pito v roku 1993 náhle a nečakane podľahol na vrchole svojich fyzických i duševných síl zákernej chorobe. A tak sme sa aspoň symbolicky, na jeho pamiatku začali znovu stretávať a oživili sme akciu: „Ako sa darí jari v Raji v máji“. Každý rok druhý májový víkend vyrážame niekam spolu, chodia s nami aj naše deti a možno čoskoro aj naše vnúčatá. Pre viacerých z nás je to také vyvrcholenie fyzickej aktivity celého roku a celý rok sa na to tešíme. Ale to sú už iné trampiády.


Pridaj komentár