Z cyklu: SLÁVNE TRAMPIÁDY – DIEL PRVÝ (Zobrané trampské spisy)
6.-8.VI.1973
Posádka – Pito, Paňo, Beňo
Motto: Keď sme šli cez Letanovce, kde bol veľký smrad a ľudia sa na nás divne pozerali, Beňo prehlásil: „My sme turistický ruch“!
6.VI. – streda
Vyrazili sme o pol desiatej zo Spišskej Novej Vsi, autobusom sme došli na križovatku do Letanoviec. Odtiaľ už peši cez Letanovce a cigánsku osadu do Letanovského mlyna. Cez osadu nás sprevádzal húf cigánčiat na čele s miestnym debilom, ktorý ani nevedel rozprávať, len prosebne natŕčal ruku. Utratili sme na ich ukľudnenie cca 40 halierov, na ktoré sa maloletí cigáni vrhli sťa supy. Keď sme došli na Letanovský mlyn, Paňo sa prezul a začalo pršať. Prielomom Hornádu sme sa dostali až k nástupu do Kláštornej rokliny. Beňo sa počas výstupu zdlabal a má ohlinený bok. Navrhol som mu, aby sa sekol aj do vody, že sa umyje. Odmietol to. Na Kláštorisku sme si dali spolu 4 kofoly a dve piva, najedli sa a čakáme na ubytovanie.
Pito
Ubytovanie sme dostali v jednej chatke pri lese. Prší. Upiekli sme si predvečerom čajíček s tzv. slaninovou príchuťou od Pitovho kotlíku. A aj sme sa znovu najedli. Až tak, že sme si museli oddýchnuť v polohe ležmo. Večer sme v krčme pobudli asi desať minút a potom nás z neznámeho dôvodu vyhodili. Prší. Tak sme sa presunuli do chaty horskáčov a pozerali futbal. Prišli sme síce až na druhý polčas, dovtedy bolo 1:0 pre nás. O pätnásť minút už bolo 4:0. Keď sme odchádzali na ukazovateli skóre svietilo 6:0. Jeden gól krajší ako druhý. Aby som nezabudol, porazili sme Dánov. Prší.
Paňo
7.VI. – štrvtok
Ráno sme vstali a ajhľa, neprší! Vtáčky začali bliakať už o pol štvrtej, upiekli sme čajík, a v ňom aj konzervu, ktorá po následnom prepichnutí hlasite sfučala. Ale spráskali sme ju. Prší. Hádame sa, čo ďalej. Nakoniec sme nechali veci v chatke a poďho na túru, smerom na Glac, po zelenej. Prší. Od Glackej cesty sme odbočili dole Sokoliou dolinou. Bol to nádherný zostup, Závojový vodopád, reťaze, my na nich visiaci a zhora, zospodu i zbokov totálne mokrí. Obrázok ako z dobrodružného filmu, kde sa pomedzi bujnú vegetáciu prediera osihotený pirátsky kapitán Beňo. Prší. Do Boha! Pod Sokoliou dolinou sme stretli kamošky z SVŠ-ky a mali sme s nimi menšiu diskusiu, lebo nám chceli napariť pokutu za zlezenie rokliny smerom nadol. Ha, nám, horalom! Došli sme ako aquatici pod Kyseľ. Prší, ale s prestávkami. Kyseľský potok sa rozvodnil, takže sme mali problémy s jeho prekonávaním. Pito sa vyzul a ako bocian vysoko dvíhajúc nohy rozbúrený potok prebrodil. Beňo prešiel do polovice potoka po tenkom kmeni a potom rýchlym kmitom v smere zemskej príťažlivosti vystrúhal podpor ležmo za rukami, nohy vo vibramách máčajúc vo vode. Pito ho chcel vytiahnuť, ale Beňo sa nedal. Ja som prešiel najsuchšie – akrobaticky balansujúc po konároch a kameňoch, za intenzívneho mávania krídlami. Prestalo pršať. Povedľa Kyseľa, hore fantastickým stupákom sme sa vydriapali na Kláštorisko. Vybavili sme si ubytovanie i na ďalšiu noc, ale museli sme sa presťahovať do inej chatky. Založili sme oheň, ku ktorému Beňov vzhľad a Pitov kotlík prilákali tri ženské. Neprší. Dokonca svieti Slnko! Smerom od Kláštornej rokliny – Jarmila, Vladka a Helena. Robili s nami večeru a popritom sme sa znovu sťahovali, na opačnú stranu Kláštoriska, k nejakým ženským chatkám. Zase prebiehal ubytovací proces, počas ktorého som sa vyvalil so zablatenými kanadami na bielu posteľ s výkrikom: „Za mojo peňeži“! V chatke je správna atmosféra, lebo Pito s Beňom si intenzívne sušili pri ohni mokré odevné súčiastky.Uvarili sme si čajíček, ktorý mal pre zmenu mydlovú príchuť, za otca sme nevedeli prísť na to, ako sa tam dostala. Neprší. Sedíme v chatke, Pito rachuje peniaze a Beňo vymýšľa umelé splachovacie rokliny. Neprší.
Paňo
Potom všetci odišli von, len ja som ostal na verande chatky. I prišla jedna ženská a vraví:“Decká, nemáte sirky?“ Tak som jej ich požičal. O chvíľu ich doniesla vrátiť a s ňou sa dovalilo asi tridsať ľudí, Čechov, rôzneho pohlavia. Hrali a spievali sme na chatke asi do polnoci. Paňo s Beňom ešte šli piecť slaninku nejakým babám ku táboráku, ktorý plápolal v strede planiny.
8.VI. – piatok
Ráno sme vstali trošku neskoro, zbalili veci a prešli do doliny Tomášovskej Belej a ďalej cez Klauzy a Geravy, hore strašne dušu ubíjajúcim kopcom na Dedinky. Tam sme pod vlekom dojedli zvyšné zásoby. Na ceste sme chytili hneď prvý stop – autobus Železorudných baní, ktorý mňa s Paňom odviezol do Sp. Novej Vsi. Beňo sa do Košíc vrátil vlakom.
Pito
Pitova poznámka: Paňo po celý čas vláčil v batohu dva hrubé diely Sineľnikovho atlasu anatómie človeka, chcejúc sa učiť na skúšku. Ani sa doňho nepozrel.