2. – 6.VII.2009
02.07.2009 – štvrtok
Pre Jurka nastal den „D“ počas týchto prázdnin veľmi skoro. Ani sa nestihol zotaviť po úmornom školskom roku, už sme štartovali. Mal som dohodnutý odvoz terénnym autom Správy TANAP-u z L. Mikuláša na Chatu pod Náružím, ale zasahuje kríza, reštrikčné opatrenia a sme bez odvozu. Mama sa rozčuľuje, že ideme autom, dostávame mnohé striktné príkazy, čo a ako. Balenie prebieha ako vždy – na poslednú chvíľu, aby toho nebolo málo, ešte musím vybrať vysávač z opravy. Štartujeme o desiatej, tuším, že cesta bude horúca. Za Svitom som sa potešil, nešli sme po diaľnici, ale až do L. Hrádku po úplne prázdnej ceste, takže sa dalo švihať. V L. Mikuláši som našiel odbočku hneď, akurát navigátor ma neupozornil na ďalšiu. O pol jednej zaparkovávam auto pri horskom hoteli Mních a obdivujeme besnenie bleskov rovno nad Babkami, teda tam, kam mierime. Na recepcii odo mňa berú 13 Euro za parkovanie do pondelka. Aby sme im vylepšili obrat, dávam si pivo, Jurko kolu a vyprážaný syn, len za 10 Eur. Vybaľujeme batohy a šliapeme. Sme plne naložení, ale dá sa, sem-tam oddychujeme, stúpanie je úmorné. Predbiehame sa s nejakými Poľkami, majú problém s navigáciou. Niečo okolo štvrtej sme na Chate pod Náružím. Je zamknutá, na dverách visí oznam, že služba dôjde o piatej. Mládenec s frajerkou prišiel o siedmej, keď už som yvažoval ako prenocujeme na terase. Ubytovali sme sa a už o desiatej zaľahávame.
03.07.2009 – piatok
Ráno vstávam, urobím raňajky a s obavami odchádzam späť k autu. Zbehol som to za necelú hodinku. Skoro pol hodiny mi trvá, kým 16-kilovú Hondu primontujem na batoh, a pribaľujem konštrukciu, káble, plachtu – no spolu pekne cez 20 kíl. Cesta do kopca sú galeje. Honda je zle umiestnená, musím sa hrbiť, Slnko praží a fľaša s vodou ostala v aute. Pohľady turistov, ktorých predbieham sú udivené. O dvanástej som hore, dávam jedno pivko, ktoré len tak zasyčí, Jurko si číta. Až sa čuduje, keď mu kážem zbaliť veci na výšľap do terénu, veľkoryso mi odporúča oddýchnuť si. Tak si dám pol hodinku a už ho ženiem hore kopcom na planinu Červenec. Lieta kadečo, ale nič extra. Sem tam niečo pofotím, len tak sa poflakujeme, oboznamujeme s terénom.Výhľady sú krásne, hlavný hrebeň Západných Tatier priam láka, až musím Jurka ukľudniť, že veru dnes tam ešte nepôjdeme. Sme pod kopcom Veľká kopa a akoby symbolicky posielam pozdravnú SMS-ku do Bardejova, kde Old Boys hrajú futbal a organizuje sa Veľká kopa, teda koncosezónne posedenie. Až mi je ľúto, že tam nie som, ale pravdupovediac urvaté medzirebrové svaly stále cítim. Ako klasicky, volám Maťovi, aby som ho pošteklil. Závidí nám. Vraciame sa, a na chate začína byť rušno. Zliezajú sa sem postupne domáci turisti z Bobrovca a ako sa dozvedáme od mladíka v službe, budú tu cez víkend na guľáš-partiu. Hovorím si – no nazdar…, to bude veselo. Na verande pred chatou preparujem čerstvé úlovky a hneď mám pri sebe zopár potrundžených kibicov a divím sa, že hláška o motýľkárovi z Winnetoua padne až po hodnej chvíli. Večer varím klasické „kuře na paprice“, nejakú polievku, beriem Hondu a ostatné inštrumenty a šliapeme asi pol kilometra znovu na kopec, kde som si vyhliadol miesto na nočný odchyt. Konštrukciu s plachtou máme rýchlo postavenú, ešte pred zotmením naštartujem Hondu, aby si Jurko dobil mobil. Ostro na nás zaútočili drobné muchničky – simulky, zaliezajú do vlasov, za košeľu, bodajú ako divé. A potom už ideme naostro. Je skoro pol jedenástej a nič. O vzrúšo sa postará srnec, ktorý kdesi neďaleko breše. Jurko je nedôverčivý k mojej identifikácii, vyťahuje dýku a chystá sa statočne brániť. Nad Liptovom vyplával na oblohu Jasnozrivý Mesiac, čo k dobrému lovu neprispieva. Ale spoza kopcov sa zase vyvaľujú mraky a je po Mesiaci. Konečne začína celkom slušný prílet, vyberám, čo je vhodné, Jurko má radosť z asi 10 exemplárov priadkovca, ktorému dáva meno macko – je hnedý a huňatý. Viacero druhov ma poteší. Ostal by som aj dlhšie, ale o polnoci ma už Jurko durí, že je unavený a navyše začalo kropiť. Balíme inštrumenty a so svietiacou lampou a vrčiacou Hondou schádzame s obavami ku chate. Na verande je veselo, chcú, aby som im nechal zasvietené a pritom Mesiac znovu kraľuje, tak im odporúčam romantiku a porúčam sa. V našej desaťposteľovej izbe je už skoro plno, líhame si, ale zaspať sa nám podarí až pred štvrtou ráno, kedy poslední speváci zahučali niekam.
04.07.2009 – sobota
Ráno vstávame pred ôsmou, všetko ešte vyspáva. Raňajkujeme a balíme, lebo sa chystáme zdolať na okolí najvyšší kopček – Sivý vrch (1804 m). Ukazuje sa pekné počasie. Stúpame pokojne, kocháme sa, sem-tam zalovím, Jurko si fotí mobilom stopu medveďa v bahne na chodníku, trus zvečniť odmieta. Čím viac sa blížime k vrcholu, tým je tu krajšie, nádherné vysokohorské kvety lákajú k foteniu, tak neváham – horce Clusiove, dryádky, jastrabníky, skalné ruže, bôľhoj alpínsky, lomikamene, proste paráda. Na vrchole je už spústa turistov, nečudo, je sobota. Ani sa nedá urobiť vrcholová fotka. Po oblohe sa preháňajú fotogenické oblaky, tak sa dá s foťákom krajinársky vybúriť. Ukazujem a pomenovávam Jurkovi jednotlivé kopce, dávam k dobru príhody, kde som kedy prechádzal, kde nocoval pri plese, kde v kosodrevine, kde padla a lavína a tak. Priamo na vrchole chytám Glacies alpinata, vysokohorskú piadivku. Vrchol sa neustále zaplňuje, dokonca s vypätím síl sem vystúpa aj asi dvadsiatka turistov z našej chaty. My radšej volíme ústup, teda zostup tou istou trasou. Vo svahu ma zastavuje dievčina v maskáčoch, že čo to tu vystrájam, že je zo Stráže prírody a nič nemajú hlásené. Ukľudňujem ju, že povolenie mám, môžem jej ho ukázať. Tvári sa, že je to v poriadku, ale keď ho vytiahnem, hodnú chvíľu ho študuje. Je spokojná, urobí si čiarku. V sedle pod vrcholom obedujeme, na rozľahlej poľane sa snažím nájsť nejaké Erebie, ale nič, pusto. Vysmädli sme, dopili všetku vodu, ale našiel som bývalú salašnícku studničku, tak pookrejeme na duši. Ďalšia zastávka v sedle Predovratie je úspešnejšia, nález niekoľkých kusov Erebia medusa mi parádne dvihol náladu, presne to potrebujem na DNA analýzu. A extáza nastáva, keď na planine Červenec nachádzam aj jeden exemplár Erebia pandrose. Nechápem dobre, čo tu hľadá, je to preňho dosť nízko (iba 1500 m), zvyčajne sa vyskytuje od 1800 m vyššie. Podvečer schádzame na chatu, kde vládne pomerne ticho, guľáš a kapustnica sú zjedené, batérie fliaš alkoholu dopité, hodovníci oddychujú. Podarí sa mi Jurka presvedčiť na generálnu telesnú očistu v potoku. Voda je ľadová, nedá sa v nej dlho vydržať, ale po osmelení sa už veselo špliechame a je nám teplo. Varíme si znovu cestovinu a mäsovou konzervou, objednávam si pivo a chlapík hneď donesie dve, vraj druhé pre Jurka. No určite, musím ho vypiť ja. S radosťou. Izba sa vyprázdnila, oddychujeme, znovu preparujem, po večeri hráme šach, Jurko sa drží statočne, ale neodoláva môjmu tlaku, teší ma, že robí solídne pokroky. Nastáva večer, a teda prichádza náš čas. Jurkovi sa nechce znovu stúpať na miesto, kde sme lovili včera, tak nachádzam novú lokalitu – rozľahlú lúku medzi stromami, s výhľadom na masív Babiek. Situácia sa opakuje z predošlého večera ako cez kopirák. Zbieram už menej, končíme pred dvanástou, predsa len dnešný deň nám dal zabrať. Zaspávame rýchlo, aj hodovníci sú už zmožení.
05.07.2009 – nedeľa
Raňajky sú chudobnejšie, chlieb sa nám míňa, musíme si ušetriť na obed. Dnes nás čaká okruh Babkami. Ešte pred odchodom je pred chatou rušno, jeden z veseliacich sa domácich si zlomil nohu, dorazil záchranársky teréňak a za všeobecného veselia je nešťastník ošetrovaný a naložený do auta. Cez Červenec prechádzame svižne. V sedle Predovratie zatáčame doľava a ideme najprv hustou kosodrevinou a potom rozľahlými lúkami, ktoré sú posiate kvetmi a všade sa to hmýri, lieta, cvrliká, poskakuje. Je horúco, ale Jurko chodí v mikine, lebo včera si jemne pripiekol predlaktia a štípu ho, napriek mastičke. Nechám ho vyvaleného v tráve, kde bojuje s presilou múch tak intenzívne, že si vyslúži hrdý titul „Flieskiller“ a ja sa len tak naľahko preháňam po pažiti. Prechádzame neskôr do sedla pred Babkami, a tam mi Jurko hlási niečo veľké, hnedé. Bežím k nemu a hľa, medzi skalami sedí Erebia gorge, ďalší druh, ktorý potrebujem na DNA. Je akýsi oťapený, stíham ho odfotiť a potom šup s ním do špiritusu. Už sa zberáme, že pokoríme vrchol Babiek, keď sa otočím k hrebeňu a ajhľa – tmavé búrkové mraky sú už temer nad nami, od Malej Fatry počuť hrmenie. Rýchlo spriadam ústupový variant. Navrhujem kolmo zbehnúť z hrebeňa ku chate, Jurkovi sa to nepáči, vraj aby sme sa vrátili tak, ako sme sem prišli. To je dosť zdĺhavé, preto aj s batohom vybieham trochu bokom od hrebeňa a nachádzam intenzívne používaný chodník, ktorý vedie priamo k chate asi tristo metrov pod nami. Je rozhodnuté, aj vďaka neustále silnejúcemu hrmeniu. Na skratke sa čudujem skupine starších Poliakov, ktorí veselo kráčajú na hrebeň, búrka akoby sa ich netýkala. Len čo vpadneme do chaty začína pršať, neskôr liať. Dám si pivo a vylihujeme na posteli, Jurko zachrápe, ja s námahou lúštim sudoku, až nakoniec aj mňa premáhajú sny. Pekné. Po večeri idem obhliadnuť situáciu. Všade je plno vody, blata, mokro, Jurko špekuluje, že už by sme svietiť nemali, ale to mu neprejde. Keď som tú Hondu krvopotne vyvliekol sem, tak ju využijem. Odchytové zariadenie inštalujem tesne vedľa cesty a napriek chladu, mokru a Mesiacu v splne zase prilieta niečo nové. Chytám aj živé exempláre, zajtra ich chcem pofotiť. Končíme už o jedenástej a zaspávame s párikom českých bratov.
06.07.2009 – pondelok
Ráno vstávame o ôsmej, predsa len je deň odchodu. Po raňajkách fotím chladom ztuhnuté motýle a ešte vybieham na Babky, chcem si prezrieť tú časť lokality, ktorú sme kvôli búrke vynechali. Vychádzam až na vrchol Babiek, je prekvapujúce, že napriek nižšej nadmorskej výške je tu množstvo typicky vysokohorských druhov rastlín a vlastne aj motýľov. Na mieste, kde som pred dvomi rokmi našiel ďalšie – letné Erebie čakám trištvrte hodiny na Slnko, ale nadomnou sa usalašil obrovský tmavý mrak a nie a nie sa pohnúť. Všade naokolo svietilo Slnko, len na mňa nie. Je už skoro dvanásť a nasrdený schádzam dolu. Presne viem, ako sa to celé vyvinie. Zídem na chatu a ukáže sa Slnko. Mohol som sa staviť. Stalo sa. Balíme, vymyslel som spôsob na nesenie Hondy. Dva prúty podkladáme pod rúčku, fixujeme rýchloupinákmi a cvičné nesenie sa ukazuje ako znesiteľné. Vyplácam ubytovanie, Jurko to má dokonca polovičné, lúčime sa s novou službou – striedajú sa tu mládenci po štyroch dňoch a aj tento má pohľadnú pomocnicu. Nedbal by som veru takto chatárčiť. O jednej začíname zostup. Jurko sa durdí, že vyzeráme ako dementi. Veľké batohy na chrbte a v rukách palice s Hondou. No čo, sám by som ju už niesť nechcel. Máme len tri zastávky a niečo po druhej sme pri aute. Je celé, nakladáme sa a naberáme smer Košice. Keďže Jurko je ako vždy zase hladný za Liptovským. Hrádkom zastavujeme na salaši Červený rak. Furmanské halušky, veľká kofola a nealko pivo za 9 Eur, plus nejaké to Corneto za odmenu v nás mizne ako sneh v lete. Cesta mimo diaľnicu je zase prázdna, frčíme medzi dvomi búrkami – Tatry vľavo sú celé sivé a Slovenský raj vpravo len tušíme. Ohlasujeme sa do SNV, či môžeme dôjsť na nejaký dezert. Tušil som to – mama navarila zemiakové pirohy, naše najobľúbenejšie jedlo v SNV a my ich statočne tlačíme a tlačíme. O piatej velím k odchodu. Na Jahodnej začína pršať, na Mieri je to už prietrž mračien, nevidím poriadne na cestu, radšej zaparkujem na benzínke a vyčkávame skoro polhodinu. Dážď nakoniec ustáva, pri Hypertescu je na ceste pol metra vody, našťastie prechádzam, dve auta tam ostali trčať. A sme doma, Jurko letí do kúpeľne, dostávam ďalšie príkazy a úlohy, tečie nám z novonamontovaného vodomeru, starého otca pustili z nemocnice, je s ním zle, treba ísť pomôcť starej mame nakŕmiť ho, prebaliť… Odrazu som vo víre bežného života, konfrontovaný s nemilosrdnou smrťou za dverami, povinnosťami, zodpovednosťou a rúca sa mi všetko, čo som si v hlave za tých pár dní slobodného života vystaval. Ešte že mám aspoň tie krátke úniky z reality.
