október 2005 – Dokončenie Volovskej hrebeňovky

Pondelok 31.10.2005

Po konečnom a bohužiaľ veľmi smutnom vyriešení našich domácich problémov
(babka Hanka skonala v nedeľu 23. 10.) a po hektických dňoch v súvislosti s
pohrebom, som si povedal, že trvajúce krásne jesenné dni sa mi už príliš dlho
vysmievajú. Museli sme si vziať na pondelok povinne dovolenku a utorok bol
voľný. Myslel som, že využijem aj nedeľu, ale nešlo to, chcel som tiež
zlanáriť Jurka, aby sme pochodili trošku po lesoch ako minulý rok, ale
nechcelo sa mu. Čo mi iné ostávalo, ako vyraziť sám.

Ešte v pondelok ráno vybavujem odkúpenie bytu, potom zádušnú omšu za babku,
plastové okná, lebo to neznesie ani deň odkladu. Muráň tým padá, ostávajú
Volovské vrchy. Rozhodujem sa, že dorazím nedokončenú minuloročnú túru.
Zbalené mám odvčera, veľa toho nebieriem – spacák, karimatku, celtu, sekeru,
varič len tak zo zotrvačnosti, foťák, rezervné ponožky a tričko, niečo jedla
zo starých zásob. Autobus do Sp. N. Vsi, ktorý ide cez Medzev, Smolník a
Mníšek odchádza o 10.40. Čítam noviny, cesta ubieha rýchlo. V Mníšku, kde sme
minule s Jurkom skončili, som o pol jednej. Našťastie na prvý šup nachádzam
zelenú značku a už makám do kopca. Viem, že mám málo času – včera sa posúvali
hodiny a o piatej už bude tma, takže rýchlo, čím vyššie a čím ďalej. Na
pasienkoch nad obcou už dychčím, chrbát je mokrý, prepletám sa pomedzi pasúce
sa kravy a býkov. Pred vstupom do lesa si doprajem pauzu, dolievam tekutiny,
študujem mapu. Podľa nej by som mal byť na Kloptani za dve aj pol hodiny. Keď
si predstavím, že je to stále do kopca, a riadne strmého, chytá ma závrať.
Vytrvalo stúpam, už som sa naladil na ubíjajúci, ale pravidelný rytmus krokov.
V lese je nádherný pokoj, nežné pípanie sýkoriek, občasné zabrechanie psa v
ustupujúcej dedine, či zatrúbenie vlaku, to sú len jemné farebné bodky na
prázdnej notovej osnove ticha. Rúhavo pôsobí moje dychčanie, kašlanie, výkriky
zlosti, ktorými poháňam znavené telo Vychádzam na lúky a teší ma, že som v
predstihu. Sedím len tak, aby sa nepovedalo, achilovky a zadné stehenné svaly
sa ozývajú … Ešte posledný výšvih a je tu vrchol, rozhľadňa, vrcholová kniha,
oddych. Je pol tretej, zvládol som to za necelé dve hodiny. Krása všade
dookola, v modravom opare sa váľajú stáda oblých kopcov, na severe panoráma
Tatier, okolo mňa farbami hýriaci les. To si nemôžem nechať len pre seba,
cvakám zopár záberov. Z vrcholu rozhľadne volám na základňu, Jurkovi popisujem
výhľad, cítim, že mi aj trochu závidí a tvrdí, že nabudúce určite pôjde. Robím
krátky zápis do knihy, je nová, preto Jurkove minuloročné kresby si neobzriem
a poznamenávam, že túru venujem pamiatke otcových nedožitých narodenín (dnes
by bol mal 83) a šliapem aj za babku.

Dlho sa nezdržiavam, Kojšovská hoľa je podľa smerovníkov vzdialená dve aj
trištvrte hodiny, čo by som mohol pri troche šťastia zvládať. Blížiaca sa zima
nenápadne ukazuje svoje drápky – na severozápadných svahoch je biela námraza,
mláky na ceste spútava ľadový pancier, blato je tvrdé. Hoci celkom slušne
upaľujem, stíham sa sem-tam obzrieť, pribrzdiť, lebo pri pomaly zapadajúcom a
krvácajúcom Slnku buky a javory fantasticky horia, smreky a jedle tomu
dodávajú akoby dušičkovú vážnosť a velebu chvíle dotvárajú svojím pastelovým
ihličím smrekovce. Prichádzam na Tri studne a teší ma pohľad na dva prístrešky,
jeden aj s drevenou podlahou, vábia rozprestrieť karimatku a zaliezť do
spacáku. Lenže je iba niečo po pol štvrtej a mňa to ťahá ďalej. V duchu
ďakujem medzevským turistom, ktorí to spískali a ľutujem, že takýchto
stanovíšť na trase nie je viac. Naberám liter čistej vody, zíde sa na varenie.
Na Trohánku skoro klušem a už tak po očku sa obzerám po nejakom vhodnom
bivaku. Len čo Slnko zapadlo, obzor ešte zaplanie, ale rapídne sa ochladzuje.
Chata Erika musí byť blízko, čo mi potvrdzuje asfaltka, na ktorú sa napájam. A
je to tak! Je tesne pred piatou, stojím pred ozrutnou budovou a nadávam. Nikde
ani živej duše, tmavé a slepé okná neprejavia ani zamak účasti, berú ma ako
votrelca. Skladám veci pod prístrešok s ohniskom a predýchavam, analyzujúc
situáciu. Chcel som sa vyhnúť bivakovaniu, ale asi to ináč nepôjde. Vyberám
čelovku, sekeru a v lese vedľa chaty vytínam niekoľko suchých smrečkov. Kým
ich sťahujem dole, zájde mi za nechty. Rozkladám oheň, čo ma značne ukľudňuje,
hlásim situáciu do základného tábora a pripravujem si večeru – instantnú
polievku, konzervu tuniaka, chlieb, čaj – akosi mi ani nechutí. Nakoniec som
nasýtený, napojený, zohriaty a začína mi byť všetko jedno. Snorím okolo chaty,
či sa niekde nenájde kryté miestečko, pod prístreškom totiž riadne prefukuje.
Vo svahu pod cestou sú dve murované budovy – jedna s transformátorom,
samozrejme zamknutá, dvere druhej tiež nepovoľujú. Už odchádzam, keď mi svetlo
čelovky padne dole a vidím, že celý spodný rok dverí je odškerený. Prieplaz je
úzky, ale pretisnem sa dnu. Všade plno haraburdia, betónová dlážka, prázdne
sudy od oleja a nafty, rozbitý nábytok, dokonca vrchná časť lekárskej postele
s bielou koženkou. Žiadna sláva, ale asi by sa tu prespať dalo. Vychádzam von
a sedím pri ohni. Rovno nad sebou, a zdá sa, že celkom blízko, pozorujem
provokačne svietiace svetlá meteorologickej stanice na Kojšovskej holi. A je
to tu, myšlienka, ktorej len ťažko odolať – čo tak skúsiť sa hore opýtať, či
by som tam nemohol núdzovo prenocovať? Málo nápadov realizujem tak rýchlo, v
mihu je batoh zbalený, čelovka v pohotovostnej polohe a vyrážam do nebies.
Zdanie šeredne klamalo, idem skoro štvrť hodiny, tesne pred bránou ma míňa
terénne auto s prívesom a na ňom štvorkolka. Len čo vstupujem do otvorenej
brány so zúrivým brechotom sa na mňa vyrúti niekoľko psov. Čakám, že ich
niekto zhaltuje, alebo sa napnú reťaze, na ktoré sú priviazané, ale nič.
Ostávam stáť, tomu najväčšiemu (niečo ako retríver) zelene fosforeskujú oči
odrazom z mojej čelovky, registrujem sliny kvapkajúce z papule, no to teda
bude mazec, myslím si. Psy pribiehajú až na doraz, neprestajne brešúc ma
očuchávajú, a nakoniec, akoby ma prijali do svorky. Odvažujem sa na pár krokov,
je to v poriadku. Dozvedám sa, že chata je súkromná, majiteľ síce má prísť
večer, ale kedy, a či vôbec, to sa nevie, chlapík z terénneho auta tvrdí, že
on ma dnu pustiť nemôže. Vraj, aby som šiel za obsluhou stanice. Obchádzam
dookola, kým konečne objavujem okno a za ním chlapíka, ktorý ma nepoteší –
nemožno, nedá sa, nie je miesto. Zvrtnem sa a šliapem dolu ku Erike (chate).
Ani nezapínam čelovku, hviezdy intenzívne svietia a je vidieť, že aj na ne už
dýcha zima, trasú sa a blikajú. Svetlá Košíc mám na dosah, len zbehnúť dole
kopcom, nastúpiť na autobus a vyvaliť sa doma v teple… Skutočnosť je trochu
mrazivejšia. Po štyroch preliezam do svojej „obytnej búdy“, vybaľujem spacák,
upravujem lekárske lôžko na dva podstavce a vyliezam hore. Musím sa pohybovať
opatrne, aby som nespadol. Je pol ôsmej, ešte volám Maťovi do Prahy, ten mi
síce závidí, ale veru nie je čo. Čaká ma dlhá noc a ako sa poznám, zaspím až
nad ránom. Hodiny sa neznesiteľne vlečú, v spacáku je teplo, ale podložka je
tvrdá a hrboľatá, takže cítim kríže. Z času na čas popod nepriliehajúce plechy
na streche zavanie mrazivý vietor, tak si radšej celú hlavu vopchám do spacáku.

Utorok 01.11.2005

Najdlhšie spím od pol tretej do pol šiestej. Už sa rozvidnieva, ale nemám
odvahu vyliezť z teplej kukly. Dám si ešte hodinku a potom nekompromisne
vyliezam. Som ako dolámaný, vonku je vidno, Slnko osvetľuje vrcholce stromov.
Vynášam všetky veci späť ku prístrešku, znovu na drevo, oheň rozkladám skôr
kvôli romantike, varím čaj a klasické raňajky so syrom a šunkou. Až teraz si
všímam množstvo zákazov – súkromný pozemok, nevstupovať, používať len so
súhlasom majiteľa a tak… Spolu s tým, čo som včera večer prežil, mi začína
byť Kojšovská hoľa ľahostajná. Je to majestátny kopec, ale ľudia z neho robia
dojnú kravu – moje, len pre mňa, môj zisk. Rešpektujem súkromné vlastníctvo,
myslím si však, že les nemôže byť celkom a celý niekoho, veď žije z a pre
okolie a ak tam nepôsobím žiadnu škodu, tak by mi nikto nemal zakazovať vstup
doň. To mi napadá, keď uchlipkávam horúci mätovo- ríbezľovo-čierny čaj. Je mi
celkom fajn, noc som prežil bez újmy. Už o pol ôsmej šliapem – smer Košice.
Rozchádzam sa pomaly a ťažko, achilovky pobolievajú, a je mi teplo, lebo som
sa ešte neprezliekol z raňajšej zimnej róby. Stále nikoho nestretávam (včera
ani nohu), až na Zlatoidských lúkach sa oproti mne rúti čudo, ktoré ušlo z
amerického akčného thrileru – chlapík (asi) na štvorkolke, s prilbou, čiernou
kuklou na tvári, maskáčoch, dýkou za pásom, neosobný, nehybný. No proste hrôza
– hnal by som takých kadeľahšie. Prestávka na Lajoške je tradičná, jedno pivko,
k tomu chlebík s tvrdým syrom, chrbát vystavujem slnečnému termofóru, až sa
mi chce básniť, ale ouha – nemám pero. Pozorujem šantiace mačiatka, pohoda.
Chodidlá už cítim poriadne, každý krok si intenzívne uvedomujem. Dlho som
takúto záťaž neabsolvoval, veď sezóna skončila pred dvomi mesiacmi, a tých 7 –
8 km dvakrát-trikrát do týždňa je asi málo. Turistov pribúda, v dobrom rozmare
ich zdravím väčšinou ako prvý, niektorí odzdravia, niektorí len čumia, alebo
ani to nie, tak si potom nahlas poviem – bacha, všichni z cesty, burani
táhnou! Dole Jahodnou nejdem po serpentínach, ale kolmo po zjazdovke,
zaberačka, prsty na nohách sa odierajú, stehná navierajú. Idem na Kamenný hrb
po žltej, je to jednoznačne krajšia a príjemnejšia trasa, ako klasická
červená. Pri Rákociho prameni už padám od únavy. Rozvaľujem sa na lavičke,
prezerám nedočítané noviny a hrozne ma láka lúštiť sudoku. Miesto pera si
zastrúham ohorenú vetvička a tá parádne píše. Potom ma zmáha únavu, pristihnem
sa, že som na chvíľu zdriemol. Z Kamenného hrbu už idem ako automat, krok, sun,
krok, sun… Kráčam lesom, je chladno, lístie šuchoce, uspáva. Konečne Bankov,
mám šťastie, akurát pristavuje autobus, štikám lístok a sadám si, stáť veru
nebudem. Zo zastávky k baráku kráčam ako Buratino – na drevených nohách.
Sprcha, obed a len tak zo zvedavosti premeriavam na mape prejdenú cestu a s
určitosťou viem, že tých 38 kilometrov stálo za to. Som obrodený!


Pridaj komentár