12. – 14. október 2007

Akcia s podivným názvom zrela dosť dlho. Aby som ozrejmil – Tibor (Gabin bratanec) v tomto roku v rozmedzí mesiaca vydal dve dcéry a stihol medzitým osláviť svoju a manželkinu päťdesiatku. Ja som síce oženil „iba“ jedného syna, ale to bolo skoro ako dve svadby. A súbežne sme sa zúčastnili všetkých vyššie menovaných manévrov. Z toho jednoznačne vyplýva, že jedine vrcholní neprajníci by mohli namietať voči našim plánom, že takéto rodinné hromobitie je potrebné ukončiť a uzavrieť pohodovo-relaxačnou akciou. Tiborovi sme na narodeniny darovali ploskačkový set, takže hlavným cieľom našej akcie bolo odskúšať ho v teréne. Keďže sme s Tiborom už dlhšiu absentovali čoby dvojica „Horských vlkov“ (ja č. 1. Tibor č.2.), návrh vybrať sa spolu niekam do hôr v závere leta (?), resp. začiatkom jesene, bol spontánne prijatý dlhotrvajúcim standing ovation, minimálne nás dvoch, ostatní príbuzní a známi si zachovali decentný, nič nehovoriaci, ba aj chápavý výraz, tí odvážnejší to vyjadrili jasne a bez príkras a zapochybovali o našom zdravom rozume. Nedali sme sa odradiť. Už v predstihu sme stanovili termín akcie na 12. až 14. 10. 2007. S blížiacim sa termínom odchodu stúpala nervozita všetkých zainteresovaných, ktorá sa zamerala hlavne na sledovanie správ o počasí. Jeden mail a jeden telefonát stačil na to, aby účastníci boli v obraze, čo, kedy, koľko, kde a ako.

Stretávka na železničnej stanici ráno o ôsmej dopadla dobre. Vzájomne sa uistiac, že máme všetko, zemetrasenie, výbuch sopky, tsunami a Veľká októbrová revolúcia nehrozia, zakúpili sme si ako ctidbalí občania lístky a nastúpili do vlaku. Prestup v Margecanoch z jednej lokálky do druhej prebehol usporiadane, až na to, že sa nám podarilo nastúpiť do vozňa, v ktorom sa arogantne rozťahoval neznesiteľný puch, aktívne podporovaný vtieravým teplúčkom a fatálnou ľahostajnosťou cestujúcich. Bez újmy na tele a mysli sme stihli ujsť do ďalšieho vozňa, kde sme preberali pôvod onoho úkazu. Vyšlo nám, že v tom vozni pravdepodobne sťahujú patológiu Fakultnej nemocnice, ďalšou teóriou bolo, že Slovenská železničná spoločnosť zriadila mobilnú kafilériu, a ani na um nám neprišlo, že to len naši tmavší spoluobčania lacno nakúpili natrávené bielkoviny.

Ako mnohé moje a naše cesty i teraz sme skončili na konečnej. A tam bol začiatok, teda na Červenej Skale. Tibor si pribalil spacák a celtu, ktorú som mu doniesol, nesmelú ponuku na kalorické nabitie sa odmietol s odôvodnením, že na to tu nie je dôstojné prostredie. Oznam na rampe pri vchode do kameňolomu, že vstup prísne zakázaný nezamestnaným sme nemohli brať vážne, s ohľadom na naše pracovné zmluvy. Bolo pod mrakom, pomerne teplo, nepršalo, kráčali sme po asfaltke. Časť rómskych spoluobčanov nebadane putovala s nami a v oblasti brušných partií sa začali ozývať spevom nemiestnych piesní. Chceli sme ich umlčať, ale stále akosi nebolo kde. Spomenul som si, že neďaleko je sedenie, kde by sme mohli akt umlčania realizovať. Šli sme a šli a nič. Tibor sa opýtal, či to sedenie bude až na Veľkej lúke. Bolo podstatne skôr. Zložili sme batohy a vytiahli v prvom rade ploskačky, z ktorých sme si druzgli po dúšku a potom sme zľahka hodovali, aby boli rómovia sýti a batohy plné.

Pri výstupe na hranu planiny sa nám podarilo riadne zazmätkovať a z ničoho nič, sme sa ocitli po štvrť hodine znovu na ceste, ktorou sme pôvodne prišli. Pri stúpaní do kopca sme mali sklonené hlavy a prehliadli sme odbočku. Z toho plynie poučenie, že aj keď sa šliape do kopca, treba mať vztýčenú aspoň hlavu.

Ku chate Zámok pod Muránskym hradom sme dorazili okolo tretej. Pohybovali sa tam nejakí uniformovaní – vysvitlo, že dobrovoľní strážcovia zo Správy NP. Ešte v týždni som poslal majiteľovi chaty mail, že by sme radi ubytovanie na jednu noc, ale až v stredu sa mi ohlásila manželka majiteľa, že je tam akcia, že teoreticky by sme mohli nocovať na verande. Tak sme začali s ochranármi vyjednávať, ale odkázali nás na majiteľa, že len on to môže rozhodnúť, ale že to bude viac-menej isté. Jeden z ochranárov nás nasmeroval na hrad, lebo majiteľ príde až okolo piatej. Čo nám ostávalo ako poddať sa, veď aj tak sme si ho chceli obzrieť. Myslím ten hrad. Meditovali sme nad konskou drinou ťažných zvierat, ktoré museli v dobe prevádzky hradu ťahať vozy a náklad hore strmou cestou. Pritom na nás padali bukvice a čo ja viem, čo ešte, a Tibor tvrdil, že to sú cielené útoky agresívnych veveričiek, ktoré sa niekde v skrýši na kmeni stromu na nás škeria. Odobril som mu jeho zoologický postreh, je to vždy lepšie, akoby po nás niečo hádzali duchovia umučených poddaných a sťatých (teda o hlavu kratších) rytierov. Poflakovali sme sa po hrade, zaujal nás veľký reklamno-sponzorský plagát na vstupnej veži, propagujúci SPP, ktorý financuje obnovu hradu. Proste tam nič iné nemohlo lepšie sadnúť. Obdivovali sme Cigánku (teda kopec vedľa hradu), stajne pre kone, Koháryovský palác, menšie veliteľské obydlie dokonca aj dom požiarnika, samozrejme väzenie, studňu, cisternu a Protitureckú baštu.

Pri návrate začalo pršať, Tibor nesmelo nadhodil, že vraj kdesi ktosi hovoril, niečo v tom zmysle, že bude aj snežiť. Zistili sme, že šéf neprišiel, ale ochranári nám láskavo vyhradili miesto na spanie na verande, ktorou prefukovala menšia víchrica, a ktorá bola uzatvorená technickým výtvorom, tváriacim sa ako dvere, hoci so všetkými oknami vytrepanými. Pomaly sa vyjasnilo, prezliekli sme vlhké háby, došiel som pre vodu, povečerali sme, odladili ploskačku, popremiestňovali skromné zariadenie verandy a ustlali si spacáčiky v rohu, kde sme predpokladali najmenšie prúdenie chladného vzduchu. Zotmelo sa a ochranári, ktorých počty sa rozrastali, neustále prichádzali peši, autami a bolo rušno, zapálili oheň a to sme nevydržali a prikmotrili sa k nim. Obloha bola jasná a rozjasané hviezdy skoro na dosah. Noc prerušovali neustálei hlučnéi excesy domácich, krik, rozsvěcovali sa baterky a korunu všetkému nasadil víchor, ktorý lomcoval so zle upevnenými plechmi na streche.

Ráno som ako správny tramp poskytol Tiborovi pri vstávaní pomocnú ruku a na otvorenie očí mu ulial čerešňovice. Spočiatku vraj videl dvojmo a bola mu zima, prešlo to rýchlo a nabehol na bežný prevádzkový režim. Keď som sa vyberal k studničke pre ďalšiu várku vody, chcel som si nasadiť šiltovku, lenže s hrôzou som si uvedomil, že som ju predchádzajúci večer nechal pri prameni. Posmutnel som a vybral sa k studničke vykonať ľahkú telesnú očistu, s chabou nádejou v duši, že moja milovaná ma tam bude čakať. A tak aj bolo – ležala tam hore nohami, navlhnutá, radostne kývala šiltom. Tak som sa jej zmocnil, navzájom sme sa ohriali a bolo nám spolu dobre. Raňajky sme zvládli vo veľkom štýle, hlavne, keď bývalý chatár do nás bez varovania nalial chlapskú porciu borovičky a balenie tým pádom už tak presvedčivé nebolo. Na chate vládol čulý ruch súvisiaci s prípravou gulášu. Slávil sa tu nejaký Deň chôdze, organizátori nás vehementne presviedčali, aby sme ostali, a pomohli konzumovať guláš, pretože asi nikto iný nepríde. Vraj po minulé roky vyšliapalo na hrad 70 – 80 ľudí, ale dnes tu bude pusto. Odolali sme mámeniu, čo sme neskôr trpko oľutovali. Bolo na pohľad krásne – Slnko sa pretŕčalo, akoby to malo byť naposledy, ale dul poriadny ľadový vietor od západu. Pridali sme do kroku, aby sme sa ohriali, pri Maretkinej sme už boli v optimálnej teplote a stúpanie na Vohany nás excitovalo temer do bod varu. Priebežne sme fotili, so svojim novým digitálom som vyhľadával „dramatické“ zábery, z čoho mal Tibor evidentne srandu. Na Studni sme sa pokúsili nájsť závetrie. Myslím, že Sizyfos to mal so svojim kameňom ľahšie. Vietor sa krútil a veľa nechýbalo, aby mi neuchytil zopár kúskov z rybacej konzervy. Dole pri prameni medzi stromami táborila nejaká partia, čmudil im tam oheň, hlasne dávali všetkým najavo, kto je tu pánom a zvyšnému okolitému svetu prezentovali kvantitu reprákov a nekvalitu pesničiek, ktoré púšťali do éteru.

S nechuťou sme z toho miesta zdrhali. Ťahala nás vidina chajdy na Nižnej Kľakovej. Vymeniť spotenú bielizeň, dať odpočinúť znaveným nôžkam-rýchlobežkám, polebediť si chvíľu. Došli sme tam okolo tretej. Slnko svietilo, severák podúval. Nielen vonku, ale aj v turistickej útulni bez hospodára, ako sa tomu zrubovému zázraku hovorí. Na to, že zrub postavili za pomoci dolárov z Amerických mierových zborov, mohli zainvestovať aspoň do nejakej malej železnej piecky. Sadli sme si na drevené schody pred útulňu, vytiahol som dve plechovky piva, ktoré som statočne druhý deň vláčil v batohu a dumali sme nad našim neradostným položením. Všetky možné alternatívy sa točili okolo jediného leitmotívu – bude to kruté. Aby sme zahnali čas a vynárajúcu sa nudu, vyrazili sme zbierať drevo na oheň, ja som odskočil na vodu. Pridal sa k nám akýsi Moravák, podobne trafený ako my. Ani v útulni nebolo príjemne, tak sme sa radšej potulovali po vonku, našiel som miesto, odkiaľ by sa dal odfotiť západ Slnka, samozrejme, že nakoniec zapadlo inde, a hoci Tibor svätosväte tvrdil, že akonáhle zmizne Slnko za obzor, prestane fúkať, veru nestalo sa. Potom začal blúzniť o návrate na hrad, horúcom guláši a sprievodných ingredienciách, čím silne nahlodával moju hrdosť, ale odolali sme. Radšej sme rozložili oheň, uvaril som si večeru, nejaké cestovinky, Tibor polievku, lebo ako vraví, deň bez polievky nie je dňom. Pri ohni sme sa dlho nezdržali, telesné partie privrátené k plameňom sa škvarili, zbytok mrzol. Po otočke teplé partie boli za desať sekúnd ľadové a tie studené nie a nie sa zohriať. O štvrť na osem som si povedal dosť! Naobliekal sa a vtrepal do spacáku. Podobne spolubývajúci. Hlavou mi neodbytne a monotónne vírila melódia Vondráčkovej pesničky Dlouhá noc a hneď na to ju striedal Krylov song – Bratříčku zavírej vrátka, tahle noc nebude krátka. Spali sme všetci tak akosi prerývane, stavy vedomia, polovedomia a bezvedomia sa striedali s neodhadnuteľnou periodicitou. Celkove mi zima nebola, akurát chvíľu pri zmene spacej polohy, kým si telo na styku s chladnou vrstvou spacáku nevytvorilo svoje teplotné optimum. Odrazu som mal pocit, že už by sme mali vstávať, a že mi akosi odumierajú chodidlá. Vykukol som cez priezor v kapucni spacáku, všade sa rozvaľovala tma. Zasvietil som, pozrel na hodinky a scepenel – kua, ešte iba pol druhej. Aj Tibor zatúžil zorientovať sa v čase a priestore, chvíľu šmátral v spacáku a potom zadriemal. Ja som tiež hľadal tú najlepšiu polohu a vtedy som si s hrôzou uvedomil príčinu odumierania chodidiel – pri vtrepávaní sa do spacáku som natrhol podšívku, zhrnul monofilovú výplň a od nepriateľského okolitého prostredia som mal nohy oddelené iba tenkým vrchným silónom. Vrtiac sa ako z kukly práve sa liahnúci vidlochvost som to pozhŕňal späť a noc zase plynula v poryvoch plánovaných a neplánovaných otočiek. Svitlo Slnko, s ním ráno a my sme s nadšením vyliezali zo spacákov, vzájomne sa ubezpečujúc, že ešte žijeme. Vonku bola osrienená tráva, voda v mlákach zamrznutá. Moravák vyhlásil, že to bol taký slabý prízemný mrazík, ja som tipol tak na mínus päť. Nočné nepohodlie na Tiborovi zanechalo silné stopy, pretože ani na štvrté upozornenie, že mám niečo so zrakom sa nedovtípil. Nakoniec všetko dobre skončilo a Moravák je abstinent. Navarili sme čajík, zahustili zbytkom rumu, niečo odložili na cestu, pojedli sme, pobalili, trochu sa ohriali pri ohni a vyrazili na poslednú etapu. Nie úplne, len v rámci tejto akcie. Slnko skoro pražilo, vietor stratil na intenzite. Asi pol kilometra za útulňou sme naďabili na krásne zachované stopy medveďa v zamrznutom blate. Tiborom to mierne zakývalo, ale prejavil sa ako správny Horský vlk 2, nedal na sebe nič znať a s ľadovým pokojom si stopy vyfotil. Nadobudol som dojem, že keby sa aj náhodou nejaký na ceste pritrafil, Tibor by ho slušne pozdravil, ponúkol Tatrankou, poprial príjemnú zimu a dôstojne by odkráčal opačným smerom. Cesta na Voniacu nám veru nevoňala. Chodník sa vinul hrebeňom a ten neustála stúpal a klesal, až som sa obával, že schytám morskú nemoc. Na niektorých miestach sme prechádzali cez veternou smršťou pováľané stromy a cesta to bola poriadne zarúbaná, navyše značenie malo od dokonalosti ďaleko. Za každým ďalším vrcholom sme sa vzájomne ubezpečovali, že to je určite posledný a on nebol. Lesné partie mali svoje čaro, ale nijak zvlášť sme ich nevychutnávali, zmocnila sa nás otupelosť voči okolitým krásam. Na Voniacej sme dali krátky oddych a zvažovali naše perspektívy. Vychádzalo nám, že do Tisovca na autobus pred druhou asi nedôjdeme. Tak sme si povedali, však no a čo, a šli sme. Cestu, ktorá mala trvať hodinu aj pol sme nakoniec zvládli v pohode za hodinku. Úsek od železničnej stanice cez mestečko až na námestie bol totálne všedný a šedivý, vôbec nepasoval do scénara nášho trampu. Oživil som ho len poznámkou na smerovník na stanici, kde sa skvelo, že na autobusovú zastávku to je 2:55. Tibora to hneď prebralo z letargie a jeho imunitný systém sa vychystal protestovať. Keď som mu vysvetlil, že to je trasa cez Hradovú a ukázal mu ten kopec, zalapal po dychu, ale rýchlo sa zorientoval. Na zastávke sa presúšalo zopár ľudí s taškami. Cestovný poriadok hlásiaci, že je platný v tomto roku, bol vylepený asi nedávno, lebo ho ešte nestihli podriapať mi na nálade nepridal, lebo podľa neho do Košíc v ten deň nemal ísť žiaden autobus. Tak som v prestávke striptízu (prezliekali sme sa do „cestovného“) zavolal na domáci dispečing, ako to vlastne je. Našťastie aj domáci nám potvrdili, že cestovný poriadok prejavuje niekedy nie príliš vytríbený zmysel pre humor, a že autobus do Košíc o chvíľu pôjde. Čuduj sa svete, i tak bolo! Dokonca sme sedeli. Spoj sa ukázal ako študentská linka, samí študenti, batohy, mobily, MP-trojky a chichi-chacha. Stáli sme v každej dedine, niekedy aj dvakrát, hlavy nám padali od driemot, pociťoval som intenzívne postupujúcu dehydratáciu spojenú s pochodom pluku mikróbov do môjho hrdla. Na stanici v KE sme štýlovo dorazili zbytok obsahu Tiborovej ploskačky, a to už musel vytiahnuť aj malé kovové poháriky, ktoré doteraz skrýval, lebo test sa týkal celého ploskačkového setu. Pripadali sme si ako bezdomovci, Tibor sa s obavami ohliadal, či nás niekto nezabásne, lebo vraj na verejnosti sa to nesmie. Keby chlapec vedel, ako sa tu celoročne popíja… Hodili sme si batohy na plecia, podali ruky, pripomenul som ešte Tiborovi, že teoreticky by sme mohli 17. novembra niekam vyraziť (s jednoznačne nadštandardnou nočnou logistikou), vyhlásili cieľ akcie za splnený a definitívne ju posunuli do minulosti. Aj napriek všetkému, čo ju sprevádzalo, sa určite zaradí do Zlatého fondu našim trampov.

Ostrý test päťdesiatkovej ploskačky
Ostrý test päťdesiatkovej ploskačky
Ostrý test päťdesiatkovej ploskačky
Ostrý test päťdesiatkovej ploskačky
Ostrý test päťdesiatkovej ploskačky
Ostrý test päťdesiatkovej ploskačky


Pridaj komentár