Z cyklu: SLÁVNE TRAMPIÁDY – DIEL PRVÝ (Zobrané trampské spisy)

6.-8.III.1976

Posádka: Pito a Paňo

6.III. –

Lyžiarsko-bežecká akcia bola poriadaná z príležitosti osláv MDŽ a organizoval ju piaty ročník odboru biológia, v spolupráci s Krúžkom ochrany prírody, straníckou skupinou, šachovým a vodáckym oddielom PF UPJŠ. Na akcii sa zúčastnili dvaja členovia. Treba podotknúť, že akcia bola organizovaná ako vždy na poslednú chvíľu a záujemkyne z radov žien boli rezolútne odmietnuté, čím sme im vlastne zachránili život. Akcia sa vcelku vydarila a prebehla asi takto.

Pito vyštartoval vlakom z Košíc už ráno o pol štvrtej. Ja som pristúpil okolo siedmej v Nálepkove, kam som docestoval autobusom. Vo vlaku nám bolo hrozne teplo, ale chlácholili sme sa tým, že môžeme byť radi, že nám nie je zima. Vystúpili sme v Pohorelej, v obchode dokúpili potraviny a Pito si druzgol pivo, pretože, ako povedal, tekutiny sa vždy zídu. Domorodci si nás obzerali s neskrývaným záujmom. Trochu za dedinou sme ešte šli ako sa patrí po modrej značke. Potom sa nám značka stratila a šli sme po lesnej ceste, z ktorej bol odhrnutý sneh. Pred nami vyvstal hrebeň Nízkych tatier v celej svojej kráse. Nad dolinou, ktorou sme mali ísť, sme si vyhliadli jednu holinu, a tú určili ako pochodový cieľ. Najprv sme nadávali keď snehu bolo po členky, neskôr siahal po kolená, a keď sme sa štverali po strašne kolmej stráni po pás v snehu, už sme boli ticho. Oddychovali sme pomerne často. Asi za tri hodiny sme sa dostali na vytýčenú holinu. Bol to klasický lavinózny svah a my sme vošli do zbytkov po spadnutej lavíne – množstvo polámaných stromov a naváľané hromady snehu. Hore nad nami viseli hrozivé snehové previsy, tak sme radšej odbočili do lesa. Vyliezli sme temer presne pri chajde na Andrejcovej, ktorú sme mali určenú ako útočisko na dnešnú noc. Akoby symbolicky, na okraji svahu stála Božia muka. Nanosili sme kopu dreva, a urobili čajíček. Pec bola festovná, kamenná a my sme pochopili, že chajdu nevykúrime ani do jari. Ešte poobede sme dostali návštevu v podobe turistov z Pohorelej, ktorí robili túru z Kráľovej hole a vracali sa domov. Bolo s nimi aj zopár šarvancov, ktorí nám popálili skoro všetko drevo a po ich odchode, aj keď nám stihli poskytnúť zopár dobrých rád, sme sa museli v hustnúcom šere znova vybrať na palivo. Namordovali sme sa a výsledkom bol skoro metrák dreva. Asi meter od pece bolo teplo,. Meter aj pol bola teplota tesne nad nulou a dva metre od pece všetko mrzlo. Pito si len povzdychol, že teplotu nad nulou asi nedosiahneme. Pri peci sme nabrali tepla, naliali sa starým otcom, teda Pradědom, navliekli na seba niekoľko vrstiev, menovite ja dole štyri a hore šesť vrstiev, čiapku a rukavice, vliezli sme do spacákov a v polodriemotách sme túžobne očakávali ráno. Od pol noci v priemere každú polhodinu sme kontrolovali čas, a kto mal priberal vrstvy. Okolo tretej v noci nám už bola na noci riadna zima. To sme už počítali minúty.

7.III. –

Vstali sme už o pol šiestej. Vonku bola riadna kosa, ale krásne. Vychádzalo Slnko. Pito márne hľadal na východe akúsi kométu. Uvarili sme si čajíček a najedli sa. Boli to ťažké raňajky. Maslo bolo také zamrznuté, že sme ním mohli klince zatĺkať a paštéty mali podobnú konzistenciu. Šli sme na to s rozumom a výsledkom boli raňajky v podobe opekaných rožkov s pečenou pečeňovou paštétou, kondenzovaným mliekom a samozrejme čajom s citrónom.

Pitov postreh: na zimnú turistiku sa neodporúča brať potraviny s veľkým obsahom vody. Prilepené maslo na podnebí splachujeme vriacim čajom.

Namazali sme lyže, pobalili sa a o štvrť na osem vyrazili smerom na Západ, s tým, že my sa ešte vrátime. Šlo sa námšvetovo! Po dvoch kilometroch Pitovi omrzli prsty na ľavej nohe. Musel sa vyzuť a rozmasírovať ich snehom. Na hrebeni, kadiaľ sme šli vietor vytvoril zľadovatelé záveje, ktoré vyzerali ako skamenelé vlny na mori, medzi ktorými bol nafúkaný jemný sneh. Dul ostrý severák a ani som sa nenazdal, omrzlo mi pravé líce. Úplne znecitlivelo a zbelelo. Vyšúchal som ho snehom a znovu nabralo farbu. Niektoré zjazdy boli výborné a ani stúpania nám nerobili problémy. V sedle Priehyba sme nabrali kalórie vo forme glycidov a pomarančov. Z Priehyby sme sa vybrali peši, ale bolo strašne namáhavé. Preto sme poriadne namazali lyže a s tými to šlo do kopca fajn. No Kolesárovú sme dorazili už dosť vyšťavení a to nám bolo jasné, že o druhej alebo tretej na Ramži, kde sme chceli prespať, veru nebudeme.Šliapali sme ďalej. Pito schytal krízu. Ťahal som ho, nútil ísť ďalej a nezastať. Vpred ho hnala len zlosť na mňa. Pomohlo mu to, navyše som ho nabudil pomarančom a soľou. Bol taký zmrznutý (ten pomaranč), že soľ sme ani necítili. Konečne sme dorazili na Homôľku. Hodinky ukazovali trištvrte na štyri a na smerovníku svietil nápis – Ramža-poľana 2 hod. Zaťali sme sa poďho. V podstate sme mali veľké šťastie, lebo pravdepodobne deň predtým niekto prešliapal stopu – pravdepodobne horskáči, pretože sa v teréne dobre vyznali. Až na jeden úsek za Homôľkou. Stopa tam obchádzala kopec cez hrozný les, kde bol zľadovatelý sneh a množstvo kmeňov a trčiacich konárov. Padali sme ako hrušky. Tento úsek ma psychicky zničil. Ledva som sa vliekol. Trochu síl nám dodali cukríky, na ktoré si Pito spomenul. Jedli sme ich celé, s kúskami papiera a snehom. Konečne sme sa dostali na peknú lesnú cestičku. Krásy okolitej prírody sme nevnímali, len mechanicky posúvali jednu lyžu pred druhú, so sklonenou hlavou, ako stroje a stále takto dookola. Chajdička na Ramži, kam sme sa dovliekli o pol šiestej večer bola do polovice zasypaná snehom. Vovalili sme sa dovnútra, vyvalili sa i s batohmi na pričňu a hodnú chvíľu naberali dych. Napili sme sa kondenzovaného mlieka – kalorickej bomby a začali prípravy na noc. Šiel som pozrieť na prameň, ktorý bol asi sto metrov od chaty. Bol zamrznutý a za tú krátku dobu mi zašlo za nechty, lebo som si nevzal rukavice. Hneď som to premohol a spolu sme sa vybrali na drevo., lenže keď sme sa vracali s náručami starých šindľov, vybitých zo strechy zo zbúraného seníka už som si ruky vôbec necítil. Trvalo asi dvadsať minút, kým sa mi v nich rozprúdila krv. Medzitým Pito rozložil oheň v železnej piecke, uvaril čajíček a zohrial fazuľu a mäso. Najedli sme, „ustlali“ postele, moja bola zase hore na polici a kúrili sme intenzívne v piecke. Keď sme sa súkali do spacákov, len tak naľahko v chajdičke bola až nepríjemne teplo. V noci sa síce postupne ochladzovalo, naberali sme vrstvy, ale oproti Andrejcovej to bola švetová noc.

8.III. –

Ráno sme sa umyli v snehu. Dokonca s mydlom, lebo sme od kúrenia boli špinaví ako kominári. Pohodlne a pomaly sme sa chystali na poslednú etapu – na Čertovicu. Šlo sa vynikajúco. Stopa na širokej lesnej ceste bol dobrá, dlhé, bezpečné zjazdy, počas ktorých som si pískal na plnú hubu pesničku Tornero. Na záver ostal jeden dlhokánsky zjazd na Čertovicu, ku koncu zľadovatelý, takže sme obaja zabrzdili pred bufetov štýlovo – na zadku. To, že túra končila na Čertovici nebolo náhodou. Keďže bol Deň žien, videli sme v tom istú symboliku, pretože ako sa hovorí, kam čert nemôže pošle ženu, teda Čertovicu. Hneď sme chytili autobus do Kráľovej Lehoty. Tam sme na stanici v čakárni predvádzali štriptajs, prezúvali sme sa, prezliekali a udivovali užasnutých cestujúcich hltavou konzumáciou obsahu Praděda. Pôvodný obsah sme už dávno vylogali, ale ten čaj, čo sme pili sa mu veľmi podobal. Cesta vlakom do Sp. N. Vsi bola nudná.

Poznámka – Nedávno bol u nás Pito a povedal: „Paňo a vieš, že sme ešte neboli na žiadnej akcii na bicykloch?“ Ja mu na to: „Viem. Fáro mám. Kedy ideme?“

Paňo



Pridaj komentár