september 2004 – Od Chopku po Kráľovku
Pôvodne som mal v pláne v tomto termíne zúčastniť sa na akcii Baníckej fakulty
TU s poetickým názvom HaBR 2004 (teda Hory a bane Rumunska). Keďže na júnový
termín sa prihlásilo málo účastníkov, akciu preložili na september a to mi
vyhovovalo skôr. Lanáril som juniora, ale ten dovolenku vyčerpal cez prázdniny,
potom som mal v zálohe, že pôjdu nejakí študenti (rozvinul som slušnú
informačnú kampaň), ale nakoniec, kde nič, tu nič. Samému sa mi ísť nechcelo,
tak som Rumunsko odriekol. Dovolenka bola však vypísaná, počasie nezvykle
pekné a trvalé, tak som sa rozhodol ísť trochu po našich študentských stopách,
keď sme pred temer tridsiatimi rokmi brázdili toto naše druhé najvyššie
pohorie. Myslel som, že prejdem celý hrebeň, ale zredukoval som to asi na dve
tretiny.
Pondelok 13.09.2004
Na internete som našiel celkom prijateľné spojenie – rýchlikom pred pol
siedmou do L. Mikuláša, päť minút na prestup na autobus, a niečo po deviatej
som už bol v Jasnej pod Chopkom v Demänovskej doline. Poprad ma vystrašil,
lebo sa zamračilo a spŕchlo, ale v Jasnej už svietilo Slnko, i keď bolo
chladnejšie. Zvažoval som, že sa pod Chopok vyveziem lanovkou, ale rýchlo som
takú možnosť zavrhol. Podľa ukazovateľa to malo trvať na Chopok tri aj pol
hodiny. Cesta spočiatku stúpala po zjazdovke a riadne som sa zapotil, takže
krátka prestávka a prezlečenie do kraťasov a trička prišlo vhod. Na Lukovú som
došiel o pol hodiny skôr, chvíľu posedel a Chopok som zdolal o hodinu
predčasne. Musím podotknúť, že veľkú zásluhu na rýchlom postupe nahor mali
paličky, ktoré som si vzal, a ktoré výborne pomáhali. Vyliezol som až na
vrchol, a to aj s batohom, nevšimnúc si, že sa treba tou istou cestou vrátiť
na hrebeňovú trasu. Aj by som sa stavil v Kamennej chate pod Chopkom na jedno
chladené, ale keď som videl húfy sviatočných, odradilo ma to a mazal som
smerom na Ďumbier. Tu som si zase nevšimol, že je zmenené značenie a chcel som
ísť takou trasou, ako na jar pri našej klasickej „rajskej“ akcii. Urobil som
niekoľko záberov, sadol do závetria, zbaštil tuniaka so zeleninou, telefonicky
pošteklil Maťa, makajúceho v Prahe v labáku a poďho dolu, ku chate M. R.
Štefánika. Bolo mi divné, že viacerí turisti sa vracajú kamsi dole a šliapu na
chatu po chodníku hlboko podo mnou. Tak som sa pustil šikmo dole po svahu, v
snahe napojiť sa na chodník, ktorým sme šli na jar. Cesta bola neschodná, ale
zvládol som to, aké však bolo moje prekvapenie, keď som nad chatou narazil na
zatarasený chodník s ceduľkou zakazujúcou vstup. Ešte že ma nikto nezbadal. Až
v chate som si všimol panel, kde ochranári vysvetľujú, prečo je urobená na
Ďumbier obchádzka. Pivo stálo až 40.- Sk, tak som dal rovnaký objem kofoly za
25.-, chvíľu posedel a pobral sa ďalej. Chodník smerom k Lajštrochu a na
Čertovicu bol veľmi príjemný. Šiel som po širokých planinách, svietiacich
rozličnými farbami nastupujúcej jesene. Kým kosodrevina, horské borievky a
zakrpatené smreky si zachovávali svieže odtiene zelene, lístky čučoriedok
hrali oranžovým, medeným a červenohnedým odtieňom, miešalo sa to s tuho
červenými dozrievajúcimi bobuľami brusníc a nad tým sa kývala hrdzavá sitina
alebo svetlé steblá smlzov. Obloha modrá, na nej gýčové biele mraky, proste
farebná symfónia. Padák do sedla Čertovica poznamenal môj pravý malíček na
nohe. Cítil som, že niečo nie je v poriadku, tak som v sedle dal jedno pivko.
Aj by som niečo zjedol, ale mal som potraviny presne rozrátané a trošku
sebazaprenia nezaškodí. V sedle bolo pusto, tak som ho opustil. Pivko mierne
euforizovalo náladu a otupilo zmysly, takže postup bol rýchly. Presne podľa
orientačných tabúľ som dorazil na Ramžu, našiel zrúcaniny starého seníka,
dokonca aj studničku, presne som si pamätal, kde je drevenica…, ale ona tam
nebola. Štípol som sa do tváre, či nemám halucinácie, ale nie. Proste chatka
zmizla bez stopy. Hľadal som nejaké zbytky, pátral po okolí – márne. Nemal som
veľkú chuť spať pod širákom, ale čo už. Pobral som sa hľadať nejaké vhodné
miestečko, kde sa zložím na noc, a tu zrazu znovu prelud. Asi 200 m od
pôvodného miesta medzi stromami som zbadal najskôr šindľovú strechu a potom
celú drevenicu. Pred ňou sa tmolili dvaja chlapi a dve dievčatá, ale už na
pohľad som videl, že chalupa má kapacitu, do ktorej sa zmestí aj moja
maličkosť. Poprosil som o prístrešie a bolo mi vyhovené. Zhodil som batoh na
pričňu pri dverách, vzal veci na umytie a fľašu a vrátil sa späť k studničke,
zmyť prach a pot z cesty. Potom som si uvaril polievku a cestoviny, chvíľu sme
ešte sedeli len tak okolo prázdneho ohniska, zabíjali dotieravé muchničky a po
zotmení zaľahli.
Utorok 14.09.2004
Noc prebehla pokojne, spal som ako bábätko. Pri zaspávaní ma trochu rušili
myši pobehujúce po zemi i po pričniach, a ráno jedno z dievčat zistilo, že jej
prehrýzli dve diery do batohu a ďalšie dve diery do vetrovky, kde mala uloženú
čokoládovú tyčinku. Ukazovalo sa pekne, čo nás všetkých optimisticky naladilo.
Raňajky klasické – varená čokoláda, ovsené vločky a nejaký čaj. Veľa bagáže
som nemal, rýchlo sa zbalil a vyrazil. Predo mnou vyštartoval jeden z Čechov,
druhý šiel opačným smerom a dievčatá (boli z Hlohovca a robili celú hrebeňovku,
pričom mali veľký strach z prípadného stretnutia s medveďom a zlými ľuďmi) sa
vyberali akosi komótne, vraj ani nevedia, či to na Andrejcovú zvládnu. Chodník
viedol lesom, a celkom sa mi páčil, striedavo klesanie a stúpanie, pralesovitá
smrečina, niekde otvorené lúčky, ba ja skalnaté partie. Homôľka ma ale
prekvapila, cez sedlo predúvala hmla, aj sa ochladilo. Otvorené priestranstvo
mi pripomínalo zábery zo sibírskej tundry. V čučoriedkovisku sa motal Čech
Honza a napchával sa bobuľami. Zjedol som na dopoludnie vymedzenú jogurtovú
tyčinku a vybral sa ďalej, lebo som bol spotený a vietor ma nepríjemne
prefukoval. Stihol som ešte urobiť niekoľko diákov vlajkovitých foriem smreka
pre Hončariva, do akejsi knihy o technických modeloch z prírody. Hrebeňová
trasa ma celkom uchvátila, a asi po hodine ma začalo uchvacovať aj počasie.
Znovu sa vyčasilo, mraky sa stratili a už som sa tešil na ďalší padák do sedla
Priehyba. Čech Honza ma dobehol a šli sme spolu. Cestou sme stretli akurát dve
malé skupinky turistov, samozrejme Čechov. V sedle som už nevydržal a nožom na
doraz poorezoval všetky nechty na nohách. Necht na pravom malíčku som zrezal,
a pritom nôž zašiel i hlbšie, až vystrekla krvavá vodička – pod nechtom som
mal otlak. Trochu sa mi uľavilo, zjedol som syr so slanými krekrami a začali
sme stúpať na nízkotatranskú hrôzu – Veľkú Vápenicu. Mal som z nej obavy, ale
zvládli sme ju v pohode. Výhľad z vrcholu bol nezabudnuteľný – Vysoké Tatry
ako na podnose, teplo, chladivý vietor, nádherné prostredie. Znovu som
pošteklil Maťa a lebedili sme si v tráve. Aj som niečo pofotil, tá pláň s
množstvom farebne ladiaceho rastlinstva nám nedala odísť. To sme vedeli, že na
Andrejcovú je to len niečo vyše hodiny, tak sme sa prechádzkovým tempom
uberali k útulni. Bola prázdna, ale špekulovali sme, že zájdeme až do
Žiarskeho sedla, aby sme si nadbehli na zajtra, navyše Honzovi sa veľmi
nechcelo nocovať v chalupe, uprednostňuje nocovanie pod širákom alebo pod
stanom. Nakoniec sme si užili rozumu a ostali sme. Bolo ešte len okolo piatej,
posedávali sme, ja som čítal, Honza už varil večeru, keď tu zrazu chodníkom sa
blížili naše dve známe z Ramže. Zvládli to a nepadli za obeť medveďom. Aj ja
som si uvaril klasickú večeru – polievku, cestoviny a čaj. Posedeli sme zase
pred chalupou, silne komunikatívny Honzo vykladal, kde všade už bol, ale
najdiskutovanejšou témou bolo počasie na zajtra, a či v noci zase zaútočia
premnožené hlodavce. Honzo chcel vstávať už o piatej, lebo si chcel vychutnať
výhľad z hrebeňa pred Kráľovkou. Spať sme šli veru o ôsmej.
Streda 15.09.2004
Nad ránom naozaj Honzo lomozil po chatke a vrátil sa z obhliadky nadurdený –
mizerný čas – zašomral a zase zaľahol. Vstávali sme okolo pol ôsmej, počasie
bolo ozaj neprívetivé – hmla, vietor, našťastie celkom teplo. „Potešil“ som
spolubývajúcich, že sa vypĺňa predpoveď, ktorá hovorila, že v stredu bude
pršať. Nálada poklesla, akosi sa nikomu nechcelo vyraziť. Vedel som, že do
Telgártu je to temer šesť hodín, a keď som si uvedomil, že pri zostupe z
Kráľovky môžem mať problémy, odišiel som ako prvý, ostatní sa ešte ládovali na
cestu. V Žiarskom sedle ma potešilo, že seník ešte stojí a potom som sa už
štveral hore. Čím vyššie som stúpal, tým to bolo krutejšie – nešiel som v hmle,
ale priamo v mrakoch, fúkal prudký južný vietor, viditeľnosť postupne klesala,
až na nejakých 10 – 20 metrov, chodník bol len tak-tak viditeľný. Stále som
myslel, že je to iba prechodný jav a vietor to všetko skoro rozfúka, podobne
ako včera, najmä, keď som si v sedle všimol, že v doline podo mnou svieti
Slnko. Na Bartkovej holi som prvýkrát zaváhal – ísť ďalej alebo sa vrátiť do
Žiarskeho sedla a zostúpiť do Pohorelej? Vietor už mal riadnu silu, trhal mi
vetrovku, na klzkých skalách na vrcholci hole som musel ísť po štyroch,
chodník sa mi strácal, niekoľkokrát som blúdil sa vracal sa. Sadol som si do
závetria pod skaly, že dočkám zbytok expedície. Temer 20 minút som chrúmal
oriešky a hrozienka, a keď nikto nechodil, vybral som zimnú čiapku, nasadil
rukavice a poďho. Samozrejme vpred. Situáciu zachraňovalo tyčové zimné
značenie, ktoré som však prehliadal, lebo na okuliaroch sa mi zrážali kvapky z
mrakov a oblečenie taktiež rýchlo prevlhlo. Kráčal som akoby mimo priestoru a
času, akoby som sa vznášal vo vzduchoprázdne, kontakt so zemou bol minimálny,
čas som nevedel odhadnúť. Dookola nič, jediné čo som vnímal, boli tyče
značenia. Vedel som, že chodník ide viac-menej rovno od západu na východ a
vietor mi fúka z pravej strany, to boli ďalšie orientačné body. Niekedy som
musel zastať a oprieť sa poriadne o paličky, alebo aj sadnúť, za pochodu som
bol nahnutý doprava viac, ako šikmá veža v Pise. Párkrát ma premkol ozajstný
strach, nevedel som kam sa hnúť, hlavne na skalnatých partiách, kde chodník
nebol viditeľný ako na tráve a farebná červená značka mala dlhé intervaly.
Ukľudňoval som sa tým, že prinajhoršom ak zablúdim, zídem nižšie a tam sa už
nejako zorientujem, hoci nerád by som sa dostal do neschodného terénu, odkiaľ
by som sa možno celý deň vyhrabával. Blízkosť Kráľovej hole som zaregistroval
podľa zvuku – hučania vysielača. Do budovy som temer narazil, chvíľu trvalo,
kým som našiel oddychovú miestnosť pre turistov, ktorej existencia je veľmi
vítaná. Sedeli tam traja chlapíci a divne na mňa zazerali, keď som sa vtrepal
dnu síce v kraťasoch, ale i vetrovke, čiapke a rukaviciach. Drmolili medzi
sebou po maďarsky, čo ma mierne rozveselilo, pri pomyslení, že na slovenský
národný kopec sa vyštverali maďari. Boli to turisti z Rimavskej Soboty –
vystúpili hore zo Šumiaca, chceli urobiť okruh po zelenej do Telgártu, ale
zľakli sa, že zablúdia, tak zostupovali po tej istej ceste. Ešte tam dorazili
dvaja ukecaní dedkovia – vraj z Liptovskej Tepličky. Ináč celou cestou po
hrebeni – asi tri aj pol hodiny chôdze – som nikoho nestretol. Naobedoval som
sa – balíček Be-Be keksov, oddychoval, trochu preschol a dúfal, že expedičníci
ešte dorazia. Čakal som skoro trištvrte hodiny, nik neprichádzal, tak som si
pomyslel, že zvolili ústupový variant, a pod tlakom strastiplného zostupu a
blížiaceho sa odchodu vlaku som vyrazil. Dedkovia sa ešte stále sušili. Chcel
som zísť po červenej, aj som dosť rýchlo v tej bielej tme narazil na značku i
na tyče, ale odrazu som zistil, že nejdem po červenej, ale zelenej – teda cez
Kráľovú skalu. Bol som nižšie a dohľadnosť sa zlepšila, a asi tak 500 metrov
nad sebou som zbadal výraznú líniu červenej značky. Nechcelo sa mi vracať,
šiel som zelenou. Ako natruc, neviedla len dole, ale znovu hore, po šmykľavých
mokrých skalách, zase som blúdil, predieral sa cez hustú kosodrevinu a
preklínal zle vyznačenú odbočku. Malíček dosť dlho držal, ozval sa, až keď
klesanie nebolo po serpentínach, ale kolmo dole. Paličky mi teraz intenzívne
pomáhali tlmiť nárazy došľapov. Takéto problémy som nikdy nemal, ak vznikli
nejaké boľačky, tak skôr na veľkých prstoch. Ráno pri obúvaní som zistil, čo
bolo na príčine. Moje 250-korunové trekingové ponožky. Sú silne elastické,
takže síce na nohu priliehajú, zároveň však sťahujú prsty k sebe, čím sa
malíček vytočil bokom a necht narážal na stenu topánky a mozoľ bol na svete.
Trmácanie sa smerom dole nemalo konca, na dôvažok sa od západu privalili mraky,
zamračilo sa i v doline a intenzívne spŕchlo, ledva som sa stihol skryť pod
smrek. Hrebeňové partie sa stále strácali v mrakoch, ktoré navyše nabrali nie
biely, ale odpudzujúci sivý, až sivomodrý odtieň. Konečne som sa ocitol nad
obcou, vhod mi prišla studnička, kde som sa poumýval, prezliekol „do sveta“ a
mašíroval cez obec na železničnú zastávku. Aj keby sme to plánovali, nedopadlo
by to tak presne, ako v skutočnosti. Na jednej križovatke z bočnej uličky – po
červenej – sa vynorili moji traja spolupútnici, aj s dedkami, ktorých som
zanechal na Kráľovke. Takže nakoniec predsa prešli strašidelný hrebeň a k
vysielaču dorazili asi päť minút po mojom odchode. Dievčatá toho mali naozaj
dosť, dobre, že bol s nimi skúsenejší turista. Dorazili sme na zastávku,
odfotili sa, o pár minút došiel vláčik motoráčik a o chvíľu sme sa lúčili,
lebo ostatní vystupovali pri Dobšinskej ľadovej jaskyni a šli autobusom do
Popradu. Že sme akosi mimovoľne vytvorili partiu, sa ukázalo po ich vystúpení,
keď všetci traja aj s batohmi ostali stáť na peróne, aby mi zakývali, kým
vláčik odchádzal. Až po Košice sa už nič zvláštne neudialo. V Margecanoch som
mal skoro hodinu času, tak som si lebedil vonku v kresle a dal dve pivká.