7. – 9. IX. 2009

7. IX. – pondelok

Vstávam v pohode, ešte nejaké drobnosti do batohu, autobus stíham a klasickým rýchlikom o 06.02 mierim na západ. Tak nejak vyšlo, že leto ešte celkom prežíva, cez prázdniny som toho veľa nenachodil, dostal som chuť si to vynahradiť. Semester začína čoskoro, baterky treba dobiť. V Štrbe prestupujem na zubačku, Štrbské pleso ma víta zachmúrenou tvárou. Nie je celkom zamračené, predúva chladný vietor a miestami odkrýva modrú oblohu. Ukazovatele mi na nálade nepridávajú. Chcem dnes dôjsť až za Podbanské a to je plánované na temer štyri hodiny. Pritom podľa mapy mi to vychádzalo tak dve, nanajvýš dve aj pol. No nič, raz dva ľavá, mašírujem okolo plesa a o chvíľu lesom po rozbahnenej ceste, kadiaľ zvážajú drevo. Predbieham zopár Poliakov, nasadzujem možno rýchle tempo, potrebujem sa zahriať. Pri odbočke na Kriváň dlho váham – hodiť batoh do lesa a len tak naľahko vybehnúť hore alebo pokračovať ďalej. Nie som akosi vo svojej koži, po krátkom občerstvení šliapem na Tri studničky. Keď vychádzam na otvorené priestranstvo, otvára sa mi pohľad na rozsiahle vyťažené plochy, hádam, či po kalamite vetrovej alebo lykožrútovej, v smere nad Podbanským vidím ostrovy suchých stojacich smrekov, ktoré zdolali lykožrúty. Na Podbanské ma čaká čosi vyše hodiny chôdze, pribúda turistov. Konečne priebežný cieľ mojej dnešnej cesty. Odtiaľ po nástup do Bystrej doliny to je tak na hodinu aj pol. Je okolo pol jednej, prechádzam popri krčme s názvom „Sviští brloh“ a končím v samoške „U svišťa“. Je jasné, že si tu musím dať na počesť Svištíka Samka aspoň jedno pivo a zároveň musím dokúpiť cestoviny, ktoré som zabudol doma. Oddychujem trochu dlhšie, cítim hlavne plecia, mám asi priťažký batoh, aj keď som viaceré veci pri balení odignoroval. Myslím si, že pri Bystrej doline budem raz-dva, opak je pravdou. Znovu sa mi potvrdzuje názor, že lesáci v lese – hotová kalamita. Pre turistov. Zakladajú zvážnice, ktoré niekedy kopírujú turistické chodníky, niekedy ale z nich bez varovania schádzajú a značky sú často zlikvidované spolu so stromami, takže zablúdiť nie je problém. Po lesnej ceste postupujem rovno dopredu, križujem nejakú modrú – vraciam sa zo desať minút po nej, či neprekrižuje červenú, ale nič, tak znovu ďalej po zvážnici. Keď odrazu začína prudko stúpať, viem, že je zle. Otáčam sa a idem skoro dvadsať minút späť na miesto, kde bola posledná červená a tam zisťujem, že som mal odbočiť. Akurát, že odbočka vyznačená nebola. Spolu so mnou blúdi aj skupinka asi piatich Nemcov so psom, usmerňujem ich ďalší postup. Zvyšok cesty je už rutinný. Napájam sa na žltú značku od Hrdova do Bystrej doliny a modlím sa, aby koliba stála a bola obývateľná, pretože keď som ju hľadal na nete, nič som nenašiel. A ajhľa, aj net sa môže mýliť. Koliba stojí, dokonca je v nej urobená drevená podlaha, dvere sa zatvárajú, steny akože „spálne“ sú zateplené. Je pol tretej, nohy majú akurát dosť, hoci som nešliapal systémom hore a dole, no podľa mapy je to vyše dvadsať kilometrov. Rozhodnutie je jednoznačné – na noc sa usalaším tu. Slnko svieti na preskáčku, dávam neskorý obed, posielam nejaké správy, vyberám noviny, čítam ešte aj inzeráty, lúštim Sudoku. Potom obchádzam okolo koliby a zbieram drevo na oheň, zájdem pre vodu. Čas plynie pomaly, relaxujem, pohoda. Večer varím polievku, cestovinu, zapaľujem v kolibe oheň, dym našťastie okamžite prúdi otvorom v streche von. Hodnú chvíľu pozorujem syčiace a krútiace sa plamene, prelievajúce sa farby, nasávam živičnatý dym, zaplavujú ma pocity prúdiace odkiaľsi z prastarých zákutí ľudského podvedomia, kde sú zafixované pocity večerných a nočných chvíľ pri ohni, ktoré našich predkov opantávali magickou mocou. Rozkladám si spacák v zadnej časti, pred spaním si poobzerám jasnú nočnú oblohu a teším sa na zajtra.

8. IX. – utorok

Tak na dnes som naplánoval zdolanie najvyššieho vrchu Západných Tatier – Bystrej. Vstávam o pol siedmej, budia ma reťazové píly, v lese nad kolibou sa ťaží. Raňajky klasické – varená čokoláda a ovsené vločky s jahodami. Pred ôsmou vyrážam. Cesta lesom ubieha rýchlo, koliba, v ktorej som kedysi prežíval krásne letné chvíle je minulosťou, ostali len rozpadávajúce sa zbytky strechy pri chodníku. Vychádzam z lesa, Bystrá a hrebeň sú na dohľad. Ibaže dostať sa k nim bližšie je čoraz ťažšie. Nejako som oťažel, hlavne stehná, blahorečím si, že som vzal paličky, pomáhajú mi v boji s gravitáciou. Pod hrebeňom Bystrej ma upútajú svište. Ako malé bacuľaté medvedíky sa naháňajú v tráve, moju prítomnosť akoby ani nebrali na vedomie, jeden ma púšťa asi na päť metrov, fotím ho. Stupák na hrebeň Bystrej ma skoro položí, ale zvládam ho. Keď vidím, o koľko ešte treba vystúpať, sily zo mňa unikajú ako z prasknutej nafukovačky. Zatnem sa idem systémom 30-40m chôdze, potom pauza. Psychika je beťár, pretože aj ke)d nevládzem, posledný, vyše stometrový výšvih zdolám zľahka na jeden záťah. Konečne hore, z opačnej strany prichádza starší Poliak a za ním ďalší a ďalší. Užívam si chvíle relatívnej samoty, pošteklím telefonátom Maťa, ktorý ma hneď odhaľuje a pýta sa, kde som sa zase vytrepal a nech ho nedráždim. Obdivujem hory naokolo ale nefotím, z dolín vystupujú chuchvalce bielej hmly a sťažujú viditeľnosť. Vietor je silný, ja spotený, tak batoh na plecia a schádzam bočným traverzom do sedla, kde sa prievan ukľudňuje. Idem po hraničnom hrebeni a je to vidieť. Nie je to ako v čase letných prázdnin, ale aj tak je chodník plný turistov a v drvivej väčšine Poliakov. Zopár Čechov a ako rarita Slovák. Táto pasáž je príjemná, hôľnatá, idem, až kým ma žalúdok nezastaví. Vyvaľujem sa do trávy, vyzúvam sa, vyzliekam spotené veci, dávam „polystyrénový chlebík“ so sójovou pomazánkou ako obed, čo rozveselí telefonujúcu na drôte. Slnko hreje, to je tá pravá balada. Nasýtený, oddychujúci, sledujem pohľadom hory okolo, je to skoro nirvána. Cítim sa fajn, kým včera ma pobolievali achilovky, dnes ani neviem, že ich mám. Zdvíham sa asi po hodine relaxu, čakajú ma ešte dva prudké výstupy. Prvým je výstup na Klin, ktorý zdola pôsobí riadne hrozivo, ale napodiv ho zvládam bez problémov. Zjazd z neho už taký bezproblémový nie je, stehná dostávajú zabrať. V Račkovom sedle zopár turistov odbočuje do doliny, ja mám pred sebou pomerne dlhý, neustále, najprv pozvoľna a potom prudko stúpajúci výstup na Hrubý vrch. Tu je koncentrácia Poliakov najväčšia. Mnohí pri stretnutí pozdravia, ale čo je zaujímavé, mladí len máloktorí, starší sú v tomto smere príkladom, dokonca na exponovanom úseku mi prvá pozdravila bielovlasá pani a ešte s hlbokým úklonom, až som sa začervenal, ale zbadal som ju neskoro. Na vrchu sa dlho nezdržiavam a rýchlo padám na odbočku do Jamníckej doliny. Mám na výber – prebehnúť ešte na Volovec a vracať sa cez Jamnícke sedlo, ale odbočiť už tu. Užívam si rozumu, časovo by som sa ku kolibe, kde mienim prespať dostal až za tmy, tak sa vyvalím do trávy na Slniečko a meditujem. Veru dobre som spravil, lebo ten klesák do doliny je poriadne únavný. Dolinou schádzam už dosť dlho a koliba nikde, až sa obávam, či som ju neminul. Ale nie, je presne tam, kde bola už dávno predtým, keď sme tu chodievali pred vyše tridsiatimi rokmi. Konštatujem, že útulňa, ktorú spravujú turisti z Liptovskej Kokavy je perfektne obnovená, s drevenými lôžkami, železným sporákom, stolom, výbavou. Až srdce zaplesá. Vyzliekam sa, utekám sa opláchnuť ku prameňu, naberám vodu na večerné varenie. Prezliekam sa zároveň do suchých šiat a teším sa na večer. Chcem zavolať na základňu, ale nie je tu signál, tak zbieham dole chodníkom, ale ani tam nič, akurát dvaja turisti, ktorí sa driapu hore. Nie že by ma rozladili, ale dúfal som, že tu budem nocovať sám. Dva chlapi – reálne zhmotnenie Kremienka a Chocholúšika chceli pôvodne nocovať v kempe v Račkovej doline, ale lesáci ich vyviezli autom vyššie, tak sa doterigali až sem. Hovoria mixom češtiny a polštiny, tvrdia, že Poliaci nie sú, tak najskôr Ostraváci, alebo Slezania. Hneď sa berú kúriť v piecke, tak si radšej varím večeru na posiedke pred kolibou. Prečo sú takí žhaví do kúrenia vysvitne zakrátko – nemajú spacáky. Noc bude pre nich asi dlhá. Uvoľňujem im miesto oproti piecke a ukladám sa v rohu. Ešte pred zalezením do spacáku si idem dať hviezdnu uspávanku – rozžiarené hviezdy, predzvesť ďalšieho krásneho dňa – nenahradí žiadna uspávanka, iba ak od nejakej lesnej vily.

09.09.09 – streda (schválne ponechávam dátum v takej forme!)

Vstávam už o pol siedmej, po napoly prebdenej noci. Kremienok s Chocholúšikom buntošili v dvadsať minútových intervaloch, kedy nosili drevo a prikladali do pece. Nadávky od zimy som radšej neregistroval. Mne bolo naopak v spacáku horúco. Vonku je chladno, umývanie vo výdatnom prameni preberie aj mŕtveho. Nechám chvíľu vyšantiť spolunocľažníkov a znovu si pod prístreškom varím raňajky. Srdí ma, že mi asi došiel plyn. Keď prešrubujem uchytenie horáka je zrazu všetko iné, varič sa rozhorí naplno – varená čokoláda, vločky a dvojitá porcia čaju. Kremienok s Chocholúšikom odchádzajú niečo po siedmej, majú smelé plány – vybehnúť na Ostrý Roháč a potom cez Volovec do chaty na Poľane Chocholowskej. Snáď sa niekde cestou ešte stretneme. Rýchlo balím, upratujem v kolibe, o pol ôsmej skrývam batoh tesne nad kolibou v hustej smrečine, beriem len štyri deci vody, horalku, foťák a obal na spacák s vrecúškami na vzorky. Naľahko sa ide parádne. Ani nie o polhodinu dobieham rozprávkové postavičky. Vlečú sa dosť pomaly, moje tempo ich prekvapí, pýtajú sa na vek, uznanlivo prikývnu, zároveň prezradia, že Chocholúšik ma 68 Kremienok sedemdesiat. Klobúk dolu. Už sa im veľmi nečudujem, kiež by to aj mne v takom veku šliapalo. Vyzerá, že by ešte radi pokecali, ale nemám veľa času. Záver Jamníckej doliny a cestička okolo Jamníckych plies už hýri jesennými odtieňmi, Slnko začína pražiť, Ostrý Roháč sa pyšne týči nado mnou. V Jamníckom sedle odoberám pre Peťa vzorky pôdy, bude v nich hľadať roztoče-pancierniky. Zisťujem polohu, zapisujem údaje, pijem dve deci vody a poďho na Roháč. Stupák je prudký, paličky pomáhajú, ale pod vrcholom ich nechávam opreté o skalu, na reťaziach by mi zavadzali. Prechádzam vrcholovú hranu a teším z výhľadov na všetky strany. Kam oko dohliadne kopce a kopce a kopce. Síce v modravom opare, ale nič to, zopár záberov, Horalka a zbytok vody, znovu pozdrav Maťovi, hlásenie, že Roháč je zdolaný a pakujem sa dole. Na niekoľkých miestach – severovýchodne je od rosy vlhká skala, pri nepozornosti sa ľahko môže človek pošmyknúť. Raz mi noha odletí od skaly, pár sekúnd predýchavam a potom už poctivo sledujem, kam šliapem. Pod vrcholom ešte jednu vzorku a idylka kľudu a samoty končí, hore sa trepú Poliaci. V sedle zisťujem, že postavičky vzdali Ostrý Roháč a sú asi v polovici Volovca. Priebežný čas sa ukazuje výborný, mám rezervu, tak sa smerom dole neponáhľam, vychutnávam posledné momenty a kochám sa majestátnosťou okolitých kopcov. Batoh je na svojom mieste, pri kolibe sa umývam a prezliekam do cestovného, dávam ľahký obed. Cesta až do Pribyliny k hotelu Podbanské by mala vyjsť zhruba do odchodu autobusu. Dolinou prechádzam cez dve obrovské vývratiská, ktoré tam zanechali lavíny tejto zimy. Väčšinou sa hovorilo len o tej v Žiarskej doline, ale temer každá tatranská dolina mala tejto zimy svoju obrovskú lavínu. Na lesnej ceste sa ozývajú moje podošvy. Mám s tým stále problém, ale zatínam zuby, už aby som bol v kempe Račkovej. Je to akoby nekonečný príbeh. No prichádzam tam podstatne skôr, ako hlásali smerovníky, kua. Objednávam si pivo, prekvapí ma cena – len 65 centov. Prezúvam ponožky a ide sa mi ľahšie. Ešte šesť kilometrov. Skúšam spočiatku stopovať, ale nič. Až zrazu mi zastavujú sami od seba dvaja chalani vo Felícii. Nakladajú ma, že idú až do L. Mikuláša. Sú to horskí bežci, boli obzrieť trať, dokonca vysokoškoláci – v Blave študujú geografiu. Skúšam ich prevekslovať k nám, so smiechom odpovedajú, že možno magisterský stupeň skúsia u nás. Na stanici mám fúru času, kupujem si lístok a samozrejme ďalšie pivo, smäd je vážna vec. K tomu SME a pod slnečníkom bokom od ruchu v pohode čakám na vlak. K ceste vlakom niet čo dodať, doma v sprche zmývam prach z cesty a sledujem, kde všade som si uložil energiu na prežitie zimného semestra. Zdá sa, že jej bude dosť. A ak nie, dobijem.














Pridaj komentár